LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Tridsiata kapitola

Posledná bitka

            Trochu zamyslene som kráčal do Tholguldilovej pracovne po tom, čo si ma dal zovolať. Netušil som, o čom chce so mnou hovoriť, mohol som iba hádať. V každom prípade som sa trochu obával.

Po nesmelom zaklopaní som vstúpil dnu a sadol si z druhej strany stola oproti Tholguldilovi, ktorý ma panúkol čajom, z ktorého sa parilo. 

,,Predpokladám, že nevieš, prečo som ťa zavolal?“ napoly spýtavo, napoly ľahostajne na mňa hľadel.

,,Nie, naozaj netuším.“

,,Tak dobre... vysvetlím to. Zamyslel si sa niekedy nad tým, prečo na teba a Ardil Nepriateľ nemôže siahnuť? Prečo vám nemôže spútať myseľ ako Taradurovi alebo vás jednoducho zabiť niekde v divočine?“

,,No... neviem.“

,,Je to vaša nevinnosť. Kým sa nestaneš ty mužom a ona ženou, ak vieš, ako to myslím, nemôže sa vás priamo dotknúť.“

Priznávam, trochu zmätene som na neho hľadel- teda nie, že by som nevedel, čo mi chce naznačiť, no... bolo to šokujúce, len tak odrazu si ma zavolať a...

,,A,“ pokračoval, ,,chcem, aby si vedel, že za všetko, čo sa stane v našej krajine pyká muž. Vždy je to na jeho pleciach. Preto... dávaj si pozor, aby ti príliš veľká vášeň nezahalila zdravý rozum a dávaj pozor.“ Ešte stále som bol trochu zmätený.

,,Rozumieš?“ spýtal sa, keď som dlho nič nehovoril.

,,Áno, prepáčte... rozumiem.“

Potom som zamrmlal dovidenia a opustil pracovňu. A keď som sa spamätal zo šoku, rozhodol som sa, že Nine o tom nepoviem. Tholguldil to predsa sám povedal: za všetko pyká muž. Tak načo aj?

 

Keď som zaklopal na dvere Tholguldilovej pracovne, nepočul som, že by dnu niekto bol. Tholguldil si asi niekam odskočil a čoskoro sa vráti, tak som sa ho rozhodol počkať vo vnútri, určite by mu to nevadilo.

Usadil som sa v kresle v rohu odkiaľ som mal dobrý výhľad na celú pracovňu. Dominantou bol mohutný mahagónový stôl, na ktorom ležali spisy, zvitky, nejaké knihy, fľašky atramentu a brko. Tholguldilova pohodlná stolička otočená chrbtom k veľkému oknu, ktoré bolo momentálne zastreté, vyzerala veľkolepo. Oproti stolu sa nachádzali dvere, asi zámerne, aby mal prehľad o tých, ktorí prichádzajú. V dvoch rohoch stáli veľké kvetináče s vysokými kvetmi- netušil som, aký to bol druh- a miestnosť dotvárala komoda, vitrína a zo tri skrinky z rovnakého dreva ako stôl. Všimol som si, že na komode stojí veľká nádoba s guľami modrožltej farby.

Načo asi môžu byť? pomyslel som si a vstal z kresla, aby som si ich lepšie pozrel. Mohli byť veľké asi ako päsť a vyzerali skôr ako pokrčené hrče papiera než ako gule. Vedel som, že by som asi nemal, no mal som neovládnuteľné nutkanie jednu zobrať do ruky.

No... naozaj som nemal. V okamihu, keď som guľu vytiahol, začala skákať po pracovni ako skákalka, ktorá sa nikdy nedokáže zastaviť. Najprv som si inštinktívne kryl hlavu rukami, šialená guľa mi raz bolestivo zasiahla chrbát, no potom som rýchlo použil spomaľovacie kúzlo, schmatol podivnú vec a vložil ju späť do sklenenej nádoby. Uf...

Keď som sa znovu porozhliadol po pracovni, vedel som, že si budem musieť pohnúť, aby som všetko vrátil do pôvodného stavu, kým príde Tholguldil späť. Opravil som rozbité sklo na vitríne, preliačiny, ktoré po sebe guľa nechala v stenách a v podlahe a tiež obitú komodu.

Už zostávalo upratať iba stôl, keď som si všimol, že z posledného šuflíka sa vysypalo zopár kníh, ktoré vyzerali celkom dosť staro. Načo by mal Tholguldil knihy v šuflíku? čudoval som sa. Podišiel som k nim a prečítal si názov prvej z nich. Tragédie alebo osudy lásky Meliath. Zobral som do ruky druhú knihu, potom tretiu... Sila lásky a mágie- pradávna láska Meliath. O vzniku lásky Meliath. Láska Meliath: peklo zvané rajom...

V pamäti sa mi vynoril nie príliš starý rozhovor s Ninou: ,,Ale tu cítim niečo... iné. Proste je to všade okolo nás, keď sme spolu aj keď nie sme spolu, je to niečo, vďaka čomu viem, že sa nerozdelíme... ale vážne netuším, čo to je. Viem, že tu,  v Gaerdore, je všetko inak... No toto je niečo také mocné, že nad tým poriadne ani nedokážem uvažovať.“

Potom som si spomenul na to, ako sa nám Nina nakoniec priznala, ako ju tá divoška varovala v horách. A vôbec, celkovo z toho vyplývalo, že tých dvoch... že ich spája láska Meliath. A Tholguldil im to tají.

No jasné! uvažoval som ďalej, neschopný sa pohnúť a odpratať knihy. Keď mi pán Firacal v Minassire hovoril, že mám na nich dávať pozor, aby nedošlo k nehode a keď mi ešte dávno Tendwyn hovorila, že som ich strážca... To bolo všetko preto!

