LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Šestnásta kapitola

Trhlina

            Podarilo sa nám ako tak zastaviť krvácanie, no rana sa zapálila. Nina našťastie spala, vyzeralo to bolestivo. V jej zásobách byliniek toho veľa nezostalo, no nemyslel som si, že by mohli pomôcť. Mal som totiž podozrenie, že sa jej do rany dostali čary, ktoré pôsobili ako jed. Čierna mágia.

Ani po dni sa rana nezačala aspoň trochu hojiť a my sme nemali inú možnosť ako použiť kúzla, hoci sa hojenie stane desaťnásobne bolestivejším a tiež tu bolo riziko, že nedokážem prekonať silu mágie, ktorá v rane zotrvávala. Inú možnosť sme však nemali- kým by sme prišli do Minas Araglar, mohla by prísť o ruku alebo aj zomrieť.

Večer, keď sa ochladilo, sme Nine dali vypiť odvar z byliniek, aby zaspala. Ruky sa mi triasli, no myseľ som mal čistú, tak ako pred každým väčším kúzlom. Herbo jej chytil ruku aby sa nehýbala a ja som mohol začať.

 

,,Vstúpte,“ povedal Tholguldil pozerajúc do akýchsi starých spisov.

,,Zdravím ťa, pane,“ povedal muž pokojným hlasom a sledoval Tholguldila. Ten akoby zmeravel, nečakal ho tu. Muž pokračoval:

,,Prišiel som sa spýtať, či si si to nerozmyslel.“

,,Nie,“ pevným hlasom odpovedal Tholguldil.

,,Ach jaj. Myslel som si, preto som im to musel spraviť, na postrašenie,“ uškrnul sa- šibalsky, ako mladý muž, ktorý sa zhovára so strýkom.

,,Čo si komu spravil?“

,,Ále...“ prehodil znudene, ,,len som ich skúšal.“

,,Čo si spravil?“ zopakoval Tholguldil.

,,Nuž, trochu som prevetral čiernu mágiu. Ale nemaj strach, nič hrozné sa nestalo.“

,,Sú to ešte len deti! A za nič nemôžu!“

,,Nie, nie sú. A ja som za to tiež nemohol.“ Zvrtol sa a zamieril k dverám, no predtým než ich otvoril sa ešte raz otočil k Tholguldilovi a povedal:

,,Premysli si môj návrh dôkladne, pretože nabudúce ti už tú možnosť nedám.“

Tholguldil nepovedal nič, pery mal stisnuté a hľadel do prázdna. Čo sa vtedy odohrávalo v jeho hlave vie iba on sám.

 

Všetko vyšlo výborne. Nine sa už o pár hodín polepšilo tak, že sme ju uložili do stanu (pri použití čiernej mágie je nutné zostať na otvorenom priestranstve, pretože v uzavretých priestoroch má väčšiu silu a môže sa dokonca šíriť ďalej, pozn. autorky).

Stále ma však mátala istá vec... mal som pocit, že nás niekto sleduje. A možno bolo tých prenasledovateľov aj viac, no nevedel som s istotou určiť, či sú na našej strane.

Snažil som sa byť v strehu, no nepovedal som to Herbovi ani Nine. Zatiaľ som nemal ani ten najmenší dôkaz a nechcel som zbytočne stresovať aj ich. Aj keď, ten, čo spôsobil Nine to zranenie priateľom byť nemohol a musel nás sledovať minimálne od bitky v Minas Melgwaith.

Dúfal som však, že sa čo najskôr stratí alebo, že pre nás Tholguldil pošle- najlepšie kone. Na nich by sme sa ho striasli. Snáď.

 

,,Dobrý deň, Tir- Haryon,“ pozdravil znavene Tholguldil ešte skôr než za sebou stihla zahalená postava zavrieť dvere. Tir- Haryon len kývol na pozdrav.

,,Poslal som posla do Minas Melgwaith aby vyslali dve stovky peších k vodopádu Silameg, je tam prvá trhlina. Pélia aj s ostatnými dvoma je už na ceste k ich táborisku.“

,,Ardil je zranená, ešte sa úplne nezotavila. Robil som, čo sa dalo, no bude potrebovať aspoň zopár ďalších dní kým...“

,,Na to nie je čas. Do večera dostanú odkaz a zajtra ráno už budú na ceste. Bude to musieť zvládnuť.“

,,Dúfajme teda, že to zvládne... nemáte pre mňa ešte nejaké nové správy?“ podozrievavo sa spýtal Tir- Haryon, ktorý ihneď zacítil akúsi neurčitú neistotu v Tholguldilovej mysli.

