LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Sedemnásta kapitola

Alkohol

Daerovia. Tvory, ktoré takmer stihli prejsť trhlinou. Dvakrát také vysoké ako dospelý človek, s baraními rohmi a znetvorenou tvárou. Svalnaté telo a tri páry nôh v núdzi alebo v boji zachvátili plamene. Chvost slúžil ako ohnivý bič. Jeho skazeným dychom sa dalo otráviť. Jedným švihom ohnivou labou zabil aj troch ľudí naraz. Tvory stvorené zo základov Zeme samotným Nepriateľom.

Zamierili sme na sever, do Minassiru. Mali sme to najbližšie- teda ak sme sa nechceli zotavovať v nejakej milej dedine v blízkosti Minas Melgwaith.

Tu chcem podotknúť, že je priam zarážajúcim faktom, že sme tu strávili už dosť času, no stále sme sa nestretli so skupinou ľudí, ktorí by išli po šichte do krčmy alebo len tak pili nejakú pálenku (maximálne tak víno, ktoré obľuboval pán Tholguldil).

Totiž, keď sme bývali u Tendwyn, nikdy nepila, jednoducho tunajšie ženy nie sú zvyknuté piť, jedine ak s mužmi, v každom prípade sa považovalo za veľmi nedôstojné vidieť ženu opitú. Páni ako Tholguldil alebo Pán severnej Doranny pili iba kvalitné víno, bol to asi zvyk. V Minas Araglar sme ani raz nezašli do akejkoľvek krčmy alebo hostinca, teda aspoň ja určite nie. Vlastne ani sme nemali kedy, dohliadali na nás, aby sme sa kade tade neflákali- aj keď sa tvárili, že nie. A v Minas Melgwaith, tam, kde by som čakala nejakú poriadnu krčmu, kam chodia všetci miestni, bol alkohol tabu. Znižuje ostražitosť, človek vníma horšie okolie a nevie si dať pozor na jazyk, v tých horších prípadoch zvracia alebo sa pomočí. Predstavte si ostrieľaného melgwaitského vojaka ako chrápe na jednej zo strážnych veží a smrdí na sto honov. Jednoducho si to nemohli dovoliť z profesionálneho hľadiska, aj keď boli práve mimo služby- za menšiu nedbanlivosť, neohrabanosť alebo nepozornosť sa udeľovali prísne tresty. Kvôli vojakom teda platil zákaz požívania alkoholu aj pre ostatných, roľníkov, či obchodníkov, pretože by ich pokúšali a narúšalo by to morálku.

Napriek tomu som však vedela, že inde môže tiecť pálenka prúdom. My sme zatiaľ mali šťastie, že sme nenarazili na opilcov, ktorí by nám mohli všetko len skomplikovať- na Zemi sme boli predsalen ešte deťmi.

Vlastne, občas som sa čudovala aké máme šťastie- zatiaľ išlo všetko hladko napriek tomu, že sme nemali takmer žiadne skúsenosti. Nezainteresovaný by neveril.

         Do Minassiru sme dorazili značne vyčerpaní a keďže nás poznali, hneď sme si išli ľahnúť a nenechali sa privítať od pána Firacala. Netúžili sme po ničom inom okrem pohodlnej postele.

No zatiaľ čo chalani si ľahli hneď, ja som sa ešte rýchlo umyla a prezliekla. Keď som potichu vošla do izby, už spali a ja som si trochu váhavo ľahla vedľa Herba. Po tom, čo som zavrela oči som však cítila, ako mi zľahka prešiel po ruke a prisunul sa. Spánok sa dostavil takmer okamžite.

 

         Spali sme dosť dlho. Keď som vstal- ako prvý, slnko už bolo vysoko, napriek ročnému obdobiu sa dnes výnimočne vyjasnilo. Chladný vzduch mi prečistil hlavu hneď ako som pootvoril okno vo vedľajšej izbe.