Vtom sa otvorili dvere a dnu vošiel Tholguldil. Šokovane zastal a nezavrel za sebou, iba tam stál a hľadel na mňa a ja som zase šokovane, sklamane a vyčítavo pozeral na neho.

Keď sa však spamätal, zavrel za sebou dvere a povedal:

,,Taradur, neviem, čo si tu presne robil, no myslím, že ti budem musieť isté veci vysvetliť,“ hlas mal istý a pohľad pevný.

,,To by som bol rád,“ zašomral som a vstal zo zeme, kde ešte vždy ležali knihy o láske Meliath.

,,Poď, dáme si čaj. Nech sa páči, sadni si,“ pokynul rukou na kreslo, v ktorom som ani nie tak dávno sedel, no mne sa to v tej chvíli zdalo také vzdialené, akoby odvtedy ubehlo pár dní.

 

,,Predstav si,“ hovorila Aniet a oči jej pritom žiarili, ,,matrikárka mi zaklopala na dvere a povedala, že leží v nemocnici až v Minas Belegnaug! Netuším, ako sa dostal až tam! A vraj sa takmer zázračne vyliečil, mal rozdrvenú lebku a takmer prišiel o nohu! A vraj už je v poriadku a máme si poňho prísť. Tak som bežala do šermiarne za majstrom Crupellim a povedala mu, čo sa stalo a on si ihneď osedlal koňa a do večera bol späť aj s ním! Neuveriteľné, však?“ takú šťastnú som ju ešte nevidela a ani takú rozohnenú. Bola som rada, že som sa Kodiovi vtedy rozhodla pomôcť.

,,Tak to je úžasné! Mal obrovské šťastie... a ako sa má teraz?“ spýtala som sa, aby som zmenila tému.

,,Dobre, ešte sa zotavuje a nemôže veľmi chodiť, no o dva- tri týždne už bude v poriadku.“

Usmievala sa a vtom zhíkla:

,,Počkaj! Nebola si ty náhodou v tej dobe v Minas Belegnaug?“

,,Bola,“ pripustila som a pokrčila plecami.

,,A... to zázračné vyliečenie... to si bola určite ty!“

,,No...“ Nenechala ma ani dohovoriť a nadšene sa mi vrhla okolo krku a dobrú chvíľu ma nechcela pustiť.

,,Nikdy ti to nezabudnem, Ardil Almeriël! Nikdy som nepoznala úžasnejšieho človeka... Poď! Musíme to osláviť!“

A tak sme oslavovali. Aniet ma prinútila zjesť aspoň desať kúskov koláča, takže som sa ledva hýbala, no cítila som šťastná. Takmer rovnako ako Aniet, pretože ona svoje šťastie šírila na všetkých v dosahu desiatich metrov. A to bolo úžasné.

 

,,Ako si už iste zistil, Ardil a Aradura spája prastará a najväčšia sila na svete. Láska Meliath. Žiaľ, nie sú pripravení na to, aby to zistili.“

,,Čože?“ nechápal som, veď posúďte.

,,Keby vedeli o moci, ktorú majú, mohli by sa rozhodnúť nesprávne. Mohli by sa rozhodnúť, že nezatvoria poslednú trhlinu ale zničia Nepriateľa úplne. A to si on želá! Chce, aby s ním bojovali, pretože vie, že nemajú šancu. Proti nemu nemá šancu nikto. Ibaže... ak má niekto v rukách moc väčšiu ako takmer všetci v Galaxii, nehľadí na to, či je ich nepriateľ silnejší. Láska, moc a odvaha dokážu zastrieť jasnú myseľ a preto... som si takmer úplne istý, že keby o tom vedeli dopredu, rozhodli by sa zničiť Nepriateľa, čo je nemožné, ako som už spomínal.“

,,A dozvedia sa to niekedy?“

,,Áno, dozvedia. V pravú chvíľu.“

,,Čo sa stane, keď jednoducho zavrieme trhlinu?“

,,Vrátite sa späť na Zem a s najväčšou pravdepodobnosťou si nebudete nič pamätať- iba ak by niekto z vás zomrel vlastnou rukou, potom si to bude pamätať, no iba on- to ale nie je pravdepodobné,“ pripustil Tholguldil.

,,Akoby sa nič nestalo...“

,,Akoby sa nič nestalo,“ potvrdil Tholguldil a dodal:

,,Vieš, Taradur, ty ich ochraňuješ, lebo to sú tvoji priatelia. Teraz by si ich mal ochraňovať ešte viac. Ak jeden z nich zomrie pred zatvorením trhliny, už ju nebude možné zavrieť.“

Hľadel mi do očí a ja som mal hrozný, strašný pocit. Ak zachránime Galaxiu, nebudeme si to pamätať, ani Nina s Herbom si nebudú pamätať, že boli spolu (spomenul som si na to, ako to medzi nimi bývalo na Zemi). Ak ju nezachránime a zomrieme, tiež nebudeme vedieť, že za to môžeme my. Neexistuje nejaká iná cesta? Tá myšlienka mi vŕtala v hlave tak dlho, až kým som nedošiel na to, ako by sa to dalo spraviť inak.

 

         V ten deň som sa cítil tak dobre ako už dlho nie. Chvíle strávené vonku v prírode so Šišom a Ninou som si cenil viac ako čokoľvek iné. Polovica júna za nami, počasie nebolo snáď nikdy lepšie. Vzduch, príjemne teplý a presýtený vôňou orgovánu a iných kvitnúcich kvetov, nám stúpal do hlavy a omámil nás svojou ľahkosťou. Netušil som, čo viac si môžem priať.

         ,,Poď,“ povedal som a zobral Ninu za ruku. Slnko už zapadalo a my sme zamierili na najvyššie položenú terasu a sledovali oranžovú oblohu. Stál som za ňou a objímal ju okolo pása. Ako z romantického filmu, napadlo mi. Odrazu sa však otočila ku mne a pobozkala ma. Naše pery akoby boli stvorené pre seba a ja som jej zablúdil rukou do vlasov. Keď sa naše Celebely dotkli, trochu sme nadskočili, lebo vydali mierny elektrický výboj. Nina sa potichu zasmiala a potom sme sa ruka v ruke vybrali na prechádzku po meste.

