LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Štvrtá kapitola

Rozhodnutie

Išiel som tak dlho, kým som si nebol istý, že nás Tuial nemôže vidieť ani počuť. Za ťahavou zákrutou som zastal.

,,Kam si sa tak ponáhľal?“ spýtal sa Šiša zadýchane.

,,Preč od toho blázna. Zjavne sme stále na Slovensku a teda musíme zistiť, kde presne...“

,,Herbo, počkaj. Skúsme to ešte raz prebrať,“ ozvala sa Nina.

,,Áno, to by bolo najrozumnejšie,“ pridal sa Šiša a vo mne sa vzbúrila krv.

,,Najrozumnejšie? Snáď si nemyslíte, že sme naozaj v nejakom inom svete! To je absurdné.“

,,Pozri, možno to má celé nejaké logické vysvetlenie...“

,,Áno,“ skočil som Nine do reči. ,,Ten starý je blázon a my sa musíme dostať domov. Takže,“ zhlboka som sa nadýchol, no nestihol som pokračovať vo vete.

,,Ty to necítiš?“ spýtal sa Šiša a hľadel na mňa.

,,Čo?“ Nechcel som si pripustiť, že vzduch je naozaj nejaký divný.

,,Vzduch. Je iný. Možno sme...“

,,Aj v Tatrách je iný vzduch.“

Na chvíľu sme stíchli a ponorili sa každý do svojich myšlienok. Prvá sa ozvala Nina.

,,Myslím, že sme niekde inde.“

,,Jasné, len tak sme preleteli na inú planétu. Kravina.“

,,Keď je to taká kravina, ako to celé vysvetlíš? Tú tmu, zastavenie času, mobily, Tuiala...“

,,No určite nie tak, že sme v inom svete. Bože, ako môžeš byť taká naivná!“

,,Aha, pán dokonalý nevie oponovať! Skús otvoriť oči a možno ti zapne!“

,,Nemáš ani najmenší dôkaz, že...“

,,Jasné, že mám! Ale ty by si mi neveril ani keby som ťa teraz hneď ovalila elfom po hlave!“

,,Kľud!“ skúsil to Šiša, no ignorovali sme ho.

,,A ty by si tomu verila, aj keď by bol nafukovací! Spamätaj sa už konečne, nie sme v rozprávke!“

,,Ty sa spamätaj! Nemáš dôvod tvrdiť, že som naivná...“

,,Vážne?“

,,Povedz mi aspoň dva!“

,,Celá táto kravina s iným svetom alebo to, že veríš, že by sme mohli byť spolu! Vyber si!“ Stíchla a prebodla ma nenávistným pohľadom.

,,Pre tvoju informáciu,“ povedala o chvíľu znepokojivo pokojným hlasom, ,,v to som už dávno veriť prestala. Hneď ako som zistila, že tebe sa veriť nedá. Šiša,“ obrátila sa na neho. ,,Idem do tej dediny. Zostávaš alebo ideš so mnou?“

,,Počkaj,“ povedal. Zo mňa pomaly prchal adrenalín.

,,Nie,“ odmietla.

,,Herbo, poď do tej dediny. To, že tu zostaneš nič nerieši. Možno tam predsalen zistíme, že sme na Zemi.“

,,Skvelé, takže ty si tiež myslíš, že nie sme.“

,,To je úplne jedno! Hlavne tam musíme ísť, potrebujeme pomoc!“ Tvrdohlavo som pozeral do zeme a Nina sa zatiaľ vybrala smerom k dedine.

,,Herbo, makaj. Ak nepôjdeš sám, dovlečiem ťa tam,“ výhražne zašepkal Šiša a ja som vstal.

,,Nie, že by si to zvládol,“ povedal som. ,,Ale ušetrím ti zbytočnú námahu.“ Obaja sme sa neveselo pousmiali. Vydal som sa teda na cestu do dediny- čo iné mi vlastne ostávalo?

 

Keď sme mali dedinu na dohľad, prinútil som tých dvoch, aby sa k sebe priblížili- celú cestu boli na metre od seba.

