LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Ôsma kapitola

Cesta do neznáma

Keď som si znavene sadla na stoličku v kuchyni, všimla som si, že som stihla dôjsť len tak tak. Vonku zúrila búrka, akoby sa hnevali všetci bohovia.

         ,,Nevieš, kde je Herbo?“ spýtal sa ma Šiša.

         ,,Nie. Ale určite o chvíľu príde.“ Hneď ako som to dopovedala sa otvorili dvere a dnu vošiel až na kosť premočený Herbo. Poriadne ponadával na počasie, prezliekol sa a až potom si k nám prisadol. Tendwyn nepovedala ani slovo, no keď sa zdvihla, vedeli sme, že ide variť čaj.

         Mne nebolo tiež veľmi do reči. Nie len Šiša má... isté nové schopnosti, ale aj ja. Teda ak sa to schopnosťou dá nazvať, možno to bola iba nejaká spleť zvláštnych náhod...

         Všimla som si, že Herbo sa tvári akosi divne. Zadumane. To on ale nedokáže príliš dlho.

         ,,Myslím, že by sme už mali ísť,“ ozval sa napokon Šiša.

         ,,Ale kam?“ nevedela som, či myslí domov alebo niekam ďalej v tomto... svete.

         ,,Ďalej. Pozdĺž rieky až k mestu.“

         ,,Tendwyn ti povedala, že...“ Herbo ani nemusel dohovoriť, lebo Šiša prikývol. Vtedy si k nám prisadla Tendwyn, ktorá sa na okamih stratila vo vedľajšej miestnosti a teraz v rukách držala tri krátke (naozaj krátke) meče. Myslím, že skôr vyzerali ako dýky. Ale boli to meče. Každému z nás jeden dala.

         ,,Viac toho nemám, no musíte byť ozbrojení,“ ospravedlňujúco na nás pozrela. Voda na čaj začala vrieť. ,,Zajtra ráno musíte opustiť našu dedinu. Nemali by ste sa nikde zdržiavať. Ak by sa niečo stalo, srdce bude vaším  pánom a správne vás povedie.“

         ,,Ale ako...“

         ,,Presne tak, ako to má byť. Nemusíte mať strach. Ale nikdy nezabudnite na ostražitosť. Vy to zvládnete.“

         Večer sme si užívali posledné chvíľky v teple a bezpečí. Posledné chvíle strávené s Tendwyn. A posledné chvíle sladkej nevedomosti.

 

         Ráno. Tendwyn nás zobudila ešte skoro pred svitaním. Ešte sme ani poriadne nerozlepili oči a už sme stáli takmer úplne prichystaní pri dverách. Herbo mal na chrbte batoh so zásobami pre nás troch a všetci sme si pripli meče za opasky. Obliekli sme sa ako pútnici, nenápadne, no teplo, s plášťami vo farbe suchej zeminy.

         Napriek všetkému mi bolo ľúto, že odchádzame. Totiž, neznámo nie je len vzrušujúce... ale aj nebezpečné.

         Tendwyn otvorila dvere. Vonku ešte stále nebolo svetlo a domy vrhali strašidelné tiene. Keď sme prekročili drevený prah, akoby sme sa ocitli v úplne novom, neznámom svete, ktorý nás môže pohltiť.

         ,,Tak... hotovo. Choďte rýchlo a zbytočne sa nezastavujte. Aj v noci, keď budete spať, sa majte na pozore.“ Keď si všimla naše tváre trochu poznačené strachom, dodala:

         ,,Tma nikdy nie je taká čierna ako sa zdá. Pretože aj tá najtmavšia temnota niekedy poznala svetlo- a na to sa nezabúda.“ Vtedy začalo vychádzať slnko a jeho prvé lúče zaháňali preč tmu a strach. Tendwyn nám požehnala a popohnala nás:

         ,,Rýchlo! Rýchlo ako tiene, čo unikajú pred pravým poludním!“

         A tak sme išli. Rýchlo a nehlučne. No keď sme sa obzreli, Tendwyn tam už nebola. Videli sme len malý drevený dom osvetlený slabými slnečnými lúčmi.  

