LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Siedma kapitola

Stipes Prudens Phrasis

Vyšiel som za ňou. Uháňala ako vietor, stále sa viac a viac vzďaľovala od dediny. Ako mohla ísť tak rýchlo po tom, čo sa len pred chvíľou prebrala?

         ,,Nina!“ zakričal som. Vedel som, že počula, no nezastavila. Rozbehol som sa a chytil ju za plece. Odtiahla sa.

         ,,Čo sa deje? Kam chceš ísť?“

         ,,Nikam.“

         ,,Nina... ja, pochop, nemohol som ťa tam nechať ísť.“

         ,,Aha a prečo tak odrazu?“

         ,,Akože odrazu?“

         ,,‛My k sebe nepatríme, nechcem aby si si myslela niečo iné‛,“ zreprodukovala môj výrok.

         ,,To... nemyslel som to tak. Teraz je všetko inak.“

         ,,Takže teraz je to tak, že si ma chcel zachrániť a udatne bojovať za... za čo vlastne? Malo to byť predsa tak, že by si porazil orka, zožal slávu a...“

         ,,Nie, tak to nebolo! Chcel som ťa IBA chrániť!“

         ,,Tak prepáč, že som sa ti rovno nehodila okolo krku!“ Zvrtla sa a odišla. Ja som tam zostal stáť, šokovane a zamyslene.

 

         Teraz by ešte malo začať pršať, pomyslela som si. Nevedela som síce kam idem, no išla som. Netrvalo dlho a narazila som na dutý strom, v ktorom som sa schovala.

         Hnevala som sa. Čo si o sebe vlastne myslí? V jednej chvíli mi povie ,,nech si dám odpich“  a v druhej sa ku mne správa ako k svojej babe. HA! Nech si nemyslí, že som jeho hračka alebo čo. Nikdy v živote s ním nebudem nič mať! pomyslela som si a akoby so mnou obloha nesúhlasila, zatiahlo sa a začalo husto pršať. Zamračila som sa na ňu a trucovito pozerala do vnútra dutého umierajúceho stromu. 

 

         Nešiel som za tými dvoma. Pokladal som za rozumnejšie nechať ich tak. Tendwyn si ku mne nečakane prisadala.

         ,,Vieš kam musíte ísť po tom, čo opustíte našu dedinu?“

         ,,Vlastne nie,“ pripustil som.

         ,,Naša dedina sa nachádza len necelé tri dni cesty od veže Minassir. Musíte sa len držať hraničnej rieky Daerant a keď prekročíte vodopád Silmaeg, zbadáte ju.“

         ,,Ďakujem vám. Môžem sa spýtať, prečo to všetko pre nás robíte?“

         ,,Ja pomáham všetkým ľuďom, ktorí moju pomoc potrebujú. A vy ju potrebujete, či nie?“

,,Áno... ďakujeme,“ dodal som.

,,Je dôležité prežiť. A ty by si sa mal starať aj o prežitie iných, ktorí  nerozmýšľajú tak úplne jasne. Tvoj rozum ich povedie a tvoje oči ustrážia. Nikdy neopúšťaj svojich priateľov, Varnahel.“ 

,,Čo znamená Varnahel?“ spýtal som sa, lebo som nevedel, čo na to povedať.

,,Ochranca. Pán ochranca.“

,,Aha...“ sklopil som zrak. ,,Tak... ja sa idem asi tiež trochu... vyvetrať.“

Tendwyn sa usmiala a prikývla. A ja som zdrhol ako najrýchlejšie som vedel.

 

,,Čo teraz?“ pýtal som sa sám seba. Vlastne, nech si ide, ja ju nepotrebujem. Kravina. Kopol som do najbližšieho stromu tak silno, že mi vystrelila silná bolesť do nohy.

,,Auuu! Do riti!“

Radšej som si sadol.

,,Ach...au, och,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Znelo to ako starecký hlas, ale odkiaľ by sa tam zobral? Otočil som sa. Za mnou sa sčista jasna zjavil polopriehľadný starec opierajúci sa o dubovú palicu.

,,No čo zízaš? Hádam by si sa mal ospravedlniť, nie?!“

,,Pre... pardon,“ vykoktal som. Deduško sa so šomraním otočil a držiac sa za chrbát pomaly kráčal rovno do stromu, do ktorého som pred chvíľou kopol. Ani som sa nestihol spamätať, už ho zas nebolo.