Fontána. Araglarská pýcha, kto by sa čudoval. Vybudovali ju na najväčšom námestí, stála tam, vysoká a majestátna. Podišli sme k nej bližšie a Nina vyskočila na jej okraj. Podala mi ruku a keď som vyšiel za ňou, rozsvsietili sa nočné lampy. Pritiahol som si ju k sebe a ona ma chytila okolo krku, hľadela mi do očí a ja som videl v tých jej malé iskričky...

Hops! Čľup! Stratili sme rovnováhu a spadli rovno do vody. Smiali sme sa a potom sme dostali záchvat smiechu, keď sme zistili, že na nás ,,ciká“ kamenný anjelik. Chvíľu sme sa bozkávali, no po kolená vo vode a v mokrých veciach nám začala byť zima a drkotajúc zubami sme sa rozbehli do izby.

Keď som otvoril dvere, vnútri vládla tma. Predpokladal som, že Šiša je vedľa a číta si alebo je s inými priateľmi. Kým som zapálil zo tri sviečky, Nina si snažila vysušiť vlasy a na mokrej pokožke jej naskočili zimomriavky, keď som ju pobozkal na šiju. Pustila uterák a otočila sa ku mne. Pomaly sme klesli na posteľ a strácali pojem o čase, priestore, dianí...

,,Nie je ti zima?“ spýtala sa pološeptom a pomaly mi dávala dolu mokré tričko. Prešla mi rukami po hrudi a pomaly a nežne ju bozkávala. Nemohol som ovládnuť nutkanie stiahnuť tričko aj z nej a odrazu, keď ho nemala, sklonila hlavu, akoby bola trochu v rozpakoch. Prstom som obrátil jej tvár k sebe a dlho jej hľadel do očí, kým sa neisto neusmiala a počas horúcich bozkov si neľahla na biely vankúš a nenechala ma, aby som si ľahol na ňu. Bozkával som ju na pery, tvár, krk aj uši a postupoval som ďalej...

Tresk! Rozleteli sa dvere a ozval sa nahnevaný, takmer sípavý Tholguldilov hlas.

,,Ardil, prosím, obleč sa a ty, Aradur, poď so mnou. Ihneď,“ dodal, keď videl, že hľadám svoje tričko. Nina bola zmätená, no mohol som jej venovať iba jediný pohľad, ktorým som chcel povedať: ,,Nemaj strach. Všetko bude v poriadku.“

 

Keď sa zabuchli dvere, zostala som sedieť na posteli a bála som sa. Zároveň ma však zmáhal spánok. Vedela som, že to je Tholguldilove kúzlo a snažiť sa mu nepodľahnúť je márne, tak som si ešte v poslednej chvíli vyzliekla mokrú sukňu a potom zaspala tvrdým spánkom...

Sníval sa mi sen. Nič som v ňom nevidela, iba som počula hlasy. Jeden patril Tholguldilovi a druhý Herbovi.

,,Varoval som ťa, Aradur. Teraz musíš pykať.“ Ozvalo sa štrnganie reťazí a šramot, akoby niekto niečo vyťahoval.

,,Opakuj po mne,“ povedal pevným, no pokojným hlasom Tholguldil. ,,Už nikdy...“

,,Už nikdy,“ zopakoval Herbo a potom zasvišťal bič, zasiahol cieľ a ja som mala pred očami krvavú stopu na Herbovom chrbte.

,,Nespravím...“ Svišťanie biča.

,,Nespravím,“ zaťal zuby Herbo.

,,Čin,“ Svišťanie biča.

,,Čin.“

,,Podobný...“ Svišťanie biča.

,,Podobný!“ zaúpel.

,,Tomuto!“ Svišťanie biča.

,,Tomuto...“

Svišťanie biča, svišťanie biča, svišťanie biča...

Strhla som sa. Už bolo ráno a ja som sa čo najrýchlejšie obliekla a vybehla z izby. K chalanom som takmer vtrhla, rýchlo som zaklopala a v tom istom okamihu prudko otvorila dvere. Šiša v izbe nebol a Herbo spal. Na bruchu. Zobudil sa na to, keď som vošla.

,,Ahoj,“ začala som znepokojene, no potom zo mňa hneď vyhŕklo:

,,Čo sa dialo včera u Tholguldila?“

,,Ale nič také... prečo sa pýtaš?“ Všimla som si, že sa ani nepokúša posadiť, zrejme by to bolelo.

,,Lebo... som mala sen,“ podišla som k jeho posteli a opatrne si na ňu sadla. Cez tričko, ktoré si obliekol presvitali krvavé škvrny a mne zovrelo srdce.

,,Môžem?“ spýtala som sa a chytila okraj trička, zatiaľ čo on povedal:

,,Nie, nemusíš, nechaj to tak.“

,,Nebuď ako dieťa, teraz nie je čas hrať sa na hrdinu,“ prihovorila som sa mu a on mi po chvíľke vzdoru dovolil vyzliecť mu tričko a ošetriť rany.

,,Prečo to urobil?“ spýtala som sa a nemohla som zakryť obviňujúci tón.

,,Varoval ma...“ Rozpovedal mi, o čom sa predčasom bavil s Tholguldilom, zatiaľ čo som mu opatrne precházdala po ranách po biči, ktoré sa pomaly zaceľovali.

,,Prečo si mi o tom nepovedal skôr? Nemuselo by to zájsť tak ďaleko a...“

,,Veď to, že by to nezašlo tak ďaleko,“ povedal a mne opäť zovrelo srdce ale tentokrát z dobrého pocitu. V tej chvíli som ho milovala tak, ako ešte nikdy a vedela som, že on to vie.

