LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Piata kapitola

Čo dokáže láska

,,Nie, proste s tým nesúhlasím, Tendwyn uznajte, toto nemôže byť platné!“ protestoval Herbo potom, čo sme sa všetci spamätali z prvotného šoku.

         ,,Nuž, podľa pravidiel to platné je...“ opatrne začala Tendwyn.

         ,,Je to blbosť, tie paličky sme si mali ťahať len my s Herbom!“ pridal sa Šiša.

         ,,Ja... počujte, zvládnem to, veď...“ začala som no Herbo ma  prudko odbil:

         ,,Nie, Nina! Nezvládneš! To by si len chcela zvládnuť ale toto nie je hra!“ Nastalo dusivé ticho. Tendwyn nezmenila svoj kamenný výraz tváre, no Šiša vyzeral prekvapene. Sťažka som preglgla. Vedela som, že by som niečo mala povedať, na jazyk sa mi však dralo tisíc slov.

         Po dlhej odmlke som sa konečne pozrela na ostatných a Herbovi som pozerala priamo do očí:

         ,,Pôjdem tam. Či sa vám to páči alebo nie.“

 

         Nina sa zvrtla a odišla z miestnosti. Herbo chcel ísť v prvom momente za ňou, no potom akoby si to rozmyslel. Priznám sa, šokovalo ma to. Hlavne to, čo povedal Herbo. Čo to s ním je? Najprv sa do nej naváža absolútne grobianskym spôsobom a teraz zase... Nešlo mi to do hlavy: prečo jej odrazu v ničom neverí?

         Podvedome si chce udržať odstup, napadlo mi (netuším, ako som na to došiel). Chce ju a zároveň nie.

Skúmavo som na neho pozrel, sedel na stoličke a díval sa do prázdna.  

         ,,Idem za ňou,“ krátko som oznámil a už som sa aj strácal za dverami, kde vládla čierna noc.

 

         To snáď nie je pravda, nie, nie je to možné, je to iba... iba sen. Nepríjemný sen. Prečo som to povedal? Ani som to tak predsa nemyslel.

         Keď Šiša odišiel, Tendwyn si prisadla. Úkosom som na ňu pozrel. Všimol som si zvláštny pohľad, ktorým sa na mňa dívala.

         ,,Záleží ti na nej?“ spýtala sa a nespúšťala zo mňa skúmavé oči.

         ,,Samozrejme, je to moja priateľka.“ Priateľka? To slovo som často nepoužíval. Vlastne som ho nepoužíval vôbec.

         ,,Myslela som to inak.“

         ,,V tom prípade neviem ako ste to mysleli.“ Mlčala. Neviem prečo, odrazu som proste musel hovoriť a všetko jej vytmaviť.

         ,,A aj keby som vedel- a ja to neviem- všetko by zostalo rovnaké lebo... lebo mám dievča.“

         Tendwyn sa ku mne naklonila a pološeptom povedala:

         ,,Ale to dievča nie je taká ako ona,“ kývla hlavou smerom von, kam pred chvíľou vybehla Nina, ,,však?“

         Sprisahanecky na mňa pozrela. Teda, možno sa mi to len zdalo, ja neviem, bol som zmätený. Hneď na to však vyhlásila, že ide uvariť ďalší čaj a zmizla v kuchyni.

         Využil som príležitosť a ticho, ako tieň, som sa vykradol von do tmavej noci.

 

Nina sedela v stodole na kope sena. Zachmúrene pozerala do zeme. Prisadol som si. Počkal som, kým nezačne ona.

         ,,Som v pohode.“

         ,,To vidím.“

         ,,Hm...“

         ,,Ale veď ho poznáš... bojí sa o teba.“

         ,,A preto má potrebu stále tvrdiť aká som naivná a neschopná, aj keď sa ukazuje, že to je skôr on. Akože naivný.“

         ,,Je zmätený z toho všetkého...“

,,Kriste, ešte ho aj bráň! Ja som tiež neplánovala, že sa tu ocitnem ale stalo sa a nesprávam sa jak debil. Mal by to brať ako chlap a nie si na mne vylievať všetky svoje negatívne emócie.“

,,Ja viem, ja viem... máš pravdu. Nie je to ten Herbo, ako ho poznáme. Ale jedno je isté: má strach- hlavne o teba.“

,,Ako vieš?“

,,Pretože sa chová takto nepríčetne,“ uškrnul som sa a Nina sa zasmiala. Zlá nálada sa nebadane vytratila.