,,Nie, nemám. Ale myslím si, že to už zvládnu sami. Musia to zvládnuť, pretože úloha, ktorá ich čaká je ťažká práve preto, že im nedokáže nikto pomôcť. Už nie sú deti a musia sa naučiť prežiť.“

,,Chcete aby som sa vrátil?“ nestačil skryť Tir- Haryon svoj úžas.

,,Nie, pokojne tu môžete zostať. Len ich už nebudete mať pod dohľadom. Moje posledné slovo.“

Tir- Haryon sa zhlboka nadýchol a zahalil sa do sivého plášťa. Niečo sa muselo stať, no na to on, starý muž, nemá vplyv. Najmä nie v tejto krajine.   

 

Večer pricválali naše kone so správou od Tholguldila. Zajtra na svitaní by sme mali vyraziť k vodopádu Silmaeg.

Obával som sa toho, totiž... Nina ešte nebola natoľko v poriadku, spamätávala sa len dva dni a predtým stratila dosť krvi. Znepokojene som pozrel na Šišu, ktorý práve vytieral Berndovi srsť do sucha. Keď zachytil môj pohľad, potľapkal koňa a podišiel ku mne. Pokýval hlavou akoby presviedčal sám seba o tom, čo ide povedať.

,,Zvládneme to. Aj Nina to zvládne,“ povedal a ja som prikývol.

Keď zmizol v stane, pozrel som do neba. Bol spln a mesiac akoby ma nahováral, aby som zišiel kúsok nižšie, do lesa. Chýbali mi tie hlasy. Hlasy stromov, ktoré som dokázal počuť tak jasne ako hlasy ľudí. Nikdy by som si ich však nezmýlil. Stromy hovoria inak, vydávajú také zvláštne vlnenie. To však v tejto chvíli nebolo podstatné.

Vtedy som rozmýšľal o mnohých veciach. Hlavne o Nine. Znovu som si nebol istý, či je to správne. Či je správne to, že sme spolu a každú chvíľu sa bojíme, že sa tomu druhému niečo stane, v strachu o svoj život, o Šišu, o všetko. Bolo by lepšie, keby sme zostali kamarátmi? Alebo... Nie, to by som jej už nemohol ďalej robiť. Ani sebe. A ak by sa niečo stalo, chcel som, aby sme mali tie najlepšie spomienky. Chcel som, aby cítila ako ju mám rád a aby nikdy nepochybovala. Pretože vtedy ani ja nebudem.

Prešiel som po kmeni duba a začul som šepkanie. Teraz už vzdialené a neisté, stromy zaspávali. A ja som sa musel rozlúčiť aj keď som nevedel, čo mi  presne hovoria.

 

S východom slnka sme vyrazili a myslím, že môj predpoklad, že chalani toho veľa nenaspali bol správny, keďže stihli zbaliť celý tábor, pripraviť kone na cestu a všetky tie ostatné veci. Mňa zobudili až nadránom, počkali kým sa umyjem a oblečiem.

Pélia už bola pripravená na cestu, stačilo len vysadnúť. Keď som však vložila nohu do strmeňa a chcela sa vyšvihnúť do sedla, zatmelo sa mi pred očami a musela som zastať. Herbo zoskočil z koňa a v okamihu stál za mnou, keby som stratila rovnováhu.

,,V pohode?“ spýtal sa a stál pri tom tak blízko, že ma zamrazilo.

,,Hej, len sa mi zakrútila hlava,“ usmiala som sa. Chytil ma za ruku a pomohol mi vysadnúť. Na okamih sa nám stretli pohľady a bol to jeden z tých okamihov, keď vnímate myšlienky toho druhého.

Z klusu sme prešli do cvalu a potom som sa musela prikrčiť, kvôli aerodynamike. Kone išli tryskom, keďže sme sa ponáhľali, a ja som sa snažila udržať rovnováhu. Cítila som sa ešte slabá, no nedalo sa nič robiť.

Na obed sme si dali prestávku, kone si potrebovali oddýchnuť a ja tiež. Chalani by však zvládli ísť ďalej.

Keď som zoskočila z Pélie, rovno som si sadla na oblý kameň pri potoku a oprela sa. Aj napriek tomu, že chlad nám prenikal pod šaty, svietilo slnko a voda sa leskla a živo zurčala.

Po tom, čo chalani napojili kone si sadli aj oni a Šiša nachystal pre všetkých chabal. Nebola som veľmi hladná ale potrebovala som nabrať sily. Tajne som dúfala, že pri potoku zostaneme dlhšie, nechcelo sa mi pokračovať v namáhavej ceste... Nedalo sa však nič robiť, do zajtrajšieho večera sme museli doraziť k prvej trhline.