 

Stálo mi to zato, keby sa chcel niekto spýtať. Stálo. Miloval som ju a ona mňa a nikdy to nemalo skončiť. Takže áno, tých pár minút v raji mi stálo za pár hodín pekla. Pretože kvôli nej by som tam ostal aj dlhšie.

 

Všetci traja sme sedeli v Tholguldilovej pracovni, zachmúrení a trochu zmätení. Keď sa Šiša dozvedel, čo sa stalo, vyzeral byť dosť naštvaný.

Tak či onak, Tholguldil si nás nezavolal, aby sa s nami rozprával o tej nočnej záležitosti, ktorá sa predčasom odohrala. Očividne nám chcel oznámiť niečo iné a ja som mala podozrenie, že viem, o čo ide.

,,Ardil, Aradur, Taradur,“ postupne kývol hlavou každému z nás a my sme mu prikývli postupne tiež. ,,Nastala vaša chvíľa. Správy o tretej trhline som dostal ešte v noci a v noci som vyslal poslov s prosbami o podporu v poslednej veľkej bitke tohto veku. Viete, že ak prehráme, už sa nedokážeme vzoprieť a ak vyhráme, porazíme tak temnotu.

Do obeda prídu všetci tí, ktorí budú môcť a chcieť bojovať a postaviť sa tisícke orkov, ktorí strážia trhlinu. Vy by ste sa mali ísť tiež pripraviť a... rozlúčiť.“ Privrela som oči a snažila sa nemyslieť na to, čo bude.

,,Ale ešte počkajte,“ zadržal nás, keď sme už boli na odchode. ,,Kým sme tu sami, v súkromí, chcem sa vám poďakovať za všetko, čo ste doposiaľ pre moju krajinu spravili. Vaše mená zostanú v povedomí ľudu zapísané ešte dlho. Verím, že naše cesty sa ešte prepletú.“

,,Ďakujeme,“ povedal Šiša, no z tónu jeho hlasu som nevedela nič vyčítať.   

Potom sme opustili Tholguldilovu pracovňu a dohodli sme sa, že sa stretneme tak o dve hodiny u chalanov v izbe. Každý z nás totiž zamieril inam; Šiša ku starému priateľovi kováčovi, Herbo do lesa a za niekoľkými priateľmi a ja za Kodiom a Aniet.

 

Mierili sme do bažín, kde sa podľa správ nachádzala posledná trhlina. Na obed už stáli pred Minas Araglar všetky spojenecké vojská. Trpaslíci z Minas Belegnaug, elfovia z Menelostu, niekoľkí melgwaithčania i minassirčania.

Trochu som sa obával, keďže nás mohlo byť dokopy asi päťsto alebo šesťsto a Tholguldil hovoril o tisícovej armáde. Tak či tak, moje obavy smerovali hlavne k trhline. Od nej závisel náš ďalší osud.

Keď som nasadol na Bernda, kôň si odfrkol a potriasol hrivou. Obzrel som sa smerom k mestu, kde na hradbách stáli araglarčania a kričali nám na slávu a želali šťastie. Stiahlo mi hrdlo, keď som si pomyslel, že to mesto už asi viac neuvidím. Snažil som sa pamätať si ho najlepšie, ako sa dalo.

Potom som zdvihol ruku a zamával a ľudia nadšene burácali. Popritom ako som sa otáčal späť, som zbadal Ninu, ktorej po líci stekala slza. Popohnal som Bernda k jej Pélii a povedal:

,,Bojovník musí mať pred bojom hlavu čistú, pamätáš? Nechceš si snáď svoje skóre pokaziť poslednou bitkou?“ Usmiala sa. Nečakal som, že niečo povie, nebolo treba. A tak sme vyšli naproti poslednej vojne, ktorá na nás čakala a dúfal, že všetko vyjde tak, ako má.

 

Večer sme zastali a oddychovali. Druhý deň nás čakalo ešte pár hodín cesty a potom... Nechcel som myslieť na to, čo bude potom. Radšej som si privinul Ninu tuhšie k sebe. Plakala. Potichu a tak, aby to nitko nezbadal, no ja som si to všimol. Bolo by hlúpe pýtať sa, čo sa stalo, tak som jej utrel slzy a povedal:

,,Nemaj strach, všetko dobre dopadne.“

,,Nemám strach... iba... keď si pomyslím, že môžeme na všetko zabudnúť a... a...“ Pritúlila sa ku mne a triasla sa. Cítil som to isté, čo ona a nevedel, čo na to povedať.

,,Viem,“ vyliezlo zo mňa napokon, ,,no ak všetko dobre dopadne, nezabudneme.“ Smutne prikývla.

Bože, mohol som povedať niečo iné! Nuž čo... vrátiť čas sme nedokázali a tak sme o hodnú chvíľu, ktorú sme strávili bozkávaním, zaspali pritúlení tesne k sebe.

 

Potrebovala som sa vyplakať. Vyčistiť si hlavu, aby som ďalší deň mohla voľne dýchať. A potom, neskôr, keď som cítila Herba tak blízko fyzicky aj psychicky, zaspala som a ráno vstala s odhodlaním, ktoré ma takmer prekvapilo.

Keď sme ráno vyrazili, konečne som mala myseľ dokonale čistú.

 

V okamihu, keď som zbadal trhlinu, neveril som vlastným očiam. Týčila sa asi desať metrov nad nami a jej rozmery boli také gigantické, že som mal pocit, že nás všetkých pohltí.

Pod ňou stálo zoradené orkské vojsko a očividne čakalo na náš príchod. S polovičným počtom vojakov v porovnaní s orkami sme pochodovali do posledenej bitky a keď sme sa priblížili na vzdialenosť dvesto metrov, Tholguldil dal pokyn k zastaveniu.