,,Pozrite, nemali by sme tam ísť v takejto nálade. Prosím vás, mohli by ste sa nejak uzmieriť?“

Obaja na mňa pozreli akoby som ich požiadal o dvadsať klikov.

,,Myslím to vážne,“ dodal som. Nina pozrela do zeme, vedel som, že ona nezačne, lebo je neuveriteľne tvrdohlavá a teraz ešte aj mala byť prečo naštvaná, keďže Herbo to dosť prestrelil. Povzbudivo a zároveň výhražne som pozrel na Herba. Obrátil oči stĺpom hore a potichu si vzdychol.

,,Prepáč,“ povedal a natiahol k nej ruku. Nina sa na neho pozrela, chvíľu váhala, no nakoniec mu podala tú svoju. Potriasli si nimi a uzavreli aký taký mier. Keď sa im však stretli pohľady, takmer som cítil elektrický výboj.

,,Vďakabohu,“ uľahčene som vydýchol. ,,Tak poďme.“

Zistiť, kto má pravdu, chcel som dodať, no radšej som neriskoval rozpútanie ďalšej hádky.

 

Rozhodla som sa, že kým nepreskúmame dedinu, nebudem sa Herbom zapodievať. Pravdupovediac, aj tak som sa znovu utvrdila v tom, že je debil.

Keď sme sa dostali k bráne, zblízka sme rozoznali zavalitú postavu staršej ženy. Opatrne sme postupovali bližšie a ja osobne som radšej nechcela vedieť, či nám dovolí vstúpiť do dediny, alebo nám zatarasí cestu. Dobrý pocit som z nej ale nemala. Vlastne z celej tej dediny na mňa dýchalo niečo zlé.

         ,,Psst,“ ozvalo sa spod kapucne, ktorá zahaľovala stareninu tvár. Váhavo sme zastali.

         ,,Poďte za mnou, rýchlo. A potichu!“ prikázala nám a my sme ju nasledovali. Koniec koncov, čo iné sme mohli robiť? 

Keď sme prechádzali cez dedinu, zistili sme, že sme asi mali šťastie. Neviem, či by sme tade chceli ísť sami. Ľudia na nás zazerali ako na odsúdencov, podradných otrokov alebo čokoľvek iné, len nie ako na rovnocenných. Sršala z nich nenávisť, chuť pomstiť sa. Teda, ak by sme boli sami, myslím, že by sme neprišli ďaleko. No všimla som si, že všetci sú oblečení podobne ako Tuial a v strede dediny stála veľká budova z dreva, vyzerala ako aréna. Letmo som pozrela na Herba, ktorý si to samozrejme celé tiež všimol a znepokojene pozeral okolo seba. Zalial ma škodoradostný pocit.

O chvíľu, ktorá sa mi zdala ako večnosť, sme vstúpili do domu na konci dediny a starena za nami zabuchla dvere. Oprela sa o ne a zhlboka si vydýchla. Nevedeli sme čo robiť, ona tam stála, nahlas oddychovala a my sme svoje pohľady zabodávali do zeme.

,,Tak,“ ozvala sa nakoniec, ,,prosím, pokojne sa usaďte, uvarím vám čaj.“ Našťastie sa vľúdne usmiala a tým nás posmelila.

Keď sme čakali kým zovrie voda, prisadla si k nám:

,,Dovoľte aby som sa predstavila, som Tendwyn, Tuialova sestra. Tuial mi o vás všetko napísal, nepredstavujte sa,“ rázne zdvihla ruku aby nás zastavila, ,,zapamätajte si, nikomu nemôžete prezradiť svoje mená. Mohli by ste naraziť na rôznych ľudí, ktorí by to dokázali neuveriteľným spôsobom zneužiť. Verte mi, nechceli by ste to zažiť,“ dodala po chvíli.

,,Ale prečo?“ nestačili sme sa čudovať.

,,To je predsa jedno prečo!“ podráždene zvolala. Pochopili sme, že je lepšie sa nepýtať a radšej pozorne počúvať, čo vraví ona, Tendwyn.

