LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Štrnásta kapitola

Pri jazere Rilaelin

Vlastne neviem, prečo som súhlasil s Herbovým plánom. Viem, že by urobil hlúposť a tak som ho radšej... chránil? To netuším.

Cítil som, že moriovia pricházdajú, vedel som, že už sú úplne blízko... Začal som teda:

,,Ardil,“ oslovil som ju- museli sme sa tak oslovovať pred ostatnými, ,,keď to bude zlé, skryješ sa, dobre?“

,,Čože? Počas boja?“

,,Hej, nemôžu ťa dostať. Bude to nebezpečné.“

,,Nechápem... chceš aby som sa schovala, keď ostatní budú umierať?“ jej tón začínal byť výstražný- vôbec som sa nečudoval.

,,Nie, to nie, ale pochop... keď budeme bojovať proti presile, mne aj Taradurovi sa bude lepšie bojovať ak budeš v bezpečí,“ zaplietol sa Herbo.

,,Čo? Počúvate sa čo hovoríte?“

,,Viem... vieme, že chceš bojovať, veď aj budeš. Ale sľúb nám, že v prípade nebezpečenstva... v prípade, že sa budeme musieť stiahnuť- a vieš, že ak by sme to spravili, prehráme- skryješ sa.“

,,Skryl by si sa ty, Aradur, keby som ťa o to požiadala?“ tvrdo sa na neho zahľadela. Zneistel.

,,Tak vidíš,“ povedala nakoniec a oprela sa o stenu.

Vtedy sa začali ozývať moriovia. Z každej strany. Obkľúčili nás a my sme si to uvedomili až teraz... vtedy keď chceli oni. Zlý začiatok.

 

Všade sa ozýval bojový pokrik moriov. Velitelia vykrikovali povely, šípy mi lietali nad hlavou, tak som vytiahla svoj luk a tiež strieľala. Herbo v tom bol vážne dobrý, to sa musí uznať. Našťastie som triafala dobre, aj keď som mala pocit, že Šiša občas všetkým šípom pomôže nájsť správny cieľ... 

Netrvalo dlho a prví moriovia preliezli už polovicu výšky stĺpov. Nechápala som, ako sa mohli dostať hore tak rýchlo. Tí prví mali na sebe špeciálne brnenia, cez ktoré neprešiel žiadny šíp, museli ste ich trafiť do oka, ak ste ich chceli dostať a tie si samozrejme chránili. Herbo však zopár aj tak dostal, napriek pološeru, ktoré vládlo.

Stmievalo sa rýchlo a ja som sa išla aj s nejakými ďalšími vojakmi postaviť k miestu, kde mali preraziť a dostať sa do mesta.

Nečakali sme dlho. Vedela som, že si nemôžem dovoliť zaváhať. Snažila som sa upokojiť srdce, ktoré mi splašene bilo a našťastie sa mi to podarilo. Rozrušenie by ma mohlo stáť veľa.

Keď prerazili zátarasy, kryla som si rukami hlavu, aby ma hneď na začiatku neovalila nejaká doska a zostala by som v bezvedomí.

Prvý z nich, vyšší asi o dve hlavy a raz tak mohutný, sa na mňa s revom vrhol a ja som odrazila jeho útok a bodla ho do oblasti krku. Brnela mi z toho ruka, tie útoky ma mali zabiť, nie iba zneškodniť.

Diera sa zväčšila a rojilo sa z nej stále viac tiel, o chvíľu z toho vznikla veľká čierno- hnedá masa. Každý, kto sa dostal za určenú hranicu padol, to bolo moje stanovisko a ja som nepustila nikoho- odo mňa totiž záležalo, či budú lučištníci v bezpečí. Mali sme tú nevýhodu, že z vyšších poschodí sa už nedalo poriadne strieľať a tam, kde sme sa nachádzali my to bolo ideálne, pretože zdola k nám prakticky nemal šancu nikto dostreliť. Oči elfov sú však úžasné a dokážu mieriť presne aj s nepriateľom za chrbtom. A Herbo tiež...

Šiša stál obďaleč a vrhal nebezpečné zaklínadlá smerom na novovzniknutý otvor, ktoré potom explodovali a moriov odhodilo- buď do mesta alebo spadli dolu a zlomili si väzy. Ani to ich však nezastavilo. Rojili sa všade okolo nás a ja som mala čo robiť, aby som si udržala svoju hranicu.

Odrazu však všetko stíchlo. Moriovia prestali postupovať do mesta a šípy na okamih prestali svišťať vzduchom. Vo vzduchu sa ozýval bzukot. Nevedeli sme, čo to je, prichádzalo to z juhu...

