LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Pätnásta kapitola

Agrimonia eupatoria

Myslím, že som neverila tomu, čo sa stalo, až kým som sa ráno neprebudila. 

Herbo ma objímal jednou rukou. Keď sme vstali, opatrne sme sa na seba usmiali, akoby sme si neboli istí, či si nepamätáme iba sen. Podľa toho, ako veľmi ma začal hriať Celebel a podľa zvláštneho tichého úsmevu, ktorý sa nám obom usadil na perách, som však vedela, že nie.

Nie, neskočila som mu do náručia a nesedela mu na kolenách, nebozkávali sme sa kde to len išlo a nedržali sme sa za ruky. Myslím, že by to ani nebolo možné. Ja som vedela a on vedel a dali sme to najavo letmým dotykom alebo pohľadom, ktorý hovoril za tisíce slov. To zatiaľ stačilo.

 

         Takže sú spolu. Zistil som to hneď, ako som vstal. Nie žeby to bolo vidno, no cítil som to. Len som dúfal, že to cítia aj oni.

         Samozrejme, vedel som, že sa dajú dokopy, nikdy som o tom nepochyboval. No tak možno len raz, ale to sa nepočíta. Čakal som to. Nevedel som síce, ako dlho im to vydrží a čo budeme robiť, keď sa rozídu a nestihneme splniť, čo máme, no riešiť otázky takéhoto typu som nechcel. Možno preto, že som pred sebou videl nádej a nechcel som, aby čo i len trošku pohasla.

         Po tom, čo sa stalo v Meneloste som si uvedomil našu silu. Zdalo sa mi to jednoduché- na začiatku. Veď pomôcť mohol sám Tholguldil alebo pán Valedhel, alebo ktokoľvek iný namiesto nás, no... oni by to nemohli riskovať.  

Jedna vec je, keď zabijete sto vojakov fyzickou silou a druhá, keď pri tom nevynaložíte námahu- teda fyzickú samozrejme. Keby niekomu nebodaj napadlo, že chce naraz zničiť sto moriov mágiou, pravdepodobne by to neprežil. Nie od vyčerpania, pretože mágia má iba čiastočný vplyv na našu energiu, no ak je mág zžitý so svojou mágiou a celú ju použije naraz tak, že sa už nebude môcť nikdy obnoviť, zomrie.

         To čo spravila Nina však bolo iné. Bola aj nebola to mágia. Totiž, mágiou akou vládneme my asi nevládne už nikto iný. Preto nás volajú vyvolení. Preto sme takí dôležití. Tholguldil a ostatní čarodejníci v krajine nás môžu učiť narábať s mágiou, ktorú ovládajú aj oni sami. No v nás je niečo... čosi, čo sa ovládať nedá. Otázne však je, ako zistili, že to niečo máme akurát my a ako je možné, že je to akurát v nás?

 

         Ďalšie dni cesty sa nič nedialo, dokonca ani poriadne nefúkal vietor. Vlastne, prečo by mal, bolo babie leto. Sem tam sme mohli zazrieť jemné pavučinové vlákna vznášajúce sa vo vzduchu a asi rovnako často sme sa rozprávali. Tém je vždy dosť- teda vždy som si to myslel. No teraz, nechcel som rozprávať. Vychutnával som si dotyky prírody, ktorá ma hýčkala tak isto ako Nina svojím pohľadom. A to bolo dobre.

         Minas Melgwaith už z diaľky vyzeralo ako stredne veľká dedina so strážnou vežou uprostred. Drevené chatrče, zopár domcov z na seba naskladaných šutrov pre najchudobnejších, kopa polorozpadajúcich sa stodôl a kôlní, prístreškov a špinavých dvorov sa kopili zhrčené pri strážnej veži a tá akoby na nich dohliadala. Mesto nemalo hradby, čo sa mi zdalo ako priveľký risk keď stálo tak blízko temnej ríše. No keď sme prišli bližšie, oči skúseného pozorovateľa (takže mňa... a asi aj Šišu... vlastne asi aj Niny) si všimli drevené strážne veže rozostavené každých dvadsať metrov okolo mesta. Tvorili akúsi podivnú hranicu. Za ňou nerástla tráva a oči veže akoby vás prenasledovali.