,,Viem, že nemám takú silu ako vy dvaja, ale v tej aréne to zvládnem... teda mám taký pocit, že...“

,,Zase máš pocit?“

,,Hej, ten posledný bol predsa úplne správny tak ticho!“ zasmiala sa znovu a potom vstala.

,,No poďme, lebo Herbo zase začne hľadať autobusovú zastávku,“ uškrnula sa, no zďaleka nie škodoradostne. Zasmial som sa, no vedel som, že sa s Ninou o tej aréne ešte musím porozprávať. Ani ja som nechcel, aby tam išla, pravidlá nepravidlá.

        

         Zamieril som do stodoly. Vonku bolo chladno a tam som sa chcel skryť. A dobre, tak trochu som predpokladal, že tam budú aj Nina so Šišom.

         Predtým než som však vošiel, som začul ako sa rozprávajú... Hm, zaujímavé... Takže ja sa bojím...? Vlastne, prečo som Tendwyn klamal, že mám dievča? Ja že mám strach o Ninu? Nechápal som, ako na to Šiša prišiel, bola to dobrá kravina.

         Namiesto toho aby som sa k nim pridal, zamieril som späť do domu. Na prahu stála Tendwyn zabalená do sobolej šatky. Trochu ma to vyviedlo z miery, nečakal som, že tam bude a teraz tam stála a  zaberala celé dvere

         ,,Choď a zavolaj tých dvoch na večeru. A prosím ťa, nepozeraj na mňa ako na prízrak.“

         Prikývol som a opäť zamieril do stodoly. Pomaly som potlačil veľké drevené vráta, ktoré sa s vrzgotom pootvorili.

         ,,Tendwyn nás volá na večeru,“ oznámil som vecne. Obaja zamierili ku mne. Nina pozerala do zeme, Šiša naopak priamo na mňa. Rýchlo sa prešmykol škárou za mnou a nechal ma samého s Ninou. Skôr než sme stihli vyjsť, Šiša už bol v dome. Na polceste som ju zastavil.

         ,,Vieš, že som to tak nemyslel.“

         ,,To dúfam,“ pozrela na mňa trochu neisto.

         ,,Pozri, aby sme v tom mali jasno, medzi nami dvoma nič nie je, nechcem aby si si myslela, že... je to inak. Dobre?“

         ,,Nič také som si nemyslela,“ prevŕtala ma pohľadom.

         ,,Tak to je fajn.“

         ,,Áno, to je,“ povedala, no cítil som sklamanie. Nie z jej hlasu alebo očí- tie boli teraz ako z ľadu. Ale z nej. A viem, že aj ona cítila to moje (ktoré netuším prečo ma ovládlo).

 

         Pri večeri som sa správala ako duchom neprítomná. Hlavou sa mi preháňali (negatívne) myšlienky. Vlastne, to je fajn, o dôvod viac ísť do tej arény. Čo si o sebe vôbec myslí? Je to debil! Kašlem na neho... Nepotrebujem chalana ako je on.

         Zachmúrene som jedla hustú zemiakovú polievku a popíjala ďalšiu šálku čaju. Ak mám pravdu povedať, ten čaj na mňa pôsobil upokojujúco, čo bolo v danej chvíli len prospešné.

Či som chcela alebo nie, začala som rozmýšľať o ďalšom dni, ktorý mohol byť mojím posledným. Totiž, ak by som... zomrela, vrátim sa späť na Zem a všetko sa skončí? Alebo zomriem naozaj? A nebude návratu? Možno to je len niečo ako ilúzia. Vlastne tu vôbec nie sme a ja... iba snívam. Nie, to určite nie, to je hlúposť. Začala som sa báť. Odkiaľ môžem vedieť, čo sa stane? Ja... cítila som sa tak neisto ako ešte nikdy. A to som mala ísť zajtra poobede bojovať do arény.

 

Keď sme sa chystali spať, nechtiac sa nám s Ninou o seba obtreli ruky. Ona sa rýchlo odtiahla. Niežeby to bolo nevídané... ale pri tom dotyku som cítil niečo ako... neviditeľné iskry? Oheň? Alebo možno... mágiu? Ale veď to je jedno. Konečne som ukončil nikdy nekončiaci príbeh.

 

Ľutoval som, že Tendwyn nám (vraj) nemohla podať nejaké ďalšie informácie o tom, čo sa nám stalo. Vraj to nie je v jej kompetencii.

