LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Trinásta kapitola

Menelost

Ráno, svieže a čisté, ešte nie horúce no ani chladné. Stáli sme pred šermiarskou akadémiou, neveľkou kamennou budovou, ktorá pôsobila stroho.

         Majster nás očakával, kývol nám aby sme išli za ním na cvičenisko a až tam nás pozdravil.  

Hnedé fúzy mal väčšie než by sa mu hodilo, oči hnedej bezvýraznej farby si nás premeriavali. Viditeľné svaly na rukách mal nechránené, bol oblečený na tréning. Z držania tela som usúdila, že musí byť každý deň v pohybe, žiadny veterán. Veľa toho nenahovoril, tak sme začali.

Myslela som, že budeme mať najprv nejaké tupé meče alebo niečo bezpečnejšie, no keď som sa o tom zmienila majstrovi Crupellimu, povedal, že by sme si viac ublížili, než sa ochránili. To sa mi síce zdalo čudné, no nechala som si to pre seba.

         Neskôr som zistila, že mal pravdu. S tupými mečmi by sme si spôsobili mnoho modrín a podliatin, zatiaľ čo s ostrou čepeľou sme boli nútení pracovať viac technicky a vedeli sme to lepšie odhadnúť.

         Začali sme základným postavením a obyčajnými výpadmi, trvalo dobrú pol hodinu, kým proti nám postavil jedného zo svojich žiakov.

Prvý išiel Šiša. Chlapec, ktorý stál oproti nemu mohol mať asi dvanásť rokov, znovu som sa čudovala.

         ,,Pripraviť, boj!“ velil majster Crupelli.

Chlapec so smrtonosnou zbraňou sa k Šišovi rýchlo priblížil, so zdvihnutým mečom zamieril na telo, Šiša kryl do kvarty, čo chlapec očakával, vyhol sa mu a ešte v tej istej sekunde mu presným výpadom spôsobil škrabnutie na pravej ruke. Šiša sa chytil za ranu- teda skôr ranku- a pozrel smerom k majstrovi. Ten zdvihol ruku na strane víťaza a súperi sa proti sebe postavili znovu. Tentokrát sa Šiša nenechal vylákať, následne odrazil chlapcov útok a bodol, no chlapec uskočil a dostal ho zboku.

Nasledoval Herbo. Stál proti nemu iný chlapec a scéna akoby sa zopakovala. Keď som mala nastúpiť ja, dúfala som, že majster proti mne nepostaví niekoho, kto by ma ponížil. Mojím darom bolo umenie meča... takže som predpokladala, že mi dá silnejšieho súpera.

Samozrejme sa tak aj stalo. Majster Crupelli zavolal staršieho chlapca, asi tak v našom veku a keď prišiel bližšie, spoznala som v ňom Kodiu. Kývli sme si na pozdrav.

Boj začal. Nepotrebovali sme majstra na to aby nás odštartoval, obaja sme začali vo vhodnej chvíli. Nechal ma zaútočiť prvú, skúsila som jednoduchý odraz a sek, no vykryl ho. Nasledoval on, pričom sa do mňa pustil ako na bojisku, takže som odrážala jeho útoky, uhýbala sa a zohýbala až kým som ho nezasiahla do nohy.

Nasledovalo druhé kolo. Tentokrát ma nenechal útočiť, začal on, no oveľa technickejšie ako predtým. Chcel sa mi oplatiť a tiež mi šiel po nohách, takže som neraz vyskočila aby som sa mu vyhla. Napätie sa stupňovalo a boj sa blížil k vrcholu, z posledného stretu čepelí vyleteli iskry. Čakala som, že sa zohne a pôjde mi opäť po nohe, preto som vyskočila a... môj meč dopadol do niečoho mäkkého.

Ochranné zaklínadlo majstra. Nechali sme sa uniesť. Kývol Kodiovi, podali sme si ruky a on sa na mňa trochu smutne usmial predtým než odišiel.