Orkský kapitán vystúpil pár krokov dopredu, zdvihol ruku a odkiaľsi zozadu sa ozvali bubny, ktoré udávali rytmus... Bum, dum, dum... bum, dum, dum... Na naše prekvapenie sa do toho ozval orkský spev, teda znelo to skôr ako škrekot, kričanie rýmov, no každé slovo bolo zrozumiteľné.

 

 

 

Tu život a smrť!

Neznáma, schovaná

Drv lebky, drť!

Nevšedná, prehnaná

A diabol a trest!

A bolesť a ston!

A zovri dlaň v päsť,

Kým nepríde skon!

Tu život a smrť!

Neznáma, schovaná

Prizvaná, pýtaná

Vítaná!

A kosti a plač!

A lebky a krv!

To, čo si bol zač,

Rozdrtiť... tak drv!

A skaza a strach!

Nevšedná, prehnaná

Tvé kosti v prach!

Nedožiješ do rána!

Smrť, smrť...

Drv lebky drť!

Smrť, smrť...

Drv lebky, drť!

Neznáma, schovaná,

Nevšedná, vítaná!

Smrť!

 

         Orkská pieseň. O smrti, na zastrašenie, na dosiahnutie víťazstva. My sme sa však nemienili vzdať. Tholguldil sa otočil k mužom, ktorým velil a zvolal:

         ,,My, my sme slobodní muži! Bránime svoje domovy, rodiny, svoju vlasť a nedáme sa zastrašiť hlúpymi veršovačkami. Je tak?!“

         ,,Áno!“ zvolalo päťstočlené vojsko a Tholguldil zopakoval hlasnejšie:

,,Je tak?!!“

,,Áno!!!“ ozvalo sa burácajúc a na Tholguldilov povel muži vyrazili vpred s priam besnými výrazami v tvárach. Nuž som sa k ním pridal a každého orka, ktorý mi prišiel pod ruku bez ľútosti rozsekal.

 

Pri boji som zabudla na všetky ostatné veci, lebo sa ma zmocnil známy pocit dokonalosti, keď som držala zbraň. Bojovala som s rovnakou ľahkosťou a eleganciou, akoby to celé bola iba akási potýčka s orkami.

Odrazu som však zbadala, že sa okolo mňa, Herba a Šišu utvoril akýsi kruh a obe strany prestali bojovať. Až potom som si všimla zahaleného muža v čiernych hávoch, neozbrojeného a priemerne vysokého. Naisto to bol mág. Zastal oproti nám a prehovoril zastretým pekelným hlasom.

,,Služobníci temna dnes budú oslavovať. Dnes je totiž deň, keď stratíte všetko... háveď,“ dodal a zlomyseľne sa zasmial.

Herbo dlho nečakal a z napriahnutého luku vystrelil šíp mieriaci čiernemu mágovi rovno do srdca. Ten iba lenivo mávol rukou a nechal šíp dopadnúť do mokrade. Schovala som svoj meč, pretože som vedela, že s ním by som proti tomuto súperovi neuspela, nech by som bola akokoľvek rýchla, obratná či... dokonalá. Mág sa opäť zasmial, tentokrát pobavene.

,,Drahá Ardil pochopila, že zbrane sú v tomto boji celkom zbytočné. Bystré dievča.“

Vyslala som k nemu ohnivú guľu, ktorá sa ešte v polovici cesty roztrieštila na drobné kusy. Potom sme útočili striedavo. Nebolo nám to však nanič, on všetky útoky odrazil ako zrkadlo.

,,Stáť!“ ozvalo sa odrazu a ja som spoznala Tholguldilov hlas. Mág k nemu otočil hlavu a veľavýznamne sa zasmial.

,,Ale, ale Tholguldil, aké milé prekvapenie.“

,,Škoda, že nemôžem tvrdiť to isté, Fëavorn,“ chladným hlasom odpovedal Tholguldil, ktorý očividne záhadného mága poznal. Ten sa medzitým opäť škrekľavo zasmial.

,,Vždy sršíš humorom, počúvaj, ako to robíš?“ ešte vždy sa pochechtávajúc utrúsil Fëavorn a kráčal smerom k Tholguldilovi.

,,Nepribližuj sa ku mne, varujem ťa. A odtiahni aj so svojimi orkami späť do dier!“ zvýšil hlas Tholguldil, načo Fëavorn zastal, zdvihol ruky, akoby čakal na objatie a spýtal sa:

,,Ale no tak, synu, nechceš sa ani zvítať so svojím otcom?“ spýtal sa a v hlase mu bolo cítiť víťazstvo.

,,Môj otec zomrel už dávno,“ ľadovo odvetil Tholguldil a z jeho rúk sa vyvalila prudká vlna ako z oceánu a zhodila Fëavorna na zem. My sme trochu ustúpili a sledovali čarodejnícky súboj plný vrhacích zaklínadiel, vyčarovaných tvorov ako hady, pavúky, škorpióny, vlky či osy a mnohých svetelných výbuchov, keď do seba dve kúzla vo vzduchu narazili. Po dlhom a vyčerpávajúcom boji však odrazu Tholguldil ležal na zemi a Fëavorn nad ním víťazoslávne stál.

,,Tak, synu, som rád, že som ťa naposledy videl,“ povedal a prudko švihol napriahnutými rukami smerom nadol...

Tresk! Ozvalo sa, keď kúzlo iba pár centimetrov od Tholguldilovej hrude zastavilo pohlcujúce zaklínadlo. Šišove. Skočil dovnútra kruhu a modrý záblesk z jeho Celebelu dvíhal Fëavorna do vzduchu, pričom ten musel strašne trpieť, lebo neuveriteľne kričal.

,,Nie! Prestaň, prestať! Pusti! NIE!!!“ To boli jeho posledné  slová a nato sa roprskol vo vzduchu na malé čierne čiastočky a na bahnitú zem dopadla iba jeho šeredná hlava s tvárou bez nosa a akoby prevŕtaná červíkmi...