         ,,Stáť!“ vykríkol odrazu akýsi hlas. Nikoho som nevidel, iba som sa inštinktívne otočil k miestu, odkiaľ zvuk prišiel. Keď som sa potom obzrel, stáli okolo nás traja muži ozbrojení dlhými kopijami a mierili na nás.

         ,,Zložte zbrane,“ vyzval ma neviditeľný a tentokrát sa mi podarilo zamieriť na miesto, kde stál. Vyzeral ako súčasť kríku.

         ,,Kto ste, čo tu hľadáte a kto vás poslal,“ spýtal sa nás aj keď to neznelo ako otázka.

,,Posiela nás pán Tholguldil ako posilu.“ Chlap v kríku sa rozrehotal, no stráže nepohli ani brvou.  

,,A prečo by som vám mal veriť?“ spýtal sa.

,,Naozaj chcete, aby som vám to dokázal?“ spýtal sa Šiša s istou drzosťou a pohŕdavosťou v hlase.

,,V poriadku,“ pokynul strážcom aby sklopili zbrane, ,,sú to oni, netušia kto sme. Ako malé nevychované štence.“ Fľochol po nás a my sme ho prekvapene nasledovali do veže z nepálených tehál.

Vyzeralo to na poriadne tvrdých a skúsených mužov. Aj keď, nahlas by som to nikdy nepovedal, taký vo mne vzbudili rešpekt.

Stráže nás odprevadili až na vrchol veže, kde na nás čakal pán mesta. Predstavil sa ako pán severnej Doranny. Meno neprezradil.

Na východe sme z okna mali výhľad na zelené pastviny, ďaleké lesy, polia a v diaľke som zbadala aj lesk jazera Rilaelin. Nádherný kraj, kde práve končilo babie leto, ktoré bolo neobvykle dlhé.

No na západe. Krajina sa úplne zmenila, slnko akoby menej svietilo, tmavý piesok na púšti Fuindor dýchal pochmúrnosťou a vrch Deldaё ako tieň smrti pozoroval každého, kto sa odvážil priblížiť.

Na severe sa černel les Deltaur. Všimol som si ako sa Nina mimovoľne striasla, cítila odtiaľ niečo zlé viac ako ja.

Pozreli sme na pána severnej Doranny a čakali sme, čo nám povie. Oči upieral na západ. Nebol som si istý, či nás poriadne vníma. Nakoniec však  prehovoril:

,,Nepriateľ ešte viac začiernil západné kraje.“

,,Ako to myslíte, ešte viac?“

,,Moriovia a iné temné tvory majú rovnaké právo na život ako ostatní ak nikoho neohrozujú, nemyslíte?“

,,To je pravda.“

,,Pre mňa nie, no je to rozkaz pána Tholguldila- zabiť iba v sebaobrane alebo pri otvorených konfliktoch.“

,,Čiže pri boji.“

,,Presne tak,“ otočil sa konečne k nám a mesiac mu osvetlil jazvu na pravej strane tváre. Keď vstal a pomaly podišiel k oknu, všímal som si každý detail.

Jeho zjazvená tvár nepútala pozornosť ako jediná. Vlasy, asi milimeter dlhé, mal neutrálnej hnedej farby, no chýbalo mu obočie. Oči, oceľovo modré, chladné, bez štipky citu, akoby skúmali ľudí zvnútra či sa im to páči alebo nie, upieral do prázdna. Svaly na rukách sa mu jasne črtali pod strohým odevom, moja ruka by sa stratila v tej jeho. Až keď sa postavil, ohromila nás mohutnosť a výška aspoň dva a pol metra, ktorou oplýval. Moriovia sa oproti nemu zdali nízki a to mali minimálne dva metre.

Napriek všetkému, nevyzeral ako veľký krvilačný vojak, ktorému to dochádza trochu pomalšie. V tvári sa javila inteligencia a prehľad. Vedel presadiť to, čo chcel a očividne si ho ľudia vážili. No pravdou zostáva, že som iba odhadoval.

,,Môžeme sa spýtať, kto je vlastne náš nepriateľ?“ spýtala sa Nina a znelo to trochu podozrievavo. Správca ju takmer zabil pohľadom.

,,Nie, nemôžete, volajte ho jednoducho Nepriateľ.“

Takéto odpovede mám najradšej. 