,,Nie!“ ozval sa výkrik a bzukot zosilnel tak, až som si myslela, že ohluchnem.

Vo vzduchu sa objavili akési zelené kreatúry s blanovými krídlami, akoby kríženci lúčnych koníkov a komárov, ibaže omnoho väčší, asi ako dlaň. Útočili na vojakov, ktorí sa zaháňali a nemohli ich striasť, prestali sa ovládať, nebojovali.

Čím viac sa ku mne blížili, tým viac som si želala spomenúť si na nejaké kúzlo, ktorým by som ich odrazila. Napadlo mi však iba jedno, no nezostávalo mi nič iné...

Incendium praesum nobis, opakovala som si. Do vzduchu vyleteli ohnivé plamene a očerneté telá hmyzu padali na zem.

Netušila som, akým zaklínadlom sa privoláva oheň, no v prípade najväčšej núdze sme mohli hovoriť starobylou latinčinou. A toto som si náhodou pamätala. Niekoľko desiatok tvorov zhorelo, no prichádzali ďalšie.

,,Taradur!“ zavolala som na Šišu, ktorý reagoval okamžite a nad našimi vojakmi rozprestrel ochranný štít, takže hmyz sa k nám nemal ako dostať. Žiaľ, ak ho chcel udržať, nemohol bojovať.

Moriov zatiaľ pribudlo, moja hranica padla a na celom podlaží sa strhol boj. Na nich hmyz neútočil. Elfovia padali rovnako ako moriovia, ich svalnaté telá sa nám kopili pod nohami. Prehrávali sme...

Odrazu ma ktosi zozadu chytil a ťahal smerom k nenápadným dreveným dverám. Bol to Herbo.

,,Pusti ma! Herbo, pusť ma, hneď!“ snažila som sa mu vykrútiť, no on ma strčil za dvere a zapečatil ich kúzlom.

,,Nie! Hej!!!“ kričala som a búchala pri tom päsťami do tvrdého dreva. Cítila som v prstoch niekoľko triesok a tiež krv, ktorá mi stekala po tvári. To nič, iba povrchová rana... Vonku sa ozývali výkriky. Výkriky smrti. Počula som ako Šiša kričí Herbovi:

,,Späť, zober Ardil a bežte za prvú bránu! Musíme sa stiahnuť!“

Zúfalstvo. A hnev.

 

Odrazu drevené dvere, za ktorými som skryl Ardil vyleteli a zabili pri tom dvoch moriov. Nina sa zdvihla do vzduchu (alebo ju niečo zdvihlo do vzduchu), jej postava sa zdala byť nízka a krehká oproti ostatným.

 Zdvihol sa vietor a jej Celebel jasne žiaril bielou farbou, oči pevne zavreté, ruky v päste, po tvári jej stekal pramienok krvi. Len len, že som stihol zaľahnúť, aby ma neprevalcovala obrovská tlaková vlna, ktorá sa z jej Celebelu šírila neuveriteľnou rýchlosťou a zabila každého nepriateľa v blízkosti mesta. Celá armáda moriov popadala ako domino, hmyz už nebzučal, ovisol vo vzduchu a bez života sa rútil k zemi.

Nastalo ticho a Ninu akoby vietor pomaly ukladal na zem. Rozstrapatené vlasy jej padali do tváre a ja som vedel, že sa na nohách neudrží. Skôr než stihla spadnúť som k nej priskočil a zachytil ju. Opatrne sme klesli k zemi, Šiša už bol tiež pri nás.

,,Ardil?“ snažil som sa ju udržať pri vedomí.

,,Som v poriadku,“ zašepkala, usmiala sa a stratila vedomie.

 

Spev vtákov, ktorý ma prebudil do krásneho jesenného rána sa mi ozýval v hlave po celý deň.

Musela som oddychovať, pretože zabiť naraz skoro štyri stovky moriov nie je len tak. Všimla som si, že už nemám tú krvácajúcu ranu na hlave, nebolo po nej ani stopy. Necítila som sa zle, no vedela som, že som oslabená.

Keď som nespala, vždy pri mne sedel Šiša alebo Herbo, nenechali ma samú, čomu som bola rada. Rozprávali sme sa, väčšinou o bitke, prvej bitke, ktorú sme našťastie všetci prežili. Nespomenula som síce to, ako ma Herbo nasilu schoval, no z jeho pohľadu som vyčítala, že to už nikdy neurobí. Videla som obdiv, aj keď ja sama som sa príliš neobdivovala, to môj Celebel všetko spravil.

