LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Tretia kapitola

Tuial

Asi dva kilometre za nami sa rozprestieral les, dosť hustý, aby nás ukryl. Kráčali sme za sebou v rade a každý ponorený do vlastných myšlienok zachmúrene pozeral do zeme. Netušili sme, kde sme sa to dostali, ani sme nevedeli, čo to spôsobilo. No musel som uznať, že čokoľvek sa stalo, zostať sedieť na mieste by asi bola blbosť.

Večer sme sa utáborili pod stromom neďaleko cesty, ktorá viedla popri lese. Po dvojhodinových pokusoch sa nám podarilo rozložiť si oheň, lebo po zotmení sa už ochladilo. Keďže nám nebolo dvakrát do reči, po skromnej večeri (skladajúcej sa z lesných plodov) sme sa všetci uložili na spánok.

Samozrejme, nevedel som zaspať a keď som zistil, že Nina tiež ešte nespí, otočil som sa k nej:

,,Spíš?“ Zľakla sa.

,,Nie,“ dodala pokojnejšie.

,,Je ti zima?“

,,Nie,“ zaklamala. Nepozerala mi do očí.

,,Myslíš, že sme v nejakej krajine... kde sú napríklad draky?“ Konečne sa usmiala. Len tak medzi rečou, ja som dosť fanatik na draky, sú také neuveriteľne slobodné a divoké...

,,Možno. Veď uvidíme...“

,,Neviem zaspať,“ priznal som sa.

,,Rozmýšľaš?“

,,Nie a ty?“

,,Nie.“

,,Aha“.

Ticho.

,,Myslíš, že je to iba sen? Že ráno vstaneme a všetko bude ako má?“ spýtala sa.

,,Chcela by  si, aby to tak bolo?“

,,Neviem,“ pozrela priamo na mňa.

Ticho. Zápasil som s nutkaním dotknúť sa jej v prípade, že je to iba sen a keď zatvorím oči, bude preč.

,,Dobrú noc,“ povedala a ľahla si na chrbát. Pozoroval som ju ako zaspáva.

To nebol iba sen.

 

Zaspávala som pomaly. Počúvala som pukot ohňa, nočné zvuky lesa. Akoby stromy ožívali a praskali storočnými konármi. A všetky tie zvieratá, čo šuchotali v lístí. Húkanie sovy. Vietor. Šuchot krídel.

Zhlboka som sa nadýchla. Na svoje vlastné prekvapenie som zacítila známu vôňu. Jeho. Neodvážila som sa však otvoriť oči. Namiesto toho som vdychovala nočný lesný vzduch a jeho. Ako vo sne.

 

Nadránom, keď oheň dohorel, zobudil som sa. Nina sa triasla od zimy a ja som z tlejúcich uhlíkov potichu zapálil zvyšné drevo. Po váhaní som sa rozhodol jednou rukou ju objať, kým sa trochu nezahreje- dúfal som, že sa nezobudí.

Keď sa prestala chvieť, čo podľa mňa trvalo celkom dlho, pomaly som ju pustil a odsunul sa. Aspoň sa nezobudila. Vydýchol som si. Oheň ma príjemne zohrieval a  omámený vôňou jej vlasov som zavrel oči a  telu aj hlave ešte doprial odpočinok.

 

Zobudila som sa. Cítila som, keď ma Herbo objal, no tvárila som sa, že ďalej spím. Už len pri pomyslení na to, že by som otvorila oči alebo sa pohla, sa mi rozbúchalo srdce. Koniec koncov, pravdepodobne ma chcel iba ohriať, lebo som sa triasla od zimy a ak by som sa zobudila, nič dobré by to neprinieslo.

O hodnú chvíľu sa mi našťastie podarilo opäť zaspať.

 

Ráno som sa zobudil celý stuhnutý na to, že mi je zima. Oheň už vyhasol a jediným zdrojom tepla bolo slnko, ktoré sotva vyšlo. Herbo s Ninou ešte spali, no boli od seba dosť ďaleko, akoby sa pohádali. Ktovie čo sa v noci dialo.

Kým vstali aj tí dvaja spachtoši, podarilo sa mi znovu rozložiť oheň, z ktorého sálalo príjemné teplo. A mal som dobrú správu: našiel som potok. Našťastie, lebo včerajšie skromné zásoby sa nám minuli.

,,...bré ráno,“ zívla Nina. Vstala posledná.

,,Ako sa ti spalo?“ spýtal som sa.