,,Dôležité je, aby ste takú hlúposť neurobili,“ pokračovala. ,,Viete... táto dedina nie je veľká, nie je ani na mape. Ľudia, ktorí tu žijú sú nepriateľskí voči všetkým cudzincom, či už prichádzajú v mieri alebo nie.“

,,Všimli sme si,“ zašomral Herbo, no vzápätí stíchol, keď ho Tendwyn zmrazila pohľadom.

,,Preto sa už pred mnohými rokmi dala postaviť aréna, ktorá stojí uprostred dediny.“

Odmlčala sa. O chvíľu som sa odvážila nesmelo opýtať:

,,A načo slúži?“ Tendwyn sa nadýchla a išla odpovedať, no v tej chvíli zovrela voda na čaj a ona vyzerala, že je rada, že má zámienku odísť od stola.

Nechápavo sme na seba pozreli. Nehovorili sme radšej nič, no vo mne osobne rástlo silné podozrenie, že tá aréna nám narobí samé problémy.

Netrvalo dlho a Tendwyn sa vrátila aj s táckou naloženou šálkami s čajom a akýmisi keksami.

,,Tak,“ začala, keď nás konečne obslúžila a usadila sa. ,,Tá aréna je tu vlastne ako prevencia...“

,,Proti čomu?“ nestačil sa čudovať Šiša, ale keď na neho Tendwyn zazrela, už sa na nič nepýtal.

,,Proti cudzincom, samozrejme,“ povedala nakoniec. Všetci sme radšej mlčali a tak pokračovala:

,,Ak nejaký cudzinec vstúpi do dediny, musí prejsť skúškou. A tá skúška je vlastne aréna. Musí bojovať.“ Vyzeralo to, že váži každé slovo.

,,Takže, jeden z vás tam bude musieť ísť, ak chcete pokračovať v ceste.“

,,Prepáčte, ale môžem sa spýtať proti komu sa v tej aréne bojuje?“ nemohla som vydržať.

Tendwyn stisla pery, no nakoniec vyslovila niečo, čomu som nemohla uveriť:

,,Proti orkom. Samozrejme, v týchto končinách sa celkom často vyskytujú, sme predsa neďaleko rieky Daerant, blízko temného územia. Muži z dediny idú raz za mesiac na lov a ak by sa vrátili s prázdnymi rukami, nezostávalo by im nič iné, len bojovať o holý život v aréne. Samozrejme, vždy sa niečo nájde, či už narazia na tlupu moriov alebo na vlkov, či diviaky.“

 

Všetci sme neveriaco zízali. Boj v aréne? S orkom? Sme teda v inom svete, naozaj! Alebo nie? Bolo by možné, že sa zbláznila celá dedina? Ale čo potom všetko ostatné... nadrogovali nás a odniesli sem, aby nám ukradli mobily? Čo? Načo by im to bolo?

Pokúsil som sa usporiadať si myšlienky. Bolo toho naozaj akosi veľa. Ostatní na tom boli rovnako. Trvalo nám hodnú chvíľu, kým sme sa dokázali ako tak sústrediť.

Odrazu na mňa Herbo pozrel a ja som pochopil: kto pôjde do tej arény?

 

,,Počkať, tvrdíte nám, že jeden z nás musí ísť do tej arény iba preto, lebo miestni nám neveria?“ spýtala sa Nina.

,,No, viac menej aj preto, lebo sa chcú zabaviť,“ neodpustil som si uštipačný tón a ignoroval Tendwyn, ktorá na mňa zazerala. Z jednej časti som stále nemohol uveriť tomu, čo sa to deje, no z druhej som bolo akoby dokonale zžitý s tým všetkým a nepripadalo mi to zvláštne. Bolo to vôbec možné?

,,Ale my sme predsa ešte deti, či nie? To tam posielate bojovať aj deti?“ skúsil Šiša.

,,Vy už nie ste deti. Jednoducho z dediny sa inak nedostanete. Ak by ste sa pokúsili utiecť, prešli by ste okolo stráží a nikto by si vás nevšimol, nedošli by ste ďaleko.“

,,Prečo?“

,,Lebo by vás ľahko vystopovali  a priniesli späť. Ak by ste sa bránili, nemali by problém vás zabiť.“

Všimol som si, že Nina by najradšej niečo povedala, no zdržala sa. Bolo to absurdné. No keď som si to tak zobral, do tej arény by som mal ísť ja. Vlastne možno ma to aj celkom lákalo...