Povedala som to aj pánovi Valedhelovi, keď som o týždeň stála nachystaná na ďalšiu cestu, tentokrát do Minas Melgwaith, a on mi svojou neúmernou vďakou nahrnul do tváre červeň.

,,Najdrahšia Ardil, ste navždy priateľkou elfov, ručím vám, že si vás budeme naveky ctiť. Dávame vám dar predvídavosti, v prípade nebezpečenstva sa môže zísť. A nie, to nie váš Celebel. Celebel, drahá Ardil, odráža to, čo je vo vašom vnútri, to, čo chcete zo všetkého najvrúcnejšie. Odráža vaše pocity a pri ohrození života vás môže častokrát prekvapiť,“ usmial sa.

,,Aradur, Taradur,“ otočil sa na chalanov, ktorí úctivo sklonili hlavy, ,,vám mesto tak isto ďakuje, ísť do vopred prehratého boja je neuveriteľne odvážne alebo bláznivé. Možno ste oboje,“ kútikom úst mu myklo akoby v potlačenom úškrne, ,,no tak či tak vám patrí naša vďaka. Rozhodli sme sa venovať vám ešte jednu vec, vzácnu a praktickú. Ochráni vás pred prichádzajúcimi mrazmi a tiež pred očami špehov.“

,,Ďakujeme za všetko pán Valedhel, dúfam, že sa čoskoro opäť stretneme... ale za priaznivejších podmienok,“ dodala som rýchlo.

Tou vecou bol stan. Neviditeľný stan. Jeho jedinou nevýhodou bolo, že naša ostražitosť sa zrazu ocitla na nule a preto musel vždy jeden strážiť. Aj tak sme sa mu však nevýslovne potešili, pretože Tholguldil nám akýkoľvek prístrešok zakázal, vraj je to príliš nápadné.

Keď sme sa spustili výťahom dolu na trochu žltú trávu, vedeli sme, že jeseň je už v plnom prúde. Vzduch ňou bol presýtený. Hore bolo príliš veterno, no tu, tu vládla jeseň a roztrúsené stromy zhadzovali listy a pripravovali sa na zimný spánok.

Herbo sa teraz často rozprával so stromami s rukou priloženou ku kôre. Povedal nám, že odvtedy ako napadne prvý sneh, až dovtedy, kým sa posledný sneh neroztopí sa s ním stromy nebudú môcť rozprávať. Budú spať.

Raz som to skúsila aj ja, akože rozumieť stromom, no nepočula som nič. Bol to mocný dar a v pravú chvíľu všetci uvidíme prečo. Občas som však mala pocit, že Herbo by chcel niečo viac. A možno aj niečo viac mal, len sa najprv musel naučiť vážiť si, čo už má.

 

Čiernovlasý muž v Tholguldilovej pracovni vstal a pokojne sa prechádzal sem a tam, pričom rozprával:

,,Ja nechcem zničiť Gaerdor, to vieš. Vieš aj, čo potrebujem a čo chcem. No nerozumiem, prečo mi to nechceš dať.“

,,Nedám ti našu jedinú cestu k vykúpeniu,“ tvrdo odpovedal Tholguldil a pevne stisol pery.

,,Vykúpenie, vykúpenie, ale z čoho? Čo myslíš, že sa zmení?“

,,Zmení sa mnohé a ty to vieš.“

,,A ty vieš, že ak nepristúpiš na moju ponuku, zmení sa aj Gaerdor. A či ho spoznáš potom, keď skončím, to ti neviem zaručiť.“ Muž sa usmial, nechal Tholguldila aby sa zahľadel do jeho krásnej tváre a rozplynul sa ako dym.

Postava v tmavosivom plášti krčiaca sa v tieni a načúvajúca za dverami Tholguldilovej pracovne sa vystrela a po krátkom zaklopaní vstúpila dnu. Bol to muž, no do tváre mu nebolo vidieť.

,,Dobrý deň, Tir- Haryon,“ pozdravil Tholguldil s pohľadom stále upretým na miesto odkiaľ zmizol čiernovlasý muž.

,,Ubránili Menelost a sú na ceste do Minas Melgwaith ako si im nakázal.“

,,Vďaka... dúfam, že ťa odvtedy nezazreli,“ trochu posmešne poznamenal Tholguldil.

,,Nie, nemaj obavy. Ja skôr dúfam, že prekonáš svoju sebeckosť a nepredáš sa...“

,,To by stačilo, ďakujem,“ posledné slovo zdôraznil.

,,Ako chceš, tvoje mesto, tvoje rozkazy,“ povedal Tir- Haryon zahalený v tmavosivom plášti a potichu za sebou zavrel dvere akoby tam ani vôbec nebol.