 

,,Ospravedlňujem sa,“ začal správca nie príliš ospravedlňujúcim tónom, ,,no toto je vojenské mesto, nie je tu pohodlie a často ani kľud. Vo veži bývať nemôžete, vlastne by ste ani nemali kde.“

To sme museli uznať. Počas výstupu hore sme išli po neupravených, no pevných drevených schodoch a vo výklenkoch, ktoré umiestnili na každé druhé poschodie, bývali stráže, vždy dvaja alebo traja muži so strohým výrazom v tvári na kope sena, v tom lepšom prípade mali malý stôl a popíjali niečo páchnuce. Tam by som asi nezostala.

Keď sme sa rozlúčili s pánom severnej Doranny, ubytovali sme sa v prvom hostinci, na ktorý sme narazili. Zaplatili sme si najlepšiu izbu akú nám ponúkli, no peknou sa nazvať nedala.   

Matrace naplnené slamou ležali len tak na zemi, stôl s jednou stoličkou v kúte zapadli prachom a okrem toho, počuli sme svišťanie vetra v každom kúte. Muselo to však stačiť, neplánovali sme sa zdržať dlho.

,,Neviete, prečo sa to mesto volá Minas Melgwaith?“ začala som rozhovor.

,,Znamená to mesto láskavého ľudu, nie?“

,,Možno kedysi boli dobrí a láskaví ale niečo sa im stalo.“

,,A možno ten, čo to mesto nazval to myslel ironicky,“ povedal Herbo a aj so Šišom sme sa zasmiali.

,,A... čo si myslíte o tom Nepriateľovi?“ pokračovala som.

,,Znie to čudne, Nepriateľ... prečo nechcú aby sme vedeli, proti komu bojujeme?“

,,Neviem. Ale je to podozrivé,“ zamyslene som pozerala do steny, ktorá už čo to prežila. Celý hostinec mal najlepšie roky za sebou- teda ak nejaké mal.

,,Možno sa to také iba zdá. Máme proti nemu bojovať, sme vyvolení. Dobre. Nemáme predsa čo stratiť,“ povedal Herbo.

Keby len vedel ako veľmi sa mýli... keby sme to boli všetci vedeli.

 

,,Ako to, že nestačí? Zaplatili sme predsa presne!“ hádal sa Herbo s hostinským, ktorému sa málilo pätnásť strieborných za jednu noc.

,,Ale mali ste našu najlepšiu izbu a za ňu sa pripláca!“ Kým hádka pokračovala, s rukou vo vrecku som vyčaroval ďalšie mince, ktoré zmiznú vo chvíli, keď nimi chcete zaplatiť. Prevrátil som oči a vtisol ich hostinskému do veľkej špinavej dlane. Podlízavo sa usmial a my sme sa snažili čo najrýchlejšie stratiť.

,,Boli falošné, že?“ pošepol mi Herbo cestou.

,,Jasné, nedal by som mu ani cent naviac,“ uškrnul som sa a pozrel sa na Ninu, ktorá sa tvárila pobavene a tak trochu škodoradostne. Pousmial som sa nad tou detskou radosťou.

Mali sme tu stráviť celý deň, kým moriovia zaútočia. Samozrejme, že si to naplánovali na večer. A keďže nám nedovolili ísť za hranice mesta, bezcieľne sme sa potulovali a Nina s Herbom si cvičili obranné kúzla. Ja som to nepotreboval.

Tak či tak, dozvedeli sme sa, že nám to bude aj tak na nič. Pri tomto boji sa čarovať nesmie- ževraj aby sme sa neprezradili ale myslím, že to urobili naschvál.

Ešte predtým než slnko zapadlo, vystúpili sme hore do veže a za riekou Daerant sme mohli jasne pozorovať ošumelé stany moriov. Horelo tam zopár ohňov, no vyzeralo to tak, že ich nebude toľko ako v Meneloste. Odhadoval som to na takých stopäťdesiat. Pochopil som Tholguldilov zámer; máme sa najprv naučiť bojovať a nie hneď chrániť.

Mal pravdu... ako by sme sa mohli postaviť zoči voči Nepriateľovi bez akýchkoľvek poriadnych skúseností?

 

Každý z nás mal určené stanovisko medzi dvoma strážnymi vežami, čo bolo celkom iné, pretože sme odrazu o sebe nevedeli a nemohli sa kontrolovať. Spoliehali sme sa iba sami na seba.