,,Hej, počkajte! Vráťte sa!“ Kričal som však márne. Prešiel som po kôre, zaklopal som na ňu, no nepohol sa ani lístok.

Rozhodol som sa chvíľu počkať. Keď sa však nič nedialo, znovu som- aj keď nerád- do stromu kopol. Ten akoby pobúrene zašumel a zadunel. Ustúpil som trochu dozadu. Čakal som, že starec sa opäť zjaví, no nestalo sa.

,,To je v keli...“ TRESK! Ozvalo sa, keď mi hrubý konár stromu vrazil do brucha tak prudko, až som spadol na zem.

,,Ja viem tiež kopať!“ ozvalo sa burácanie zvnútra stromu. A ďalej tam pokojne stál akoby sa nič nestalo.

Keď som vstal, opatrne som podišiel až ku kmeňu mohutného duba.

,,Prepáčte,“ povedal som s rukou zmierujúco položenou na kmeni, ,,ešte nikdy som nehovoril so stromom. Teda ak ste strom... vlastne...“

,,Vieš ako vyzerá strom, chlapče?“ ozvalo sa odkiaľsi zvnútra.

,,No, má zelené listy, hnedý kmeň, pod zemou korene...“

,,Aha,“ povedal víťazoslávne, ,,potom predpokladajme, že strom asi nie som.“

,,A kto teda ste?“

,,Duša.“

,,Duša... stromu?“

,,Snáď sa ti to nezdá čudné.“

,,Nie, nie... vlastne áno.“

,,Chlapče, nie som natoľko starý, aby si zo mňa robil hlupáka! V tejto krajine deti odmalička učíme, že všetko živé má dušu!“

,,Ja... hm, ako by som to povedal, nie som zrovna odtiaľto.“

Stromom- teda dušou-  akoby prešiel nával vzrušenia. Niečo si nezrozumiteľne mrmlal... Ešte stále som mal ruku položenú na drsnom kmeni duba a zistil som, že ak ruku odtiahnem, stratím spojenie. Aby som vedel rozoznať mrmlanie, priložil som k stromu ucho.

,,Chlapče, ako ti u nás hovoria?“

,,Nijako.“

Nastala odmlka, akoby rozmýšľal.

,,Tí, čo sú vyvolenými majú mnoho mien. Mnoho schopností.“

,,Kto sú vyvolení?“

,,Hovorí ti niečo Stipes Prudens Phrasis?“

,,Nie... vôbec. Čo to je?“

,,Skrátene Stidesis. Je to veda o reči stromov, teda vlastne o dorozumievaní s dušami stromov. Dá sa to naučiť, no trvá to minimálne pätnásť rokov. Len ľudia s výnimočným talentom a citom pre naše hlboké tóny hlasu nás dokážu počuť bez toho, aby sa to predtým učili.

Ty, cudzinec, prichádzaš z ďaleka. Cítim to z teba a cítim to v tebe. Podoba duše stromu, teda napríklad mňa, sa zjaví raz za päťdesiat rokov. Len tým, ktorí potrebujú... našu pomoc. Len tým, ktorí sú úplne na dne. Preto sa pýtam, čo sa ti stalo, cudzinec?“

,,Mne? Nič, veď ja som v pohode.“ Bože, už horšie som tomu stromu- teda duši- zaklamať nemohol.

,,Som starý. A nie som človek. Ale ľudí poznám. Nehovoria o problémoch keď ich majú a hovoria o nich, keď ich nemajú. Nemusíš mať strach. Ja sa od tohto dubu nepohnem viac než na päť metrov. Uvoľni sa a ak ti niečo napadne, rozprávaj.“

Hm, nemal som veľmi chuť sa uvoľňovať a rozprávať... začalo pršať, no na tomto úseku mali stromy také košaté koruny, že sa ma dážď ani nedotkol. Odrazu som cítil, ako sa mi po tele rozlieva teplo, pod prstami som cítil pulzujúci život stromu. V hlave sa mi premietli posledné udalosti a napokon som povedal:

,,Pokašľal som to.“

Vedel som si predstaviť ako starček múdro pokýval hlavou.