 

         Netrvalo dlho a prišli sme k miestu, kde som sa spoznal s prvou stromodušou. Nepovedal som o tom, proste som mal pocit, že by to tak malo zostať. Nine a Šišovi som povedal, nech idú dopredu, že ich dobehnem a vkĺzol som do riedkeho lesa. Opatrne som priložil ruku na kmeň stromu, až teraz som si všimol aký už musí byť starý.

         ,,Tak si tu, chlapče,“ ozval sa známy hlas.

         ,,Áno, ale nie nadlho... aj keď by som zostal rád.“

         ,,Ja viem, ja viem... vietor dnes šušká veľa zvestí o tom, čo sa deje. Zapamätaj si len jedno: nás stromy pokladaj za svojich priateľov. Pomôžeme ti keď, bude treba. Či už pošleme odkaz po vetre alebo konármi prebodneme zveda či sluhu temna. Môžeš sa čokoľvek pýtať mňa aj mojich bratov a oni, ak budú môcť, dajú ti odpoveď.“

         ,,Ďakujem,“ zašepkal som, no vedel som, že strom cíti moje dojatie. Už nepovedal nič. Naposledy som sa dotkal drsnej kôry a otočil som sa , že už pôjdem, keď vtom mi k nohám spadol jeden jediný mladý zelený list. Zdvihol som ho. Trochu zafúkal vietor a ja som dokázal zistiť, čo mi šepká... ,,Je tvoj...“.

 

         Pred nami sa tiahli zelené lúky a pastviny, no čím viac som sa pozerala smerom na juh, doľava, tým viac ma striasal nepríjemný pocit. Veľa sme toho nenahovorili,  občas sme si zahrali nejakú slovnú hru, no nemohli sme byť príliš hluční. Prebudila sa vo mne húževnatosť a cieľavedomosť, chcela som sa čo najskôr dostať do mesta. A tak sme napredovali.

         Zastavili sme len na obed a večer. Už bola tma, nevideli sme na cestu a po celodennom chodení nás zmohla únava. Prichystali sme si provizórne lôžka a rozložili malý oheň, kde sme si zohriali chabal, pútnické jedlo. Potom sme si ľahli.

         ,,Šiša... spíš?“

         ,,Hm...“

         ,,Vieš, niečo som zistila...“

         ,,Uhm.“

         ,,Keď si v tej aréne... čaroval...“

         ,,Hm...“

         ,,No, tak ja viem asi niečo... podobné.“

         ,,Čo?“

         ,,Viem liečiť.“

         ,,Čože?“ Šiša sa už úplne prebral.

         ,,Ukážem ti to... no, daj mi ruku,“ všimla som si, že má na nej dlhý škrabanec. Pomaly som po ňom prešla ukazovákom a ranka sa zahojila. Šiša sa na to udivene pozeral. Keď nič nehovoril, chcela som už ísť spať.

         ,,Tak... len to som chcela... dobrú noc.“ Ľahla som si.

         ,,Prečo si o tom nepovedala aj Herbovi?“ spýtal sa pološeptom.

         ,,Neviem.“

         ,,Stále si naštvaná?“

         ,,Neviem... ja... nechcem o tom hovoriť.“ Šiša si povzdychol.

         ,,Tak dobre... dobrú noc.“

         ,,Dobrú...“ Otočila som sa na bok a zavrela oči. A ak by som len trochu natiahla ruku, dotkla by som sa Herba a cítila ako sa chveje. Rýchlo som si utrela osamotenú slzu. Niet dôvodu na plač. Teraz nie.

 

         Zem sa chveje. Vzduch je nepokojný. Nebezpečenstvo.

Otvoril som oči a posadil sa. Oheň vyhasínal. Prihodil som zopár hrubších konárov, bolo chladno. Nina so Šišom spali.

