LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Šiesta kapitola

Dotyk mágie

Zakrádal som sa. Úplne doslovne. Keď sa mi podarilo vkĺznuť do vnútra arény, snažil som sa držať blízko stien, v tieni. Viedlo ma čosi, čo som nedokázal zastaviť. A aj keď som vedel, že to vôbec nemá zmysel, nedokázal som... zabudnúť. Pretože ona bola tá, kvôli ktorej som nemohol spávať. Dlhé prebdené noci... Keby ich bolo desať, nič nehovorím... Nechcel som, naozaj som nechcel... mať ju až tak rád. Ibaže ona ma prinútila.

 Nešikovne som drgol do zavesených kľúčov, no rýchlo som ich chytil. Znelo to ako cink, klop. Stála pred východom. Začula ten tichý zvuk, no ďalej si ho nevšímala. Teraz bola tá správna chvíľa; zozadu som sa k nej priblížil a pritlačil ju o stenu. Mal som ruku na jej ústach, nemohol som sa prezradiť. Zamkol som jej ruku v okove, tak aby som získal čas a ona nemohla ujsť. Na útek však bola príliš šokovaná. Zmohla sa iba na:

,,Herbo... čo...“

Položil som jej prst na ústa a ona mi pozrela do očí. Naklonil som sa k nej a zašepkal:

,,Prepáč.“ Zostal som v jej tesnej blízkosti až kým som z arény nezačul signál. Naposledy som vdýchol jej vôňu a s taseným mečom som vyšiel na slnkom zaliatu hrudkovitú zem arény.

 

Čože? Prečo... prečo vyšiel Herbo, keď... No jasné- podvádzal (síce som to mal v pláne aj ja, ale omnoho sofistikovanejšie; nechal by som ju skúsiť to a ak by to nevyzeralo dobre, stačilo by mi preskočiť plot...).

Nebol som jediný, kto sa tváril šokovane. Tendwyn, napriek všetkej svojej rozvahe, sa tiež neudržala. A zvyšok dediny, ktorý samozrejme vedel, kto má ísť bojovať (nové správy sa vo všetkých dedinách šíria rýchlejšie než oheň, ako je nám známe) vyvaľoval oči na postavu vchádzajúcu do arény. Podaktorí vstali aby lepšie videli, no iba sa uistili v tom, že plány sa akosi... pozmenili.

 

,,Čo?“ napadlo mi v prvej chvíli, nevedela som uveriť tomu, čo sa práve stalo. Veď... no viac som nad tým nerozmýšľala. Snažila som si totiž vyslobodiť ruku zo železnej okovy. V tom zmätku to však išlo dosť ťažko a okrem toho, práve sa blížili dvaja strážnici, ktorí pred sebou hnali veľkého čierneho orka so žltými tesákmi. Stíchla som a postavila sa čo najviac do tieňa. Keď podišli bližšie ani som nedýchala (jednak kvôli odpornému zápachu ale aj od strachu)... Po zaznení druhého signálu stráže orka vpustili do arény a rýchlym krokom ma bez povšimnutia obišli. Osamela som. Teda aspoň som si to myslela...

V protiľahlom kúte sa ozvalo tiché zavrčanie. Znehybnela som a ticho počúvala. Začula som to znovu. Z arény sa ozýval štrngot zbraní a hulákanie publika. To vrčanie sa ku mne zatiaľ približovalo. Znovu som si začala oslobodzovať ruku. Nedarilo sa mi to. Do kelu! Nejde to! Spanikárila som. Lomcovala som okovou, skúšala som si vyvliecť ruku... až kým sa rovno predo mnou nezjavila orkia hlava, škaredá a zjazvená.

Len tak tak som sa uhla, keď ma chcel zdrapiť za krk a zároveň som tasila meč. Ork sa zahnal svojím dlhým mečiskom a takmer mi odťal zápästie no ja som ho inštinktívne stiahla k sebe a on preťal reťaz z okovy. Teraz keď som mala obe ruky voľné, cítila som sa o niečo istejšie. Stáli sme oproti sebe, zaútočil, no cez moju obranu prejsť nedokázal. Odrazu, ani neviem ako, som sa ocitla vo vzduchu, tupý náraz- prerazila som dvere, uvedomila som si- a bum...