         Keďže sa mi nechcelo potichu sedieť, rozhodol som sa ísť von. Nestihol som však prejsť ani dvadsať krokov a zastavil ma poslíček, vysoký chalan o trochu starší odo mňa.

         ,,Pán Firacal vás očakáva, pane.“

Pane? Teda... tak ma ešte nikto neoslovil. Trochu zmätene som mu poďakoval a zamieril do prijímacieho salónika.

 

         Krátko poobede som sa cítila taká čulá, že som mala chuť ísť von vybehať sa. Keďže Šiša stále nebol v izbe a Herbo ešte spal, zašla som k rieke.

Napriek tomu, že mi chladný vietor prefúkol plášť aj tričko, sledovala som kalnú vodu tečúcu na juh a pozorovala každú vlnku, ktorá narazila na breh.  

         Netrvalo však dlho a prsty mi skrehli tak, že som v nich stratila cit. Neviem prečo, ale nechcelo sa mi ísť späť do veže. 

         Nabrala som teda do dlaní ľadovú vodu. Po celom tele sa mi objavili zimomriavky. No nielen od chladu, voda akoby mi čosi šepkala. No ja som nerozumela, nemala som poňatia, čo hovorí. Ale vedela som o niekom, kto by to naisto vedel. Herbo.

 

         Nesmelo som zaklopal.

         ,,Vstúpte,“ ozvalo sa spoza dverí.

         ,,Dobrý deň, volali ste ma?“ Pán Firacal, drobný, no mocný púpavovlasý pán sa ku mne otočil. Jeho vlasy vyzerali doslova ako púpava, šedobiele chumáče akoby sa mu dali sfúknuť z hlavy.

         ,,Dobrý deň, Taradur, potrebujem sa s vami porozprávať. Nech sa páči, sadnite si. Víno?“ spýtal sa a rovno mi nalial do zdobenej čaše stojacej na stole. Nechápal som to- ešte nikdy nám neponúkli víno ani žiadny iný alkohol. Čo sa stalo?

         ,,Vy aj vaši priatelia ste boli úspešní, gratulujem.“

         ,,Ďakujem, no neviem ako by to dopadlo bez pomoci vojakov z Minas Melgwaith alebo ak by Aradur neurýchlil zatváranie trhliny.“

         ,,Áno, počul som o tom všetkom. Viete, splnením úlohy a tým aj poskytnutím bezpečia mnohým ľuďom ste si zaslúžili nové práva. Práva dospelých.“

Ahá, tak preto to víno a oslovovanie typu pane.  

         ,,Odteraz sú vám všetci povinní vykať a poddaní vás budú oslovovať pane a slečnu Ardil slečna. Budete mať nárok na všetky veci, na ktoré majú nárok dospelí, tým myslím napríklad aj vlastné bývanie alebo prácu... deti.  

Taradur, je takmer isté, že každý z vás, hoci na to ešte nemáte vek, skúsi ako chutí víno. Ja ťa prosím len o jedno; daj pozor na seba aj na Ardil s Aradurom aby nedošlo k nejakej nehode. Bol by som rád, keby ste si brali príklad z melgwaithčanov, musia byť v každej chvíli ostražití. A vy tiež, keďže vám ide o život. Skúsiš to?“ Prikývol som.

Nepáčilo sa mi však ako vyslovil k nejakej nehode. Mám snáď na nich dávať pozor, aby...? Pri tej myšlienke ma mimovoľne striaslo, sám netuším prečo.

Zrak mi padol na nedotknuté víno. Pozrel som na pána Firacala a znovu na čašu. Zaváhal som, no nakoniec som sa rozhodol neodpiť si. Firacal sa usmial a povedal niečo v tom zmysle, že tak je to správne.

Keď však čosi hľadal v drevenej skrini a trčala mu len spodná polovica tela, nenápadne som do seba nalial celý obsah pohára a z fľaše stojacej na ozdobnej tácke som ho opäť dolial po okraj, aby to nebolo podozrivé. Jednoducho som zo seba potreboval striasť myšlienku, že ma už druhý človek poveril strážením detí akoby som ním ja sám nebol.