,,Ale dobre... odkiaľ máš vodu?“

,,Z potoka,“ mávol som neurčito rukou smerom hlbšie do lesa, ,,tu máš, napi sa.“

Fľaša preletela vzduchom rovno k nej. Vtedy prišiel Herbo, Nina sa na neho krátko pozrela a usmiala:

,,Čau.“

,,Zdravím,“ povedal Herbo suverénnym spôsobom, no dlho na ňu tiež nepozeral.

No výborne. Hocičo sa stalo, bol by som radšej, keby sa nestalo nič. Aj bez toho sme mali dosť problémov.

 

Keď sme sa pozbierali a vydali sa po úzkej cestičke pri lese ďalej, opäť som vnímala vôňu lesa. Tentokrát ale inú; sviežu, rannú a vlhkú. Stromy akoby strážili posvätnú pôdu lesa, mnohé rástli šikmo ako keby zabraňovali vstupu do záhadnej krajiny za nimi. Vládla neskorá jar alebo začínajúce leto a prebudená príroda sa poriadne činila.

,,Sme v našej zemepisnej šírke!“ napadlo mi odrazu a rovno som to vykríkla. ,,Je jar, teda už skôr začiatok leta, ako u nás!“ bola som nadšená.

,,Hej, to je pravda. Keď stretneme nejakých ľudí...“

,,Myslíš, že stretneme nejakých ľudí?“ skepticky sa spýtal Herbo.

,,No, ak by sme ich stretli, podľa ich reči budeme vedieť, kde zhruba sme,“ dopovedal Šiša.

,,Ale to by sme ich museli stretnúť.“

Chalani ďalej rozoberali aká je pravdepodobnosť, že nejakých stretneme. Ja som ich pobavene počúvala.

Poobede, keď sme sa pomaly trmácali ďalej, začuli sme pravidelné klopotanie konských kopýt, ktoré sa k nám s určitosťou približovalo.

,,Rýchlo, do lesa,“ zašepkal Herbo tak, aby sme ho počuli. O sekundu sme sa už všetci traja tiesnili za kmeňom hrubého stromu a načúvali.

,,Pozrieme sa, kto to je...“ začal Šiša a ja som mu skočila do reči:

,,A potom ho skúsime požiadať o pomoc. Ide fakt na koni?“

,,Hej. Kde by sme teda mohli byť? V nejakej zaostalej krajine na východe?“ rozmýšľal Herbo.

,,Ukrajina?“ navrhol Šiša a ja som sa tlmene zasmiala.

,,Myslím, že tam sa už na koňoch nejazdí.“ Vtom sme ako na povel všetci traja zatajili dych. Jazdec bol už blízko.

Netrvalo dlho a z nášho úkrytu sme zbadali zostarnutého hnedáka, ktorý skôr chodil než klusal. Keď však jazdec zastavil koňa presne pred stromom, za ktorým sme sa ukrývali, na okamih sa mi zastavilo srdce. Jazdca sme cez konáre vôbec nevideli, no odrazu sme začuli jeho hlas:

,,Ak tu je úplnou náhodou niekto, kto by potreboval pomoc, jedlo, alebo čokoľvek iné, prisahám na silu mocného Tholguldila, že mu neublížim a môže sa ukázať.“

Ani sme sa nepohli. Za prvé nás vydesilo, že vedel, kde sme, za druhé, že sme mu dokonale rozumeli a za tretie- nuž, nevedeli sme, či mu môžeme veriť.

Nakoniec sme sa však mlčky dohodli, že to skúsime. Vážne povedal „prisahám na silu mocného Tholga“? alebo Tholgula, či ako to bolo...

,,Dobrý deň,“ váhavo sme pozdravili.

,,Zdravím vás, priatelia, čo vás privádza sem k nám do severnej Doranny?“

,,Kam?“ spýtali sme sa jednohlasne.

Jazdec zosadol z koňa a ja som si všimla jeho stredoveké oblečenie. Žeby to bol jeden z tých ľudí, čo sa tvária, že vedia šermovať, oblečú sa do dobových kostýmov a potom sa idú do lesa hrať, že to je naozaj?

,,Myslím, že by sme si mohli založiť oheň a trochu sa porozprávať,“ povedal a potľapkal svojho hnedáka po šiji.

,,Viete, ďakujeme, ale mohli by ste nám prosím povedať, kde presne sme? A kde stojí najbližší autobus alebo vlak...“

,,Auto- čo?“ spýtal sa jazdec a tváril sa rovnako ako my, keď sa nám zmienil o nejakej Doranne.

,,No... autobus,“ zopakoval Šiša s chabou nádejou v hlase.