Nastalo ticho, iba stĺpiky dymu pomaly stúpali k letnej bezoblačnej oblohe a voda občas trochu zasyčala, keď zreagovala s Fëavornovou ohyzdnou hlavou. A ja aj Herbo sme s prekvapením zistili, že sa nedokážeme pohnúť.

 

Šiša nás spútal, aby sme nebojovali proti Fëavornovi. No mal som pocit, že to nie je jediný dôvod, prečo to urobil. Akoby čakal, že príde ešte niečo. Nestihol som na neho ani zavolať, aby nás pustil, keď ma naplnil známy, vzrušujúci pocit a nohy sa mi odlepili od zeme. Môj Celebel sa rozpálil tak, že som ho musel vybrať a vo vzduchu sa spojil s ostatnými dvoma.

Trhlina sa začala pomaly ale isto zatvárať a ja som ju silou vôle podporoval, aby to išlo čo najrýchlejšie. Nina vyzerala, že má trochu strach, akoby neverila tomu, že to môže vyjsť a Šiša bol zjavne znepokojený a pohľad mu zalietaval raz dolu a raz do čierňavy v trhline.

,,To by stačilo,“ ozval sa tichý, no rázny hlas z trhliny a naše  Celebely zablikali a zhasli. Kúzlom sme si spomalili pád na zem a hľadeli na osobu pomaly vystupujúcu z trhliny.

Zahalená v dlhom plášti s kapucňou  pomaly zostupovala dolu, akoby po neviditeľných schodoch a na tvárach všetkých prítomných ste vtedy mohli zazrieť zdesenie, strach či opovrhovanie. Zahalený muž zastal tesne pred nami, vyzliekol si plášť a ja som takmer zabudol dýchať. Bol to Nepriateľ.

 

Hľadel na nás, akoby sa tým pohľadom nedokázal nasýtiť. Jeho oči znovu a znovu behali po mne, Herbovi i Nine a ja som mal pocit, akoby o mne vedel všetko, čo chcel.

,,Vy traja, vy ste tí vyvolení, však?“ spýtal sa tónom, v ktorom znelo opovrhnutie zároveň s obdivom. ,,Vy ste tí, ktorí majú zavrieť aj túto poslednú trhlinu. Žiaľ, je smutné, že vám musí oznamovať váš nepriateľ, že vám akosi zabudli o niečom povedať.“ Odmlčal sa a znovu si nás premeral röntgenovým pohľadom.

,,Čo také?“ nevydržal to nakoniec Herbo a Nepriateľ upriamil svoju pozornosť na neho. Takmer som mal pocit, že na ňom niečo hľadá, nejakú spojitosť...

,,Že máte pred sebou ťažkú voľbu. Že vás dvoch,“ kývol hlavou na Herba a Ninu, ,,spája čosi veľké. Väčšie ako láska.“ Zamrazilo ma. ,,Spája vás láska Meliath,“ dopovedal Nepriateľ a potom sa otočil a pomaly kráčal do stredu kruhu.

,,Tak, vážení, pýtam sa vás, čo je to za úprimnosť, keď zatajíte vašim vyvoleným tú najdôležitejšiu vec, čo sa ich týka! A tiež to, že sa jej budú musieť vzdať.“ Pri tých slovách mnou preleteli ľadové cencúle a zamrzol mi dych.

Kým však stihol Nepriateľ pokračovať vo svojom proslove, opäť som nenápadne kúzlom znehybnil a zároveň ochránil Ninu s Herbom a podišiel bližšie k Nepriateľovi, netvorovi, ktorý ničil všetko, čo mu prišlo pod ruku.

,,Vyzývam ťa na súboj,“ povedal som a hľadel mu do tmavých očí. ,,Na život a na smrť. Kto vyhrá, berie všetko.“ Nepriateľ nestihol nijako zareagovať, keď sa naraz ozvali tri naliehavé nie! Samozrejme to zvolali Nina s Herbom a tiež Tholguldil, ktorý sa medzitým pozviechal zo zeme.

Žiaľ, vedel som, že nemôžem inak. Ak by sme trhlinu zavreli, Nina s Herbom by zostali navždy odlúčení. Ak by sme ju nezavreli, Nepriateľ by zničil Galaxiu. Preto ostávala jediná možnosť: zničiť Nepriateľa- a to sa nedalo inak, ako súbojom jeden proti jednému.

,,Taradur!“ zvolal Tholguldil a dokrivkal k nám. Vyzeral ako rokmi zodratá bábka, šedé vlasy mu viseli ako špagáty a z rozbitej pery mu tiekla krv. ,,Nemôžeš s ním bojovať! On... on je...“

,,Príliš dobrý?“ spýtal som sa a snažil sa, aby to nemalo žiadny podtón.

,,Skazený... toto ti Nimgul nevráti!“ takmer prosebne na neho vybľafol Tholguldil, no Nepriateľ ostával chladný.

,,No ani neoddiali,“ povedal len a odsotil Tholguldila nabok, takže sme oproti sebe opäť stáli tvárou v tvár.

,,Chcel si bojovať? Tak nech sa páči, vyber si spôsob,“ povedal, zatiaľ čo vykrikujúceho a bojujúceho Tholguldila ťahali z kruhu viacerí muži.

,,Zbraň,“ povedal som a všimol si Ninin i Herbov šokovaný pohľad. Nemal som strach, premyslel som si to. On je najlepší čarodej v Galaxii a bolo by nerozumné postaviť sa mu v tom, čo mu ide najlepšie, aj keď to bol aj môj najlepší odbor.

No keď som sa postavil oproti nemu a ktosi z vojakov, kto sa určil za rozhodcu zavelil vpred, bol som rozhodnutý raz a navždy ho zničiť.