,,Na teraz to stačilo, príďte znovu podvečer.“ Poďakovali sme a uklonili sa. Potom sme zamierili každý inam, ja k Aniet, Šiša do veže a Herbo niekam von z mesta.

 

Obľúbila som si Aniet a vlastne všetkých ľudí, araglarčanov, ktorí sa dennodenne starali o deti, úrodu či o chorých.

Raz som bola v hospici a robila tú najhoršiu možnú robotu- pomáhala zomierať, inokedy som sa od krajčírky alebo kuchárky učila remeslu alebo som pomáhala Aniet, ktorá potom vďaka mne mohla chodiť von s Kodiom.

Utvrdzovala som sa v tom, že to robím rada, nemyslela som pri tom na vlastné trápenie, ktoré asi pre ostatných trápením nebolo. A síce som vedela, že keď na jeseň odídeme, nebudem sa mať ako odreagovať, či vyhýbať chalanom, ubezpečovala som sa, že ja sa nevyhýbam a že chcem IBA pomôcť.

 

Všimol som si koľko času trávi Nina bez nás, no aj ja som bol často preč. V lese... v mojom jedinom bezpečnom útočisku, kde som mohol rozprávať bez toho aby to niekto počul.

V ten deň, keď nám Tholguldil oznámil, že je čas a o týždeň odchádzame som večer spomínal na zopár krásnych chvíľ, keď sme sa všetci traja smiali a zabudli pri tom na napätie.

 Jasne som si predstavil Šišu, ktorý mal figuríne odťať hlavu z otočky a namiesto toho sa mu meč zasekol uprostred tela a nešiel mu vybrať. Alebo keď mala Nina kúzlom privolať oštep vzdialený asi tri metre od nej a ten ju začal naháňať. Ešte aj Tholguldil sa potom smial na celé kolo. A ja, keď som mal vyčarovať horiaci šíp a trafiť ním do terča, všade naokolo začali poletovať šípy rôznej veľkosti... Všetci sme zaľahli a Tholguldil to musel zastavovať...

Teraz bol čas odchodu. A aj keď som vždy pokladal týždeň za dlhú dobu, teraz sa mi zdal prikrátky na rozlúčku s miestom, ktoré mi prirástlo k srdcu.

 

Okrem iného sme sa naučili jazdiť na koni, samozrejme, no aj tak sme väčšinou museli chodiť po vlastných. Aby sme nevzbudzovali pozornosť a mali menej starostí- vyčerpanie po celodennej túre im zrejme ako starosť nepripadala.

Moja biela kobyla sa volala Pélia. Nebol to zázračný kôň, no dokázala som sa s ňou rozprávať, akoby bola mojou súčasťou. Čierny Bernd patril Šišovi a hnedák Zelos Herbovi. Všetky tri patrili medzi najrýchlejšie v krajine. Na našej prvej ceste nás však nesprevádzali.

Keď som v to ráno vstala, citeľne sa ochladilo, prichádzala jeseň. Neobliekla som si svoje zvyčajné biele šaty ako po iné dni. Môj odev pozostával z kožených čižiem po kolená, tmavých nohavíc, trička s dlhým rukávom, drôtenej košele, plášťa a rukavíc bez prstov. Za opaskom som mala pošvu s mojím mečom a dýku, cez plece mi visel tulec so šípmi a luk. Vlasy som mala vypnuté hore a keď som si dala kapucňu, kľudne  si ma mohli pomýliť s chalanom.

Chalani zahalení v cestovných plášťoch a so zbraňami- Herbo s lukom a mečom  a Šiša so sekerou, ktorá mu úplne postačila, vyzerali staršie a čo bolo hlavné, za jedno leto o ma o kus prerástli. Nestačila som sa čudovať.

Všetci traja sme mali batohy s jedlom a inými potrebnými vecami, napríklad s mapou, kresadlom či náhradnými vecami. Pri odchode mi Tholguldil zveril akúsi fľaštičku.  