,,Pôjdem ja,“ prerušil ticho Šiša.

,,Nie, kašli na to, ja pôjdem,“ oponoval som.

,,Pozri, mal by som ísť ja, chodím na karate, zvládnem to.“

,,No ak to beriete takto, tak by som mala ísť ja, ja predsa chodím na šerm.“

,,To je jedno na čo chodíte. Nina, ty tam tak či tak nepôjdeš...“

,,Prečo?“ skočila mi do reči.

,,Pretože si baba,“ ujasnil Šiša a ja som pokračoval:

,,...a okrem toho som starší než ty,“ obrátil som sa na neho.

,,No to je úžasný dôvod.“

,,Proste tam idem ja!“

,,Zato, že si sa tak rozhodol?! Nemysli si, že...“

,,Ticho!“ zakričala Tendwyn a umlčala nás.

,,Nečakala som, že budete až takýto... ochotní. Takže mám lepší nápad.“ Viseli sme jej pohľadom na perách.

,,Budete si ťahať paličky.“

 

S tým sme nemohli nesúhlasiť. Naštvalo ma, že ma chalani zo svojej debaty vylúčili, akoby som bola deckom, ktoré treba strážiť a nenechať ho robiť nič nebezpečné. Svinstvo.

No teraz, mohla som si vybrať tú správnu paličku a ísť tam. Niekde hlboko vnútri ma síce zožierali pochybnosti... Totiž, áno chcela som tam ísť, no zároveň som sa trochu obávala a uvedomovala som si, že by bolo predsa len rozumnejšie, keby tam išiel Šiša alebo Herbo.

Isté však bolo jedno: ktorýkoľvek z nás tam pôjde, tí druhí dvaja nebudú spokojní.

 

Keď si išla Tendwyn pripraviť paličky, miestnosť zaplnili rozpačité pohľady. Každý z nás síce pozeral viac menej do zeme, alebo sa venoval nedopitému čaju aby to vyzeralo, že je v úplnom pokoji, no v skutočnosti to v nás vrelo.

Na Nine bolo vidieť, že je nervózna. Nevedela obsedieť; klopkala prstami po stole alebo podupkávala nohou alebo sa tvárila, že si obzerá miestnosť- prípadne robila všetko naraz.

Herbo sedel suverénne na stoličke, netváril sa,  že sa niečo deje, proste pohoda. No keď sa nám stretli pohľady, skoro som cítil tú rýchlosť s akou mu víria myšlienky.

Konečne prichádzala Tendwyn. Tmavomodrá sukňa a biela zástera sa pohupovali v rytme jej krokov. Zdalo sa mi, že ide naschvál pomaly. Všímal som si na nej všetky detaily. Šedivé vlasy vykukujúce spod čepca, tmavomodré oči zvýraznené dlhými mihalnicami, trochu- no nie príliš- objemné telo, biely lem spodničky...

Atmosféra v miestnosti zhustla- ak to bolo ešte možné.

,,Ten, kto si vyberie krátku paličku, ide do arény,“ oznámila nám vecne.

Prvý som ťahal ja. Všetky vyzerali rovnako. Išiel som teda z kraja. Pomaly som ťahal svoju paličku. Ešte sme nevedeli, či je krátka alebo dlhá, keďže sme nevideli ostatné dve a Tendwyn nepohla ani svalom.

Druhý išiel Herbo. Začal z druhého konca. Nevidel som na jeho paličku, no keď pristúpil ku mne a chytil ju tak, aby sme ich mohli porovnať, zostal som v šoku. Boli rovnaké. Okamžite sme sa otočili na Ninu. Tendwyn jej podávala poslednú, najkratšiu paličku a ona si ju vzala z Tendwyninej dlane bez toho aby tušila, že ona by mala ísť bojovať- za nás všetkých.        

 

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.