,,Sme niekde na Slovensku?“ spýtal sa Herbo a ja som dúfala, že tým zachráni situáciu. Žiaľ, stal sa pravý opak.

,,Čo je to Slovensko?“ spýtal sa jazdec a zachmúril sa akoby rozmýšľal, či také slovo niekedy v živote počul.

A tak sme si nakoniec k tomu ohňu predsa len sadli.

 

Po tom, čo sme sa predstavili- jazdec sa volal Tuial- prišiel čas všetko objasniť.

,,Takže... odkiaľ k nám prichádzate?“ skúsil to Tuial znovu.

,,Vlastne... z jedného neďalekého kopca. Niečo nás tam akoby- prenieslo?“ spýtavo som pozrela na chalanov.

,,Presne,“ súhlasil Herbo a Šiša iba prikývol. Tuial sa opäť zachmúril, šedé neupravené vlasy po ramená mu padali do tváre. Inak celkovo pôsobil takým ošumelým dojmom.

,,Uhm, uhm... skúste mi povedať odkiaľ pochádzate. Presne.“

,,No... z Bratislavy, zo Slovenska,“ ujal sa toho Šiša. Tuial mu kývol, aby pokračoval.

,,Hm, z Európy?“ Na okamih sa zdalo, že mu konečne svitlo, ale nestalo sa tak. Bezradne na nás pozrel.

,,Prosím vás, nehovorte mi, že nepoznáte Európu! A netvrďte mi, že hovoríte po slovensky a neviete, kde je Slovensko!“ naštval sa Herbo. ,,To je akože nejaký trápny vtip, že ste mimozemšťan a správna odpoveď na vašu otázku je, že pochádzame zo Zeme...“

,,Zem!“ vykríkol Tuial a vyskočil na rovné nohy.

,,Adiútor! Tholguldil Illustris!“ kľakol si na kolená, naznačil si prstom krúžok na čele a potom sa čela dotkol a rovnako aj srdca. Vyzeralo to ako prežehnanie sa. ,,Vy ste...“ odmlčal sa akoby si uvedomil, že hovorí, čo nemá. ,,Ste zďaleka,“ dokončil napokon.

,,Aha... takže nám už viete povedať, kde presne sme?“ spýtal sa Herbo napoly zaskočene, napoly stále skepticky.

,,Priatelia... vážení. Už nie ste na Zemi.“

Ticho. Tá informácia bola pre mňa natoľko nepochopiteľná, že som zo seba nedokázala vydať ani hláska. Chalani na tom boli asi podobne.

,,Ste v Gaerdore v krajine nazývanej Doranna. A... ja by som vám povedal viac, ale obávam sa, že to nie je v mojej kompetencii.“

,,Nie... nie, viete, hovoríte s nami našou rečou a...“ oponoval Herbo.

,,V skutočnosti vy hovoríte mojou rečou. Je to... vaša schopnosť. Celé je to zložité, viete, mali by ste ísť do najbližšej dediny za mojou sestrou. Pošlem jej správu. Tu máte, posilnite sa,“ podal nám chlieb a akúsi cestovateľskú zmes, o ktorej sme sa neskôr dozvedeli, že sa volá chabal a je z ryže, kapusty, mäsa a špeciálnych korenín, aby sa nepokazila.

Tuial sa od nás zatiaľ vzdialil, videla som, ako niečo čmára na zdrap papiera. Potom vystrel ruku a na moje prekvapenie na nej pristál holub. Tuial mu uviazal odkaz o nohu a vypustil ho do vzduchu.

Kým sme jedli, Tuial nás nepokojne sledoval svojimi hnedo-zelenými očami. Všetkým nám síce napadlo, že to môže byť otrávené alebo v tom môžu byť drogy, čokoľvek... myslím, že sme však boli príliš hladní a zmätení, takže sme vďačne zjedli svoje porcie.

V okamihu, keď som prehltla posledné sústo, Tuial opäť sprudka vstal.

,,Nemôžete viac otáľať. Dedina už nie je ďaleko, do večera tam musíte byť. Prosím, zoberte si moju dýku, keby niečo. Veľmi rád som vás spoznal,“ s každým z nás si podal ruku. ,,A teraz bežte! Nech ste chránení Tholguldilom, valete!“

Herbo vykročil ako prvý dosť rezkým krokom a nám nezostávalo nič iné, iba ho nasledovať.

,,Vale,“ zašepkala som a zmätene sa otočila. Staršieho ošumelého pána som nechala za sebou.

 

 

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.