,,Je to veľmi vzácne, daj na to pozor. Stačí kvapka do fľaše a budete zásobení energiou na celé tri dni. V nevyhnutnom prípade poslúži aj ako liek. Ak sa vám nepodarí vyliečiť ranu a nepomôžu ani zaklínadlá, stačia tri kvapky a rana sa zacelí. Neplytvaj ale na nikoho okrem vás troch. Dobre?“

,,Dobre,“ prikývla som a vzala si fľaštičku s modrou tekutinou. Schovala som ju do tajného vrecka v ruksaku.

Keď sme odchádzali, mnohí ľudia nám kývali, Belia plakala. Po rozlúčke s Aniet a Kodiom som zostala smutná a zabudla som sa tešiť na našu výpravu. Všetci sme mali zmiešané pocity. Asi sto metrov od mesta sa Šiša otočil a zvolal:

,,Nech žije Tholguldil!“

To bolo poďakovanie za nás všetkých a on to vedel. Z mesta sa ozval oslavujúci pokrik, za ktorého sme sa vzďaľovali smerom na juh.

Naša cesta naprieč Gaerdorom začala.  

 

Mierili sme do Menelostu, mesta elfov. Narodil sa tam Tholguldil a bývali tam jeho príbuzní. Neviem, no mal som silné podozrenie, že je poloelf. Podľa správ zvedov na nich mali o štyri dni zaútočiť moriovia.

         Moriovia sú odporné tvory. Nebezpeční najmä preto, že nikdy nechodia sami. Ak stretnete jedného, môžete si byť istý, že za najbližším kríkom ich je ďalších tridsať. Ak prežije iba jeden (čo sa nestáva, lebo bojujú do posledného), radšej sa sám zabije a jeho čierna duša sa vráti späť k jeho pánovi.

Naživo sme moriov ešte nevideli, ale podľa opisu mali tri oči, čierne alebo hnedé štíhle telo, ktoré mohlo byť aj dvakrát tak vysoké ako my, väčšinou nosili dredy alebo mali hlavy ostrihané dohola. Ich krv bola nebezpečná, leptala pokožku.

Napriek  svojmu odpornému zjavu moriovia neboli mäsožraví. Mäso im proste nechutilo. Živili sa hmyzom a listami, občas aj vlhkou kôrou stromov. Vlastnili dlhý jazyk, ako leguán, preto pre nich nebolo ťažké chytať muchy. Jeden morio mal vraj taký dlhý jazyk, že si ho omotal okolo istého vojaka a uškrtil ho. No, neviem, či sa to stalo, ale rozhodne si ich chcem poriadne prezrieť.

Ich jazyk, ktorým hovorili dosť málo znel asi ako: uááá, ááááá, vŕŕŕŕ, áááuuu, óóóó, čo som si preložila ako: zabijem ťa, do boja, som naštvaný, bolí to, som hladný.

V každom prípade som netúžil stretnúť ich v divočine alebo po ceste do Menelostu.

Inak som bol zvedavý rovnako ako ostatní, elfov sme ešte nevideli... Myslel som, že Herbo prejaví viac nadšenia, on ich  obdivuje, no bol čudne zamĺknutý.

Vyzeralo to tak, že každý z nás chcel v tej chvíli niečo povedať, no nevedeli sme ako to budú ostatní dvaja brať. Snažili sme sa rozptýliť zvláštnu atmosféru nezmyselnými otázkami, no nie veľmi úspešne...

,,Koľko myslíte, že to celé potrvá? Už sme tu viac než tri mesiace.“

,,Hej... zdá sa to neuveriteľné...“

,,Čo ak tu budeme viac než rok?“

,,No... myslím, že by to nebolo až také nereálne.“

Pokračovali sme v diskusiách takéhoto typu, až kým nám nedošli témy.