 

Čím viac sme sa blížili k trhline, tým som sa väčšmi obával, či to zvládneme, respektíve, či to zvládne Nina, vyčerpaná po dlhej ceste. Zatiaľ to však išlo dobre, čomu som bol rád.

Druhý deň našej cesty, keď sme viedli kone cez močariská blízko pri rieke Daerant sme sa na chvíľku zastavili pri prítoku rieky Daerant, ktorý sa vlieval do jazera Rilaelin. Keby sme mohli zmeniť smer a vydať sa k nemu... To však nebolo možné.

Trhlina. Ako bude vlastne vyzerať? A ako presne ju zatvoríme? A čo ak sa nám to nepodarí? Znepokojene som sa poobzeral okolo seba a kývol som Herbovi, aby sme išli ďalej.

Dohodli sme sa, že nebudeme zbytočne rozprávať, keďže sme boli tak blízko temného územia. Pravdou však zostávalo, že sa mi ani veľmi rozprávať nechcelo; za prvé som stále rozmýšľal o trhline a za druhé... tí dvaja sa na seba stále akože nenápadne uškŕňali a to mi začínalo liezť na nervy.

 

Práve sa zotmelo a my sme dorazili do tábora melgwaithských vojakov. Privítali nás stroho, tak ako minule.

Plán bol taký, že počkáme ešte asi dve hodiny a zaútočíme- aj napriek tomu, že moriovia, ktorí striehli pred trhlinou sú silnejší za tmy. Od zvedov sme dostali správu, že ich je zhruba tristo, čiže nás počtom o tretinu prevyšovali. No vojaci z Minas Melgwaith mali povesť najnebezpečnejších protivníkov na celom Tor Lauretëli, takže sme sa nemuseli znepokojovať.

Keď som si skontroloval luk a šípy, zamieril som do stanu, kde oddychovala Nina. Vošiel som potichu, vedel som, že spí. Chvíľu som ju pozoroval a potom ju opatrne pohladkal po líci. Otvorila oči a ja som odrazu nevedel, čo povedať. Iba sme tam ležali a pozerali na seba, akoby sme čakali, čo spraví ten druhý. Ani neviem ako sa naše dlane spojili a ja som sa začal pomaly nakláňať k jej perám, zatvoril som oči, keď vtom vbehol do stanu Šiša a zadýchane nám oznámil:

,,Sú tu!“

 

Moriovia na nás zaútočili! S tým som ja osobne až tak nepočítala, vojaci však boli pripravení na všetko- mali sme teda čas na to, aby sme sa obliekli a pobrali si zbrane.

Potrebovali sme sa dostať čo najbližšie k trhline, odviazali sme teda kone a vyšvihli sa do sedla. Už mi to išlo lepšie, napriek dlhej ceste som sa cítila celkom dobre.

Moriovia útočili v akejsi roztrúsenej formácii, vybiehali z každej strany, z každého kríku. Prebíjali sme sa smerom k trhline, zatiaľ čo vojaci, ktorí mali tiež kone nás kryli zozadu.

Až teraz som si uvedomovala ako vodopád hučí a ako sa voda triešti o kamene a tvorí sa tam pena. Niekoľko kvapiek mi dopadlo na tvár.

Videla som ako vojaci padajú a krv sa rozprskáva do vzduchu, Péliina biela srsť bola od nej špinavá a morijská krv hnusnej zeleno- žltej farby sa rozlievala po zemi. Všimla som si takmer nebadané výpary, ktoré z nej stúpali.

Keďže nás nechránilo žiadne kúzlo ako v Meneloste, s hrôzou som pozorovala ako niektorým vojakom tekutina rozleptáva kožu. Keď sme bojovali v Minas Melgwiath, nič také som nespozorovala, dialo sa to v tej najmenšej miere. No teraz, keď sme stáli proti presile, aj takí ostrieľaní vojaci ako melgwaithčania si nevedeli udržať prijateľný odstup.

Každým sekom meča sme sa viac blížili k trhline. Zopár vojakov nás predbehlo, pred nami stála skupina moriov, ktorí stáli príliš nahusto než aby sme ich my traja prerazili... no stalo sa im to osudným a ja som takmer nestihla privrieť oči pred krvou, ktorá mi chrstla do tváre. Na jazyku som zacítila železitú chuť, no bol to iný pocit ako keď si napríklad príliš silno kusnete do jazyka, v ústach som nemala svoju krv. Ovládla som nutkanie na vracanie a rozsekla lebku najbližšie stojacemu moriovi.

Keď sme prišli rovno pod trhlinu, začali sme krúžiť na koňoch, nič sa totiž nedialo.