 

Keď do arény vpustili orka, znervóznel som. Kde môže byť Nina? Nemal som z toho vôbec dobrý pocit...

Boj sa začal. Ork najprv zahulákal bojovým pokrikom, trhalo to ušné bubienky, a rýchlosťou blesku sa vrhol na Herba. Ten to však stihol vykryť a vzápätí zaútočil on. No netrvalo dlho a od vchodu do arény sa začali šíriť zvláštne zvuky. Vyzeralo to tak, že si ich nikto nejak extra nevšíma, no všetci vrátane Herba a orka na okamih stuhli, keď dverami preletel akýsi človek a pri dolámanej zárubni sa objavil ork, dokonca ešte väčší než ten Herbov. V okamihu keď som zistil, že ten človek je Nina a nehýbe sa, zastavilo sa mi srdce.

 

Bum! Ozvalo sa priamo za mojím chrbtom. V chvate som sa obzrel. Čože??? Bola to Nina. Dvomi dlhými skokmi som k nej prišiel a postavil ju na nohy. Ak by zostala ležať, bola by to pre ňu istá smrť. Odrazu som stál proti presile dvoch orkov, musel som brániť Ninu. Dúfal som, že aspoň ostane pri vedomí, no keď som si všimol krv z rany na hlave, nebol som si tým istý. Tá skutočnosť ma však rozzúrila- čo pre orkov vôbec nebolo dobré.

 

Zahmlievalo sa mi pred očami. V hlave mi trešťalo, no vedela som, že sa musím udržať na nohách. Pomaly, veľmi pomaly som zodvihla meč, ktorý mi pri páde vyletel z rúk. Zdal sa mi ťažší ako predtým... veľmi ťažký. Všetko sa odohrávalo ako v spomalenom filme. Zažmurkala som, potom ešte raz. Nachvíľu som zavrela oči a...

 

Čože? Nina začala bojovať. A ešte ako! Úplne zatienila Herba. Pred chvíľou sa potácala ako opitá a zrazu... Nestíhal som registrovať všetky variácie, ktoré predvádzala. Ako z filmu.

Herbo, síce zaskočený, no i tak pohotový, jej začal pomáhať. Netrvalo dlho a každý z nich si vybral jedného z orkov. Čím ďalej však boj pokračoval, tým menej síl mala Nina. Takmer som cítil slabosť, ktorá jej opantávala telo. A vtom... meč jej vypadol z ruky a ona spadla, už nevládala. Vo chvíli, keď ju chcel ork prepichnúť sa Herbo otočil a vrhol sa k nej. Nevšimol si však, že ork ho chce zozadu prebodnúť kopijou.

Čas sa zastavil. Scéna v aréne akoby sa uložila do mojej pamäte ako fotografia. Moja ruka sa zodvihla a posledné, čo si pamätám bol opäť ten pocit, že cítim... mágiu.

 

Nasleduje čo zapísal Tholguldil, pán Gaerdoru v zápisku nazvanom Prvý dotyk mágie:

,,...zdvihol ruku, z ktorej mu začalo prúdiť oslnivé svetlo zahaľujúce zrak všetkých prítomných. Prevalilo sa arénou a potom, na prekvapenie všetkých, orkovia ležali mŕtvi a nikomu sa nič nestalo. Taradur ležal na zemi a nevnímal okolie, nepamätal si veľa z toho, čo sa stalo, no cítil, že dokázal niečo výnimočné. To bolo prvýkrát, keď ním prešla mágia...“ 

 

Podišiel som k Nine. Netušil som, čo sa to vlastne stalo, bolo to príliš rýchle. No vyzeralo to tak, že Nina na tom nie je vôbec dobre. Z rany na hlave jej tiekol nový prúd krvi, nehýbala sa a tvár mala takmer bielu. Ľudia z hľadiska zvedavo nakúkali, no neodvážili sa vojsť do arény. Snažil som sa ju prebrať. Neúspešne. Všimol som si, že prichádza Šiša. Tiež nevyzeral najlepšie, akoby mu bolo zle, no teraz, cítil som z neho niečo nové. Vedel som, že to on nás zachránil- alebo som si to aspoň myslel. Dal mi ruku na plece.