Po tom, čo som si vypočul ich rozhovor som nevedel zaspať, cítil som sa hrozne. Ešte aj teraz mi zvieralo hrdlo. Správal som sa síce ako... no debil, ale ani po tom, čo som to skúšal urovnať sa v Nininom postoji nič nezmenilo. Štvalo ma to. Celé. Jednak bezmocnosť a potom tiež to, že som si niektoré veci mohol fakt odpustiť. Ibaže ona to tiež s tou urazenosťou dosť preháňa, pomyslel som si a vtom som zazrel mihotajúce sa svetlá. Približovali sa. Postavil som sa, aby som lepšie videl. Prichádzali rýchlo a mohlo ich byť okolo dvadsať. Teda dvadsať približujúcich sa fakieľ...  

         ,,Hej, rýchlo! Vstávajte! Niekto sa k nám blíži.“ Nemusel som to opakovať, aj oni určite cítili niečo zlé. Čo najrýchlejšie sme sa zbalili a potom zahasili oheň- asi vďaka nemu nás vypátrali. Aj keď, kto by chcel po nás pátrať? Na otázky však nebol čas.

         Pokračovali sme v ceste k mestu, išli sme rýchlo a zároveň obozretne aby sme nestratili smer. Prenasledovatelia sa však blížili... doháňali nás. Keď sme prechádzali riedkym lesom, zastavil som.

,,Skryjeme sa. Ak si nás nevšimnú, necháme ich tak. Ak áno... budeme bojovať.“

,,Súhlasím... vieš koľko ich približne je?“ spýtal sa Šiša.

,,Najmenej dvadsať.“

,,Dvadsať?!“ spýtala sa Nina.

,,Áno.“ Moja odpoveď bola chladná, rovnako ako môj pohľad. Opätovala ho. Ignoroval som to a naznačil Šišovi, že sa skryjem vľavo.

,,Drž sa pri mne,“ pošepol Šiša Nine a obaja sa postavili za dosť mohutný buk.

Tušil som, že aj keď si nás nevšimnú, bude sa bojovať... pretože JA chcem bojovať. Teraz a tu.

 

Chvíľu, ktorú sme strávili schúlení za stromom sme ani poriadne nedýchali. Teda ja určite nie. Šiša len sústredene pozeral do tmy, ktorou sa približovali teraz už celkom zreteľné svetlá fakieľ.

,,Nemáš strach?“ spýtala som sa. No on neodpovedal. Až keď sme so zatajeným dychom rozoznali šeredných a neľútostných orkov, ktorí sa odrazu zjavili len nejakých desať metrov od nás, povedal:

,,Sú tu.“

V rukách som pevne zvierala meč. Čepeľ bola ostrá, vo svetle by sa leskla. Chýbali len sekundy a... buď nás odhalia alebo nie.

Prví dvaja orkovia prebehli povedľa nás. Potom ďalší... a ďalší. Z nášho úkrytu sme mali dobrý výhľad na Herba. Ten sa však na nás ani nepozrel.

,,Útok!!!“ zakričal odrazu a vrhol sa na orka bežiaceho okolo. Ja ani Šiša sme zostali šokovaní... udivene sme sa ale nepozerali dlho, obaja naraz sme sa vrhli na orkov.

Nastal zmätok. My traja, neskúsení a netrénovaní proti približne tridsaťčlennej skupine orkov. Na moje prekvapenie, podvedome som vedela čo mám robiť. Akoby ma ovládala nejaká iná sila, ovládala moje telo. Ja som len pevne držala meč a nechala sa viesť intuíciou. Chalanom to však až s takou ľahkosťou nešlo. Šiša využíval čary, strieľal okolo seba rôznymi farebnými vecami (nie som si istá, či boli vôbec nebezpečné) a aj keď nič nezasiahol, narúšal istotu nepriateľov, s ktorou sa vrhli do boja. No keď som si všimla Herba, neverila som vlastným očiam. Vždy keď bolo najhoršie, dotkol sa stromu a ten mu pomohol či už tým, že konárom ovalil útočníka alebo utvoril clonu, cez ktorú sa nemohol nikto dostať. A hoci sme boli len traja a stáli sme proti presile, o chvíľu bolo po boji a pri nohách nám ležali mŕtve telá orkov. No nie všetci boli takí mŕtvi ako sa zdali.