 

S hrôzou som sledovala nebezpečnú hru so životom, ktorú si vymyslel Šiša. Robil to kvôli nám. A ja som si v tej chvíli tak želala byť na jeho mieste- vedela som však, že ak by ma Nepriateľ zabil, bolo by po všetkom, trhlina by sa už nedala zatvoriť.

A tak stál v kruhu Šiša, oháňal sa sekerou po Nepriateľovi, ktorý sa uhýbal s ľahkosťou vtáka, prípadne útoky vykrýval ostnatým ozubeným mečom, ktorý mal na rukoväti vytepaného strieborného škorpióna.

Šiša zrazu prešiel do obrany a teraz on vykrýval Nepriateľove útoky. Párkrát mi zamrelo srdce, keď sa Šiša stihol vyhnúť zásahu iba o milimeter či o milisekundu. Zväzovacie kúzlo už pamaly chablo a ja som rukou šmátrala po rukoväti meča. Áno, mal to byť boj jeden proti jednému, férový. No radšej som chcela prekusnúť tú neférovosť a poraziť Nepriateľa, ako...

,,Nie!!!“ prudko som vstala, po kúzle už nebolo ani stopy a s Herbom sme ako skamenení sledovali, ako Šiša prebodnutý ostnatým mečom ustrnul a Nepriateľovi sa v očiach zalesklo. Zvíťazil. A hoci nedal najavo žiadne emócie, ten lesk v jeho očiach mi stačil...

Keď po chvíli onemenia všetkých naokolo meč vytiahol zo Šišovho tela, náš najlepší a najvernejší priateľ spadol na kolená a z rany mu vytekala tmavočervená krv.

 

Dobehli sme k nemu asi o sekundu, Nina sa snažila zaceliť prebodnutý hrudník. Nešlo to však. Rýchlo som pohľadom našiel Tholguldila a ten iba hlesol:

,,Ten meč...“ Nie! Nepriateľov meč, vyrobený tak, aby sa zranenie, ktoré vytvorí nedalo nidky zahojiť... ničím.

,,To nič,“ vravel Šiša a zakrvavenú ruku si pritláčal na ranu, aby aspoň trochu zastavil prúd krvi. ,,Chcel som vás zachrániť...“ vzdychol.

,,Zachránil si nás! Mnohokrát!“ priškrteným hlasom prehovorila Nina a zvierala mu druhú ruku. Šiša sa pousmial a krvavou rukou si dal dole svoj Celebel. Podával ho mne.

,,Teraz je na vás, ako sa rozhodnete. Je to už iba vaša voľba...“ zachrčal. Pľúča sa mu plnili krvou.

,,Šiša... Šiša! Prosím, neodchádzaj ešte! Si náš najlepší priateľ, bez teba by sme až sem nikdy nedošli...“ hovoril som a po líci mi stekala slza.

,,Herbo... raz si povedal, že ťa nič nedokáže rozplakať... pamätáš?“

,,Pamätám,“ prisvedčil som a podal mu sekeru do pravej, krvavej, ruky.

,,Mám vás rád,“ povedal a pozrel pritom najprv na Ninu a potom na mňa, akoby hovoril poslené zbohom. Ale toto nebolo akoby, toto bolo naozaj.

,,Aj my teba!“ vzlykla Nina a slzy jej dopadali na Šišovu ruku, ktorú držala.

,,Uvidíme sa... tam u nás...“ povedal a zavrel oči. Už navždy.

 

Herbo omámene hľadel na zakrvavený Celebel v ruke a ja som nemohla potlačiť plač. Hrdlo mi zvieralo tak, až ma to bolelo a nebola som schopná pustiť Šišovu, teraz už bezvládnu a chladnúcu, ruku. Spomínam si na to, ako sa obloha začala zaťahovať a počula som Nepriateľa, ako hovorí- potichu, akoby s nami súcitil:

,,Teraz sa musíte rozhodnúť vy, váš priateľ mal pravdu. Buď zatvoríte trhlinu a vzdáte sa svojej lásky, navždy... alebo sa rozhodnete inak.“

Všetky pohľady sa upierali na nás. Všetci čakali na naše rozhodnutie. Všetci tajne dúfali, že si zvolíme prvú možnosť. Herbo sa postavil a podišiel k Nepriateľovi. Boli tak blízko, že sa takmer dotýkali tvárami.

,,Bolo to nutné? Bolo?! Tak bolo?!!!“ zvyšoval hlas a búšil pritom päsťami do Nepriateľa, ktorý sa ani nepohol.

,,Vyzval ma on,“ povedal iba, akoby to vysvetľovalo celé jeho počínanie, čo Herba rozzúrilo ešte viac a tasil meč. Rozbehla som sa k nemu a skôr, ako stihol urobiť hlúposť, chytila som ho zozadu a aj keď sa snažil brániť, nakoniec sme skončili obaja na zemi.

,,Zabil Šišu! Ten skurvysyn ho zabil!!!“ kričal na mňa, akoby som za to mohla a ja som mu hľadela do očí a snažila som sa ho upokojiť. Držala som ho za ruky:

,,Ja viem,“ povedala som, ,,ja viem. Ale už to nevrátime.“ Objala som ho a cítila, ako sa trasie a márne sa snaží zakryť vzlyky. Plakala som aj ja ale ani slzy nám nepomohli prekonať to, čo sme cítili. A zatiaľ všetci, ktorí stáli okolo sledovali to smutné divadlo, podaktorým stekali po tvárach rovnaké trpké slzy ako nám, a čakali, čo bude nasledovať.

,,Hovoria, že ak zachránime Galaxiu, zaplatíme za to našou láskou,“ povedal po dlhom ničnehovorení Herbo a hľadel mi do očí.

,,Áno,“ prisvedčila som neschopná povedať čokoľvek iné.

,,Nedokážem ňou zaplatiť.“

,,Ani ja,“ vzlykla som znovu a tentokrát si radšej hľadela na ruky.