Chvíľu sme išli mlčky, keď sa zrazu začala Nina potichu smiať. Pozreli sme na ňu, nebolo tu nič smiešne. Ona akoby ospravedlňujúco pozrela na nás. Keď som jej pozrel do očí, musel som sa smiať aj ja, nútila ma k tomu. Pridal sa aj Herbo. A napriek tomu, že sme vôbec nevedeli, čomu sa smejeme, vďaka tomu z nás opadol ten zvláštny ťaživý pocit a už sme sa necítili takí odcudzení.  

Smiali sme sa dosť dlho a keď sme zmĺkli, zalial ma úžasný pocit. Pocit, že mám späť svojich najlepších priateľov.

 

Ešte predpoludním sme prekročili rieku Telsir, ktorá vytekala z najväčšieho jazera na ostrove, Rilaelin.

Keď sme sa brodili cez chladnú rieku, akoby som si naplno uvedomila všetky strasti, ktoré nás čakajú. Nebude to iba brodenie cez rieku... predpokladala som, že zažijeme oveľa horšie veci a trápenia. Bola som však odhodlaná prekonať ich.

Na obed sme si dali krátku prestávku a rýchlo sme niečo zjedli. Nechceli sme sa dlho zdržiavať v otvorenej krajine.

Večer sme si urobili oheň, veľmi príjemný pocit. Napriek únave sme hrali nejakú šibnutú hru, ktorej pravidlá si už nepamätám, no viem, že príliš nemala zmysel. V dobrej nálade sme si išli ľahnúť. Už som bola v polospánku, keď som začula ako Herbo niečo hovorí... očividne mne.

,,Ak spíš, myslím, že ma aj tak počuješ,“ šepkal. Na chvíľu sa odmlčal a potom dodal ešte viac po šepky: ,,Prepáč.“ Pomaly som sa k nemu otočila a pozrela mu do očí. Doteraz si neviem spomenúť, čo som v nich videla, len viem, že tým pohľadom sa medzi nami konečne dobudovalo vnútorné porozumenie.

,,Spi,“ povedal iba a prisunul sa o trochu bližšie ku mne. Nie však priveľmi. Zavrela som oči a pocítila ako veľmi ho mám rada.

 

Vstávali sme so slnkom. Bolo chladno a tak sme sa rozhodli rýchlo pokračovať, než zbytočne mrznúť na studenej zemi, aj keď bola len skorá jeseň.

Na poludnie sa pred nami zrazu zjavili vysokánske stĺpy. Podľa môjho odhadu siahali do výšky päťdesiatich metrov. A na nich stálo mesto. Nebolo veľké, ale ťahalo sa do výšky, až sa zdalo, že sa dotýka oblakov. Nepochybne mu patrilo jeho meno, Menelost, nebeská pevnosť.

Odrazu sa pred nás spustil výťah, alebo skôr akási drevená plošina na lanách, ktorá slúžila ako výťah. Pochopili sme, že máme nastúpiť, tak sme sa každý chytili jedného lana, aby sme nestratili rovnováhu. Začali sme stúpať.

Netrvalo dlho a vkročili sme na drevenú dlažbu mesta. Všimla som si, že to nie je obyčajné drevo, ale príliš som sa tým nezaoberala, lebo mi dali dosť zabrať elfovia, ktorí nás vítali.

Dlhé alebo polodlhé vlasy im padali v rovných prameňoch na chrbát, oči staré tisícky rokov si nás so záujmom premeriavali. Všetci boli vyšší, ich štíhle a pružné postavy prezrádzali stály pohyb. Krásni, no nie priveľmi hrdí, starí a predsa takí mladí.

Pán Menelostu sa volal Valedhel, dlhé lesklé vlasy mal čierne a v sivých hlbokých očiach sa mu zračila múdrosť so smútkom.

,,Vítam vás v Meneloste, priatelia. Je zvláštne chovať úctu k deťom, ktoré svojimi činmi zatiaľ nepotvrdili svoju moc... avšak je pravda, že zatiaľ nemali kde. Cíťte sa tu ako doma, kým nepríde vojna. Po nej sa ukáže, či si zaslúžite patričnú úctu. Ako bojovníci, či ako ľudia.“ Navzájom sme sa uklonili a vyšli z miestnosti vytesanej do sivého kameňa.