 

Minas Melgwaith, mesto dobrých ľudí- v preklade. Nachádzalo sa blízko rieky Daerant, hranice s temnou ríšou.

Vlastne tam, kde nás naučili aké také základy, v Minassire sme boli tiež pri Daerante, no severnejšie.

Na západnej strane ostrova ležalo iba jedno spojenecké mesto, Minas Ringsûl. Lákalo ma tam ísť, Tholguldil nám iba zbežne povedal, že je to mesto čarodejov, no akoby tam sídlilo aj niečo iné, väčšie. No možno ma tam ťahala len tá obrovská mágia.

Aj keď cez deň slnko ešte celkom hrialo, v noci sa poriadne ochladilo a my sme začali používať náš stan.

Bol som rád, že si môžeme prezrieť krajinu, je to úplne iný pocit ako keď sa niekam odveziete autom alebo ešte lepšie, lietadlom. Naša cesta viedla cez kraj Doranna, ktorý zväčša vypĺňali lúky, pastviny a polia, potom popri veľkom jazere Rilaelin a nakoniec sme ešte museli prejsť malý les.

Plán bol putovať dvanásť hodín denne, tým pádom by sme do mesta dorazili o tri a pol dňa. Prvý deň sme to tak aj spravili, no druhý deň sme mali po šiestich hodinách dosť.

Nachádzali sme sa pri jazere Rilaelin a rozhodli sme sa tam zostať.

Príroda bola nádherná, mal som pocit, že je babie leto. Nikde v okolí sme nevideli živú dušu a keďže sme sa neponáhľali, svet sa pre nás na pol dňa zastavil a my sme si nerušene užívali chvíle strávené ako priatelia a nie ako spoločníci v zlých časoch.

 

Večer nám nebolo chladno, stan sme síce rozložili, no rozhodli sme sa spať vonku pri malom ohníku a za spevu desiatok svrčkov. Hviezdnatá obloha dodávala miestu rozprávkový nádych a ja som sa za posledné dni necítila lepšie. Všetko bolo tak, ako to malo byť a ja som sa bezstarostne zabávala a snáď po prvýkrát nemyslela na to, čo nás čaká ďalej.

V tú noc, keď sme už zaspali, hlavou mi odrazu preletel akýsi polosen. Plný bolesti, strát a smútku. A ja som vedela, že aj keby som to chcela nazvať snom, nemohla by som. Prvýkrát sa vo mne ozval nový dar- predvídavosť.

Potichu som vstala a zamierila bližšie k trblietavej hladine jazera. Ruky prekrížené na prsiach, v očiach neprítomný pohľad a strach. Keď mi ktosi prehodil cez plecia plášť, strhla som sa. Bol to Herbo. Pozrel mi do očí, pričom z tých jeho som cítila mierne napätie.

 

Niečo sa muselo stať, bála sa.

,,Čo sa stalo?“ spýtal som sa potichu a ďalej jej hľadel do tváre.

,,Nič... nič vážne.“ Odvrátila sa.

,,Mne to povedať môžeš.“

,,Viem, no neviem, či chcem.“

,,Čohokoľvek sa bojíš, nebudeš stáť proti tomu sama, Ardil Almariël.“

Hľadela mi do očí a nesnažila sa skrývať nič z toho, čo cíti. Objal som ju, neplánovane a inštinktívne.

Stáli sme blízko pri sebe a ona nakoniec zašepkala:

,,Šiša nás zradí.“ Chytil som ju za plecia a pozrel jej do tváre, kde jej po líci stekala slza.

,,Aj keby si to predvídala, aj keby ti to napísal sám osud, nesmieš tomu veriť. Nikdy by nás nezradil, aspoň nie pre svoje dobro.“

,,Ja viem,“ prikývla, ,,no bojím sa o neho... a tiež o teba.“ To ma zaskočilo.

,,O mňa... neboj sa, ani o jedného z nás. Koniec koncov aj my sme sa báli o teba a videla si ako to dopadlo.“

 Na perách sa jej zjavil náznak úsmevu a ja som si ju pritiahol bližšie. Neplánovane a inštinktívne.

Naše Celebely sa dotkli a mnou akoby prešiel blesk. Stáli sme tak blízko pri sebe, no ani jeden neprekonal zostávajúcu vzdialenosť hodnú chvíľu, počas ktorej sme si uprene hľadeli do očí.  

Nakoniec som to však už nevydržal. Nežne som priložil svoje pery na jej a pobozkal ju. Neplánovane a inštinktívne...? 

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.