,,A zároveň...“

,,Vlastne nemáme na výber, pretože by sme o ňu prišli tak či tak,“ dokočila som za neho a pevne mu zovrela ruku. Hľadeli sme na seba, hľadeli sme a nehovorili nič. Hľadeli sme a naše srdcia, naše duše hovorili za nás. Boli sme pripravení stať sa tými, ktorými sme boli zvolení samotným osudom. Vyvolenými.

Keď sme teda spoločne, ruka v ruke, vstali a kráčali do stredu trhliny, na mnohých tvárach sa zračilo prekvapenie, ľútosť a trpkosť zároveň. Kým sme stúpali do vzduchu, otočení k sebe sme si šepkali:

,,Pre Gaerdor,“ povedal Herbo.

,,Pre Galaxiu.“

,,Pre nás.“

,,A pre Šišu,“ zašepkala som nakoniec a všetky tri Celebely sa spojili a vyšľahol z nich už známy bledofialový lúč, ktorý pomaly trhlinu zatváral. Herbo ku mne podišiel bližšie, chytil ma okolo pása a pobozkal ma tak, ako ešte nikdy v živote. Bol to bozk, v ktorom sa skrývala všetka láska, vášeň, neha, starostlivosť a... bolesť. Bol to bozk, ktorý ešte vždy cítim na perách a na ktorý nezabudnem do konca života. Pretože to bol bozk, ktorým sme spečatili náš sľub pred samotnou láskou Meliath a v tej chvíli sme neverili, že by nás mohlo niečo rozdeliť.

 

,,Áá!“ ozvalo sa odrazu a ja som s hrôzou zistila, že Herbo padá dolu, skrz naskrz prebodnutý Nepriateľovým mečom, zatiaľ čo ten zbabelec sa mi stratil v húfe ľudí a orkov.

,,Aradur, nie!“ vrhla som sa za ním a snažila sa ho zachytiť. Nedopadol tvrdo, no bolo to nanič... Bezbranný ležal na zemi a ja som si položila jeho hlavu do lona.

,,To mi nemôžeš urobiť, prosím...“ pevne som mu stískala ruku ako pred chvíľou Šišovi. Hrdlo mi tentokrát zvieralo ešte viac, takže som mohla ledva hovoriť.

,,Nechcem, aby si zabudol...“ plakala som a slzy mi dopadali na jeho tvár.

,,Ardil, hej, krásna Ardil,“ oslovil ma a zobral mi tvár do dlaní. ,,Nech by sa stalo čokoľvek, nech by som povedal alebo urobil čokoľvek... nezabudni, že ty ostaneš v mojom srdci navždy. Lebo iba ty v ňom dokážeš zapáliť oheň... aby ožilo. Rozumieš?“ Prikývla som.

,,A ty v mojom,“ dodala som a poslednýkrát mu pozrela do očí.

Potom som sa sklonila a pobozkala ho na teplé pery... chcela som, aby ten okamih nikdy neskončil. No keď som zacítila na tvári jeho posledný výdych, schúlila som sa pri ňom, akoby som sa chcela skryť a tíško no bolestivo plakala, no Herbo tu už nebol, aby ma utíšil, aby som sa cítila v bezpečí...

A tak som plakala... pretože moje srdce nikdy nekrvácalo viac ako teraz.

 

Neviem, koľko som tam ležala, nikto sa však zatiaľ neodvážil ani pohnúť.

,,Hej,“ zachrípnutým ľahostajným hlasom som oslovila Nepriateľa stojaceho neďaleko. ,,Teraz ja. Teraz zabi mňa,“ hovorila som mu, no on na moje zdesenie odstúpil.

,,Ľutujem. Teba nie.“ Otočil sa mi chrbtom a zmizol vo vzduchu ako dym. Nie... nie! To nemohla byť pravda! Tasila som meč a vrhla sa na najbližších orkov, ktorí rad za radom padali, pričom som kričala:

,,No tak! No tak!!! Nie je tu ani jediný schopný vojak, ktorý by ma dokázal zabiť? Tak je? Je?!“ kričala som a orkovia začali ustupovať. Padla som na kolená a do očí sa mi opäť tlačili slzy. Nebol tam nikto, kto by mi pomohol. Nikto.

Pomaly a kolenačky som sa doplazila k Herbovmu telu, cestou som naposledy stisla Šišovu studenú ruku, a pár sekúnd som hľadela na ostnatú čepeľ vytŕčajúcu z Herbovej hrude. Nerozmýšľala som dlho. Zadívala som sa dozadu, na Tholguldila, ktorý stál v kruhu a povedala:

,,Zbohom.“ Vtom som si Herba prudko pritiahla k sebe a hrot meča mi prebodol srdce. V ušiach mi pulzovalo, v hlave dunelo, obraz vojakov smutne stojacich v kruhu sa rozmazal a napokon ma obklopila tma, chlad... a ticho...

 

Prudko som otvorila oči. Nočnú košeľu som mala celú spotenú, hlavu zaborenú do vankúša a kým si moje oči zvykli na tmu a rozoznali moju izbu, zistila som, že sa celá trasiem. Strašný sen... hrozný... sen? Nie... žiadny sen, stalo sa to iba predchvíľou. Pozrela som na hodiny, ktoré ukazovali presne dvanásť. Vtom mi niečo napadlo. Rýchlo som si vyhrnula košeľu a prezrela si hrudník. Bola tam jazva, ktorá sa pred mojimi očami pomaly strácala. To bol jediný dôkaz, ktorý som si z Gaerodru doniesla.

 

Tir- Haryon, zahalený vo svojom plášti, sa mlčky otočil a odišiel. Videl dosť na to, aby si urobil jasno. Predtým sa mu však stretol pohľad s Tholguldilom. V jeho očiach bolo čosi, čo možno definovať ako ľútosť. Na tú už, žiaľ, bolo neskoro.

 

Koniec

 

 

 

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.