,,Tak jej to povedz.“

V hlave sa mi ozýval Ninin hlas, prichádzal z diaľky... boli to jej myšlienky. Do toho mi starček zašepkal:

,,Teraz... hovor.“

,,Nina... ak ma počuješ, chcem aby si vedela, že... si fajn baba.“ Ale nie, do kelu, to čo je za kravinu! Skúsil som to znovu a šeptom som povedal:

,,Mám ťa... rád.“

 

,,Mám ťa... rád.“ Otvorila som oči. Asi som zaspala. Alebo... Ja neviem, odrazu som počula Herba ako šepká akoby bol niekde blízko a... Bolo to zvláštne. Vychádzalo to z toho stromu, v ktorom som sedela. Dážď už ustával a ja som radšej vyšla von, aj tak som už bola celá stŕpnutá. Keď som však chcela odísť, všimla som si zopár malých zelených lístkov na vrchnom konári a celý zmáčaný a vetrom ošľahaný strom. Neviem, odrazu mi ho prišlo hrozne ľúto. Akoby sa lúčil so životom a tie listy boli jeho posledné chvíle, ktoré strávi medzi živými. Natiahla som k nemu ruku. Nežne som ho pohladila, ako človeka, ktorý odchádza na veľmi dlhý čas. A vtom, tam, kde som sa ho dotkla, rany sa mu začali zaceľovať. S údivom som pozrela na svoju ruku, ktorou práve prešla moc, čo som doposiaľ nepoznala. Skúsila som to ešte raz a ešte až kým nebol celý strom zdravý, zašuchotal novými listami a tým akoby ďakoval... Slnko mi zasvietilo do očí pri pohľade na jeho obnovenú majestátnu krásu a ja som bola šťastná. Šťastná, že som dokázala pomôcť tomu, kto ma predtým ochránil. Ešte naposledy som sa stromu dotkla a potom som zamierila späť ku chatrči. Cítila som totiž, že ma to vyčerpalo a potrebujem si oddýchnuť- čo by na tej mokrej tráve asi nešlo.

 

,,Počula to?“ spýtal som sa neveriacky starčeka. Nemohol som tomu uveriť.

,,Samozrejme.“

Nastalo ticho. O chvíľu som však opäť kládol otázku:

,,Ale ako ste vedeli, že...“

,,Chlapče, my stromoduše, alebo duše stromov, sme spojené... šumom vetra, koreňmi v pôde, obyčajným vzduchom. Videl som, čo potrebuješ.“

,,Ale odkiaľ? Povedal som len zopár slov. Aj to nesúvislých.“

,,Nemusíš hovoriť na to, aby som ťa počul.“

,,Čítali ste mi myšlienky?“

,,Tak ako ich ty teraz čítaš mne. Nie je to ťažké. Ale dnes už je toho na teba priveľa. Bež domov. A zajtra príď. Musím ťa naučiť zopár dôležitých vecí.“

,,Tak dobre,“ prisvedčil som vo svojej hlave, no nahlas som nepovedal nič.

,,Učíš sa rýchlo,“ usmial sa- teda myslím, že sa usmial- deduško a ja som prerušil spojenie. Na pozdrav ma pohladil listami a ja som zamieril späť do dediny.

 

Ochranca? Ja? Ale prečo? Nebol som si celkom istý, či chcem byť ochrancom. Vlastne som si tým nebol vôbec istý. Som hlavne priateľ, rád poradím, povzbudím, ale prečo by som mal byť ochranca? Divné. Už by sme mohli ísť do nejakej inej, normálnejšej dediny.

Zašil som sa pod striešku pri chate, obloha sa zaťahovala. Ako som tak rozmýšľal, došlo mi, že Nine s Herbom by to asi moc neklapalo. Nina je príliš tvrdohlavá a hrdá a Herbo je nestály... ešte to nedokáže, akože mať vážne nejakú babu. Alebo hej? Veď minule som mal divné myšlienky... že by mohli byť milenci... ale to len preto, že som bol vyčerpaný, veď som prvýkrát v živote čaroval!

Keď nad tým tak rozmýšľam, asi ani nechcem aby tí dvaja spolu niečo mali. Bolo by to na nič pre nich aj pre mňa. A okrem toho, všetko tým len komplikujú. Ale ja tak či tak nič nezmôžem, lebo srdce má kopu dôvodov, o ktorých rozum nemá ani potuchy, ako povedal... hm, už neviem kto, ale zrejme to bol niekto múdry. Teda aspoň dúfam.        

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.