Menelost bolo mesto celé vytesané do kameňa, od stĺpov až po samý vrchol najvyššej veže, na ktorom už dlho nikto neprebýval.

Vtedy som netušila, ako sa ocitla taká obrovská skala uprostred nížiny, okrem nej tam iná nebola. Neskôr som sa dozvedela, že v tom mal prsty sám pán Valedhel, ktorý spolupracoval s vtedajšími najlepšími čarodejmi celej Galaxie. Predpokladala som, že odniekiaľ tú skalu preniesli. Nevedela som si predstaviť tú obrovskú silu, ktorú museli mať, keď mne sa poriadne nedarilo ani obranné kúzlo.

Mesto bolo dobre opevnené. Útočníci nemali ako dosiahnuť jeho hradby ak nechceli šplhať päťdesiat metrov po hladkých kamenných stĺpoch. Zdalo sa byť nedobytné. Preto som sa spýtala chalanov:

,,Načo potrebuje mesto našu ochranu, keď je chránené lepšie než kráľovské mesto? Skôr než sa priblížia k stĺpom, polovicu zostrelia.“

,,Tiež tomu nerozumiem. Koľko moriov sem mieri?“

,,Približne sedemsto,“ povedal Herbo vo chvíli, keď sa za nami zjavil Valedhel.

,,A nás je jedna sedmina.“

,,Čože? Teda ako to myslíte?“ nechápala som. Valedhel sa zahľadel na západ.

,,Naši vojaci padli do rúk nepriateľa vo Fuindore. Väčšinu zabili, ale niektorých ešte držia v Eregbande, tŕňovom väzení.“

Viac k tomu nepovedal, no my sme pochopili, že budeme musieť poriadne zabrať, ak chceme vyhrať. Vedela som, že vojaci z ostatných miest sú zaneprázdnení a posily z Minas Araglar sa práve nachádzali na východnej hranici pri rieke Daerant.

Moriovia neboli ako orkovia. Ich spomínaný jazyk sa dal použiť aj na iné veci ako na chytanie múch. Vďaka nemu sa mohli šplhať ako opice aj po tej najstrmšej stene. Ak by sa teda dostali k stĺpom, nemali by sme ich ako zostreliť. Už som chápala prečo potrebujú aj nás.

 

Nasledujúce dni sme prežili vcelku pokojne, v meste nezostal nikto okrem vojakov, ostaných evakuovali. Mesto opevnili ešte pred našim príchodom, takže sme si len zvykali na nové prostredie.

Napätie by sa však dalo krájať... Zvlášť preto, že sme so Šišom mali istý plán. Na ochranu Niny. Akokoľvek som chcel, nemohol som bojovať s pocitom, že by... mohla zomrieť. Alebo, že by sa jej niečo stalo. Šiša mal o ňu tiež strach. Prečo? Totiž, nie že by bola menej schopná alebo tak, no pre nás zostávala aj naďalej slabším dievčaťom. Inštinkt.

Našli sme malú miestnosť ako stvorenú na úkryt a v prípade nebezpečenstva... Šiša s tým súhlasil, je to naše malé tajomstvo, nie je to nič zlé. Pre všetkých to tak bude lepšie.

Na krajinu padal súmrak a my sme stáli na najnižšom podlaží mesta s ostatnými vojakmi. Mali sme asi stovku lučištníkov a päťdesiat pešiakov. Žiadna sláva, no našou výhodou bolo, že nemohli využiť svoju početnú prevahu, jedine, že by sa všetci naraz premiestnili k nám hore. Po stĺpoch však nemali šancu.

Vedeli, sme, že nemajú katapulty, no aj keby ich mali, zasiahli by nimi iba stĺpy, ktoré boli pevné a chránené mnohými starobylými kúzlami, takže by odolávali dosť dlho. Rozmýšľal som, ako dopadli vojny u nás na Zemi, keď sa na odpor postavila hŕstka mužov, no tu sa to všetko vnímalo inak- existovali predsa kúzla.