 

         V Minassire sme strávili štyri dlhé týždne. Na jednej strane sme boli radi, že si môžeme oddýchnuť, na druhej... No, niežeby sme sa nudili, ale nemali sme nič na práci a od toho sme si za ostatný čas odvykli.

         Občas sme strážili hranicu rieky, no každú chvíľu sme mohli dostať správu o ďalšej trhline alebo vojne.

         Jeden mrazivý deň, keď krajinu zahalil prvý decembrový sneh, pricválala Pélia. Videli sme ju už zďaleka, hore z veže. Všetkým trom nám v očiach čosi ožilo, očakávanie a tiež zvedavosť; zároveň však aj isté obavy. Boli oprávnené.

         ,,Priatelia! Ani nie pred tromi minútami som dostal správu priamo z Minas Ringsûl, objavili tam druhú trhlinu. Vydajte sa okamžite na cestu a hlavne si dávajte pozor! Ostatné inštrukcie vám objasní pán Firacal. Namárië.“

         Minas Ringsûl? Áno. Totiž, to mesto ležalo na najseverovýchodnejšom cípe ostrova. Obývané výhradne mocnými čarodejmi sa stalo nenarušiteľným stanom dobra na inak temnej strane územia.  

Zo severu ho chránilo more, z juhu ľadová pláň Heleclad, v podmienkach nevhodných pre život stálo mesto osamelo ako stojí mŕtvy strom v púšti. Nechodili odtiaľ ani posli, ani nikto iný, len jedenkrát za štyri mesiace dopravila zásobovacia loď potraviny a iné veci.

Priamo komunikovali iba s Tholguldilom v Minas Araglar a s elfmi z Menelostu pomocou špeciálneho prístroja longitudo procuratio, skrátene prolon. Fungoval ako textová správa, ktorú napíšete špeciálnym atramentom na pergamen vložený do dreveného nástavca upraveného mágiou.

V Gaerdore sa nachádzali iba tri, na jeho výrobu je potrebné vzácne ebenové drevo a mnoho ďalších, málo sa vyskytujúcich prísad do atramentu a náteru na drevo.

Do Minas Ringsûl nikto nechodil. Ale nie až tak kvôli zlým prírodným podmienkam... totiž, málokto by sa vôbec dokázal dostať k Helecladu. Keď ste prekročili rieku, tiahla sa pred vami dlhá cesta- necesta cez územia moriov, orkov a iných zdivočených barbarských kmeňov.

Nikto neriskoval život prechodom cez nepriateľské územia, možno blázni. A my.

 

V priebehu hodiny sme sa zbalili, vychystali sa na cestu a opustili mesto bez väčšieho rozruchu.

Keď sme prechádzali cez rieku, Nina hovorila niečo o tom, že voda akoby niečo šepkala. Neviem prečo som jej nechcel veriť, možno som sa obával toho, čo povie. Nemal som však na výber. Zohol som sa a ponoril ruku do tečúcej rieky.

Odrazu sa mi pred očami vybavili slová, slová, ktoré mi hlas vody opakoval stále dookola.

,,Lex mortis omnium legum est certissima. In omnia paratus este![1]

Bolo to varovanie. Žiaľ, netušil som pred kým alebo čím presne. Možno pred Nepriateľom a cestou, ktorá nás čakala. Cítil som, ako sa mi zježili vlasy na krku.

,,Mali by sme byť ostražitejší,“ povedal som a viac som sa k tej téme nevracal.

S Ninou sa nám na chvíľu stretli pohľady a ja som vedel, že ona vie, že to nie je celkom ono. Ale nepovedala nič. Možno, že to tak bolo lepšie. Napokon, nechcel som ich zbytočne strašiť.

 

 



[1] Zákon smrti je zo všetkých zákonov najistejší. Buďte pripravení na všetko!

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.