No cítil som prichádzať niečo veľké. Tušil som, že musím nechať veci tak, ako sú. Akoby ma k tomu nabádala nejaká nepoznaná sila. Cítil som ju všade okolo seba, zmocňovala sa ma. Nehovoril som o tom, ale... vlastne som nechcel aby o tom niekto vedel. Bol som tu len ja a tá sila.

 

Ticho. Všade okolo. Akoby sa aj moje svedomie na mňa urazilo. Tichá noc, tichý vánok, tichý, takmer nebadaný dych... To ticho mi trhalo uši. Hučalo mi v hlave. Nedokázal som spať, nedokázal som bdieť. O niečo som prišiel. Niečo odchádzalo. A ja som chcel aby to odišlo. Ibaže zároveň som tušil, že ak to odíde nadobro, bude koniec. Úplný koniec.

Pohľadom som stále skĺzaval k nej. K nej. Niečo mi našepkávalo, že je to jediné, na čom naozaj záleží, no na druhej strane som si uvedomil, že ma asi len ovplyvnili Tendwyn a Šiša, ktorí mali blbé reči. Je pravda, že som sa o ňu neopísateľne bál, pretože mala ísť do tej arény- ale to samozrejme preto, lebo to bola dobrá kamarátka a neveril som, že by dokázala poraziť orka. Dievča bez výcviku (športový šerm sa snáď nepočíta) to skrátka nedokáže. A ja ako chalan som voči nej cítil istú zodpovednosť. Nič viac v tom nebolo.

 

Vstala som ako prvá. Asi od nervozity. Ticho ako myška som sa vytratila z izby, nezobudila som ani len Tendwyn, ktorá spokojne pochrapkávala vedľa. Venovala som posledný pohľad chalanom a stratila sa v rannej hmle.

Chlad, ktorý mi prenikal až pod kožu ma hnal vpred. V aréne bolo minimálne o päť stupňov viac a tak som sa vôbec ničím nezdržovala.

Rozmýšľala som o tom, či to dokážem. Tak veľmi som to chcela dokázať až sa mi to zdalo také nereálne, že... neviem. Nemohla som však dovoliť aby mi obavy opantali zmysly. S rozvahou som teda otvorila dvere, ovanul ma zatuchnutý vzduch, a vkročila do skúšobne.

 

Strhol som sa. V hlave sa mi rozoznela siréna, Nina už vedľa mňa neležala. NIE! Nerozmýšľal som, pripúšťam. Jednoducho som vyskočil na rovné nohy, strhol zo stoličky tričko a v behu si ho obliekol. Musel som to stihnúť. Zadržať ju.

,,Hej! Počkaj, nemôžeš tam ísť!“ s námahou ma dobehol Šiša. Chcel som sa mu vytrhnúť.

,,Nechápeš to! Musím tam ísť!“

,,Ale teraz to je zbytočné! Ešte je možno v skúšobni, tam sa nedostaneš.“

,,Ale...“

,,Herbo, počúvaj, čo ti hovorím,“ pomaly ma upokojoval Šiša. Mal pravdu. Teraz by ma do arény nepustili, je priskoro, bolo by to príliš nápadné a vôbec... Ninu by som nepresvedčil aby tam nešla, zvlášť nie po včerajšku... Budem to musieť urobiť inak.

,,Dobre,“ potichu som povedal a cestou späť k Tendwyn som mal už zhotovenú polovicu plánu.

 

Poriadne rozcvičená, mierne zadýchaná, oblečená v krúžkovom brnení a kožených nohaviciach som si vybrala kratší štíhly meč. Trochu hrdzavý a zájdený, no i tak smrtonosný. Na jeho čepeli som zazrela svoj odraz. Bol to odraz mladého dievčaťa, ktoré ktosi nechtiac obliekol ako vojaka. Skúsila som sa usmiať. Vyzeralo to nesmelo, priam neprirodzene. O pár minút budem stáť v aréne tvárou v tvár orkovi. Sama.

Zhlboka som sa nadýchla a podišla k východu. Už o chvíľu mi dajú signál a budem musieť vojsť do arény... cink, klop ozvalo sa...         

 

 

Poslední komentáře
08.10.2007 16:03:05: no tak tu ho mas ardil:)...tato situation je ovela lepsia ako predtym...to predtym bolo v dobre ale ...
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.