Kým sme čakali na prichádzajúce vojská moriov, spomenul som si na posledné hodiny výcviku s Tholguldilom. Záverečné duely. Mohli sme používať všetko, od mágie až po bojové umenia.

Ja a Nina sme išli ako prví. Postavili sme sa oproti sebe a na Tholguldilov povel sme zaútočili. Vrhla po mne kúzlo, ktoré si očividne naštudovala sama, lebo sme sa ho neučili, no stihol som sa uhnúť a zašepkať pritom blízkemu kríku, aby urobil, čo je nutné. Tenké, no ostré konáre sa jej začali obmotávať okolo členkov načo ona vytiahla meč, sekla a krík sa stiahol. Vedel, som, že mečom ju poraziť nemôžem, no aj tak som sa postavil oproti nej. Som silnejší a som chalan, úlohou bolo dostať súpera na zem tak, že by sme mu už nedovolili vstať. Vlastne ako v boxe... To je ale teraz jedno. Najbližší strom, ktorý by mi mohol pomôcť bol vzdialený zopár metrov. Mal som v pláne chvíľu s ňou šermovať a  nenápadne ju prilákať k stromu. Vyšlo to. Akonáhle sme boli dostatočne blízko, konár jej vyrazil meč z ruky a ja som sa rozbehol, chytil som ju tak aby sa nemohla hýbať a to skončilo. Na zemi som jej akože priložil ku krku dýku a víťazstvo bolo moje.

Ďalší zápas, ja a Šiša... Musím uznať, že vyhral suverénnym spôsobom, jeho mágia bola na mňa prisilná, aj keď by mi stačila trocha šťastia a dostal by som ho. Totiž, všetko, čo som proti nemu podnikol odrazil ochranným kúzlom, tým ma vyčerpal a ja som nemal poňatie, čo za zaklínadlo ma zhodilo na zem a držalo ma tam, kým neprišiel Šiša a nenapriahol sa nado mnou sekerou.

Poslední išli Šiša s Ninou. Myslel som si, že Nina proti nemu nemá šancu- ako veľmi som sa mýlil. Nezačala útočiť, čakala na neho s pripraveným mečom. Šiša to nevydržal a zahnal sa prvým zaklínadlom, ktoré odrazila čepeľou meča. Takže jej meč dokázal odrážať zaklínadlá- ešteže nám o tom povedala. Šiša to nečakal a len len, že sa uhol modrému plameňu, ktorý letel späť odkiaľ prišiel. Trvalo to len chvíľu, kým sa k nemu Nina priblížila a vtedy už nemal veľkú šancu, mal čo robiť s jej mečom, totiž oháňal sa sekerou a zároveň sa snažil ďalej vrhať zaklínadlá- no ona zvládala odrážať jedno i druhé. Nakoniec ju však aj tak jedným dostal, poslal ho k nej odzadu- netuším, ako to urobil. Na okamih zmeravela a potom spadla na zem. Šiša k nej podišiel, na tvári mal víťazoslávny výraz, keď vtom mu podkopla nohy, jemu vyrazilo dych a zvalil sa na zem. Vyskočila, priložila mu ostrú čepeľ ku krku a jemu neostávalo nič iné, len sa vzdať. Na okamih sa pozrela smerom ku mne s úsmevom typu ,,nemôžeš ma neobdivovať“ a potom Šišovi podala ruku a pomohla mu vstať. Tholguldil sa po celý čas spokojne usmieval.

Keď som na ňu teraz úkosom pozrel, v jej v tvári sa odrážala očakávanie a nebojácnosť. Hrdosť. Áno, taká bola- hrdá a tvrdohlavá, no občas trošku neistá.

Spomenul som si na náš tajný plán, ktorý sme sa v prípade núdze chystali uskutočniť a zovrelo mi žalúdok. Nebolo to správne- ale potrebné  pre jej bezpečnosť (a pre môj pokoj v duši).

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.