,,Dýcha,“ povedal som.

,,Bude v poriadku.“

Pozreli sme si do očí. Prikývol na nevyslovenú otázku. Vzal som Ninu na ruky a všetci traja sme vyšli z arény krviprelievania.

 

,,Ešte spí?“

,,Spí.“

,,A ešte bude dlho spať?“

,,Ešte dlho.“

,,A...“

,,Zlatko, neboj sa, bude v poriadku, len musí mať aspoň trochu kľud,“ hovorila Herbovi Tendwyn.

Odkedy sme prišli, nevedel obsedieť. Ledva sa prezliekol a niečo zjedol. Inak bol stále pri Nine.

Blížila sa polnoc. Premýšľal som o tom, čo sa stalo. O mágii. Už aspoň desiaty raz som si prezeral pravú ruku. Nič. Ani stopy po tom, že by čarovala. Ale boli to naozaj čary? Zamyslene som pozrel na tých dvoch. Vyzerali ako milenci. Bože, čo to trepem, milenci? To určite nie. Herbo vyzeral ako milenec. Vlastne nie, nie, blbosť. Tak Nina?

Prudko som potriasol hlavou. Asi by som si už mal ísť ľahnúť. Akosi divne rozmýšľam. Ale ako potom tí dvaja vyzerajú? Keď nie sú milenci...

,,Už idem spať, dobrú noc...“ povedal som a zdvihol sa zo stoličky.

,,OK, tak aj ja,“ prekvapivo sa pridal Herbo. Kývol Tendwyn a hneď za mnou zmizol v malej miestnosti, kde sme spali. Fajn, tak nie sú milenci. Len tak vyzerajú. Ale mohli by byť...? Kravina. Žiadni milenci.

 

,,Dobré ráno!“

,,Auuu...“ zaúpela som. Strašne ma bolela hlava.

,,Ešte ťa to bolí?“ spýtal sa Herbo.

,,Jasné, keď ma takto budíš...“

,,Už spíš presne dvadsaťštyri hodín, budíček!“

,,Hej? Tak to by si ma ešte nemal budiť, som ťažko ranená!“

,,A to ti kto povedal?“

,,Anjeli,“ zašomrala som a pretrela si oči. Doteraz som ich mala zavreté, no považovala som za celkom potrebné otvoriť ich.

,,Na stole máš raňajky... vlastne obed... to je jedno, nejaké jedlo. Je tam aj Šiša. Tak si pohni!“

A už ho nebolo. Pomaly som sa nadvihla na lakťoch. Z vedľajšej miestnosti som počula hlasy, no nerozoznala som o čom sa zhovárajú.

Keď som sa posadila, zatmelo sa mi pred očami. Hlava ma už až tak nebolela, skúsila som teda vstať a dať sa trochu do poriadku. Išlo to síce pomaly, no lepšie niečo ako nič.

 

Nina vstúpila do miestnosti, ešte bola bledá, kráčala neisto a trochu rozpačito.

,,Ahoj,“ povzbudivo som sa usmial.

,,Čaute,“ odpovedala s úsmevom.

Keď si prisadla, zavládlo ticho. Nevedeli sme, či aspoň trochu tuší, čo sa udialo potom, keď v aréne spadla. Nakoniec začala otázkou:

,,Posledné, čo si pamätám bolo oslepujúce svetlo... čo sa vlastne stalo?“ Rozpovedala jej to Tendwyn. Ona jediná nestratila vedomie a bola objektívna.  Nina celý ten čas pozerala na stôl. My s Herbom sme mlčali.

,,Vďaka,“ povedala nakoniec s pohľadom upretým na mňa. Vstala a zamierila smerom ku vchodovým dverám.

,,Počkaj... a čo bude s tým jedlom?“ spýtal sa Herbo napoly zlomeným hlasom.

,,Nie som hladná,“ povedala bez toho aby sa otočila a zavrela za sebou dvere.

V miestnosti nastalo dusivé ticho. Teda dusivé pre mňa- Herbo totiž vyzeral, že to nevníma. Zachmúrene. Smutne. A hlavne nešťastne.

 

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.