,,Pozor!“ zvolala som, keď ork v smrteľnom kŕči vrhol dýku po Herbovi. Ten sa otočil a dýka mu vrazila do hrude. Nie! Šiša orka pohotovo prebodol a obaja sme utekali k padajúcemu Herbovi.

,,Herbo... Herbo, haló, vnímaš ma? Nezatváraj oči, no tak!“ Šiša sa ho snažil udržať pri vedomí. On iba zastonal.

,,Už je to v poriadku... nemáme sa čoho obávať.“ Herbo sťažka dýchal.

,,Nina... budeme musieť tú dýku vytiahnuť. Tak na tri, ok? Raz, dva, tri!“ Prudko sme ju vytiahli. Herbo kričal od bolesti.

,,Pľúca sa mu plnia krvou,“ povedala som, no zostávala som pokojná. Šiša mu podopieral hlavu a pritláčal ruku na ranu. V zmätku ani nevedel, čo presne robí. Jemne som mu ju odsunula a priložila obe ruky k rane. Bola hlboká. Zavrela som oči a sústredila sa na moc, ktorá mnou prechádzala. Chvela som sa, nie od strachu, bolo to kvôli sile väčšej ako ja. Cítila som ako sa rana pod mojimi prstami uzatvára. Pomaly a sťažka... sťažka...

 

,,Nina!“ kričal som, lebo stratila vedomie. Snažil som sa zachovať pokoj. Herbovi sa viditeľne polepšilo. Prefackal som ju, no nereagovala. Triasol som ňou, kričal, no ona len nehybne ležala. Nakoniec ma Herbo zastavil a s námahou povedal:

,,Ona sa prebudí.“ Nechal som ju teda tak a skúsil som pomôcť Herbovi vstať. To však nebolo také jednoduché. No nemohli sme zostať ležať uprostred bojiska posiateho mŕtvolami. Preto som zviazal dokopy dva plášte a po jednom ich na ne naložil a odtiahol preč. Najprv Ninu a potom Herba.

Keď som si zadychčane sadol a oprel sa o kmeň stromu, Nina otvorila oči. Nedokázala sa ani posadiť. A nechcel som jej dovoliť ani hovoriť, keďže bola taká slabá. No i tak sa spýtala:

,,Je... v poriadku?“

,,Áno, nemaj strach. A teraz spi.“ Vtom okamihu zaspala.

 

Napriek tomu, že tí dvaja nemali problém so spánkom, ja som spať nemohol. Vzduch bol presýtený pachom orkskej krvi a ja akoby som cítil duše mŕtvych ako odchádzajú. Ale boli to duše? Stvorenia ako sú oni predsa nemajú duše. Teda nemali by mať. Nechcelo sa mi však premýšľať... zadriemal som.

Prebralo ma akési šuchotanie v neďalekých kríkoch. Tasil som meč a podišiel bližšie. Opatrne som odhrnul kríky a... no, povedzme, že líšky tam robili... malé líšťatá... Pousmial som sa. Prvá vec na tejto ceste, nad ktorou som sa mohol pousmiať. Ľahol som si späť a dúfal som, že sa aspoň trochu vyspím. Zaspal som však až s tichým východom slnka.

Poludnie. Zistil som to hneď ako som otvoril oči. Opäť ma prebudilo šuchotanie v kríkoch... Žeby to boli stále tie líšky? Tie majú výdrž... Nina s Herbom ešte spali. Posadil som sa a... au! Do ramena sa mi zabodla šípka. No skôr než som si ju stihol dať preč a zistiť, kto ju vystrelil, zahmlilo sa mi pred očami a...

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.