,,Čo teraz?“ zakričala som na Šišu akoby bol z toho všetkého múdrejší ako ja.

,,Neviem...“ zakričal, no odrazu som cítila, že Celebel je horúci a rýchlo som ho vybrala spod zbroje, aby ma nepopálil. Chalani spravili to isté a hneď na to nás neviditeľná sila zdvihla zo sediel.

Vzduchom sme sa stúapli k trhline, ktorá na nás vrhala tieň a chcela nás pohltiť. Vyzerala ako bezodná čierna diera, ktorá dokáže vo svojej ničote všetko pochovať a z ktorej môžu vyskočiť tie najhoršie a najtemnejšie veci, aké si viete predstaviť. Vyrezaná do vzduchu sa týčila asi dvadsať metrov nad zemou a na všetkých akoby hľadela svojím prázdnym pohľadom.

V okamihu, keď sme sa ocitli presne pred jej stredom, naše Celebely sa spojili a vytrysklo z nich striebristé svetlo, ktoré trhlinu akoby gumovalo z ovzdušia.

Po tom čo sme odstránili polovicu trhliny, sa zvnútra ozval rev a dupot nôh, ako keby utekalo čosi veľké. Stále sa to viac približovalo a ja som si uvedomila, že trhlinu nestihneme zavrieť. Vtedy Herbo vystrel ruku, z ktorej mu vystrelil ohnivo červený lúč a trhlinu behom desiatich sekúnd zavrel úplne.

Zatočila sa mi hlava a ledva som vnímala ako nás vzduch nadnáša a pomaly spúšťa dolu.

Keď som sa však dotkla zeme, stratila som vedomie.

 

Prebral som sa, strašne mi hučalo v hlave. S námahou som sa posadil a naplo ma.

Fuj... odpľul som si a pozrel na práve sa prebúdzajúcu Ninu. Aj jej došlo zle, držala si zranenú ruku a bola biela ako stena. Asi som nevyzeral o nič lepšie. Herbo sa však stále nehýbal.

,,V pohode?“ spýtal som sa najprv a keď prikývla, naklonil som sa nad Herba. Dýchal normálne, aj keď s námahou.

,,To ten lúč, ktorým zavrel trhlinu...“ povedala Nina.

,,Hej... ale ako to spravil? Bolo to geniálne.“

,,To bolo...“

,,Jasné, že bolo...“ ozval sa Herbo ešte so zavretými očami, no nestihol dopovedať a aj jeho naplo. Výborne.

Tak rýchlo ako sme mohli sme odišli z toho zapáchajúceho miesta a rozhliadli sa okolo.

Na bojisku ležalo mnoho mŕtvych, našich aj nepriateľských, no nikoho živého sme široko ďaleko nevideli. Čudné. Veľmi čudné. Nikto predsa nenecháva padlých napospas zveri.

Nad hlavami sme začuli havrany, očividne sa tešili na hostinu. Až ma striaslo.

Po tom, čo sme vyšli na menší kopec, zbadali sme spúšť po boji v celom rozsahu. Mŕtve telá sa tiahli v okolí niekoľko sto metrov, pôda nasiaknutá krvou sa červenala a zelenala pod jasným nebom. Tesne pod kopcom sme zbadali skupinku asi siedmych vojakov. Ich nálada bola očividne pochmúrna- nečudo. Pomaly sme zišli k nim.

Privítali nás znechuteným pohľadom, no my sme vedeli, že z toho boja nepriamo obviňujú nás, akoby sme mohli za to, že sa otvárajú trhliny. Jeden vojak zo skupinky k nám podišiel bližšie, spoznal som v ňom nižšieho generála.

,,Nemali by ste sa tu dlho zdržiavať. Naši vojaci nenávidia straty svojich druhov a nejeden z nich by sa rád pomstil- vám. Keďže sme prišli o viac ako polovicu vojska, mali by ste ísť. Ale ďakujem- za všetkých z môjho rodu, neberte si ich správanie osobne.“ Zasalutoval a vrátil sa k skupinke.

My sme sa snažili čo najrýchlejšie vzdialiť- predsa len sme teraz nemali chuť a ani silu doťahovať sa s melgwaithčanmi.

Poslední komentáře
17.06.2012 21:29:30: www.penzijni-pripojisteni-info.cz/penzijni-pripojisteni penzijní připojištění zaměstnavatel
12.06.2012 21:17:38: www.penzijni-pripojisteni-info.cz/penzijni-pripojisteni zhodnocení penzijních fondů
20.04.2012 11:19:24: penzijní pojištění
25.08.2008 11:44:35: Docital smiley${1} neviem sa dockat na dalsie smiley${1}
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.