Moriovia zaútočili potichu, šípy zo samostrelov zasiahli zopár mužov, no to len tak na postrašenie.

Keď od rieky vybehli prví  útočiaci, takmer ihneď padli, lebo sme mali výhodu a strieľali sme zo strážnych veží strategicky rozmiestnených okolo celého mesta. Potom ich však naraz vybehla celá hŕba a strhol sa boj peších.

Keďže som stál v predvoji, hneď som sa musel prudko uhnúť doprava, vyhol som sa tak nabrúsenej čepeli a prebodol som útočníka zboku, drep a výpad, skok vľavo, sek a bod, otočka a výpad... V neustálom pohybe a strehu som zrážal moriov k zemi aj keď som bol od nich nižší a mnohí mali dvojnásobnú silu ako ja.

Ktovie ako sa darí Nine, pomyslel som si a moja chvíľková nepozornosť sa mi vypomstila tým, že som skončil na zemi. Keby som nepodkopol moria, ktorý sa nado mnou napriahol, neviem , ako by to skončilo.

Boj však netrval dlho a asi o dve hodiny už muži hádzali mŕtvych moriov na kopu, ktorá sa týčila na mestskej hranici. O polnoci hromadu zapálili na znamenie víťazstva a namiesto búrlivých osláv sa stráže opäť vrátili na veže a hliadkovali až do rannej výmeny zmien.

Mal som chuť oslavovať, vyhrali sme, no povedali nám, že to, že sme zvíťazili v jednej bitke ešte neznamená, že nás neprekvapia a nestaneme sa tými porazenými v celej vojne. Takže oni aj vtedy, keď ostatní zvyčajne oslavovali, čakali ďalší útok.

Napriek námahe sa ani jednému z nás nechcelo spať. Zbalili sme si teda veci a pod rúškom noci opustili Minas Melgwaith. Stráže nás nechali v kľude odísť, čomu som bol rád.

Keď sme mesto stratili z dohľadu, utáborili sme sa blízko pšeničných polí, ktoré teraz opustene čakali na prvý sneh.

Až teraz som si všimol dlhú ranu na predlaktí, ktorú utŕžila Nina. Muselo to poriadne bolieť, no nesťažovala sa a keď sme jej chceli ranu ošetriť, povedala, že to chce spraviť sama, že je to predsa jej dar. Potom sa vybrala hľadať nejaké bylinky a nás nechala v tábore.

 

Ruku som mala v jednom ohni. Keby bolo svetlo, určite by som vyzerala ako mŕtvola, taká som bola bledá.

Úporne som hľadala agrimonia eupatoria, aby mi rana prestala krvácať a aby som si ju mohla vyčistiť a zavrieť. Cestou som stratila celkom dosť krvi aj keď som ju mala omotanú látkou, no nezdalo sa mi to až také hrozné.

Dúfala som, že nájdem aspoň nejaké jej ostatky... kvitla iba do augusta a teraz už bol október. Márna nádej. Nechcela som však ukázať slabosť pred chalanmi, keď som si konečne vybudovala aké také postavenie.

Moje zásoby som minula na iných zranených, aj keď mi to Tholguldil zakázal. Bezradne som si sadla a snažila sa pritom rozmýšľať, čo ďalej. Mimovoľne som hladila zem a trávu, upokojovalo ma to.

Až po chvíli som si uvedomila, že spod zeme niečo raší. Malej rastlinke rýchlo narástla stonka, listy a malé žlté kvety, akoby zo zrýchleného záberu. Presne to, čo som hľadala, agrimonia eupatoria. Opatrne som si ju priložila k rane, z ktorej sa rinula krv.

Bolo mi zle, striedavo mnou prechádzala horúčava a chlad, cítila som, že odpadnem. Keď mi pohľad zablúdil dolu, videla som zakrvavenú rastlinu, ktorá zvádza nerovný boj s ranou hlbokou aspoň pol palca... Potom som už nevnímala nič.

 

Herbo bol nepokojný. Ja tiež ale nedával som to najavo. Zatiaľ čo on stále prehraboval oheň až z neho lietali iskričky na všetky strany, ja som rozmýšľal, ako dlho by mala byť Nina preč kvôli jednej byline. Nevyberieme sa za ňou predsa po piatich minútach- no možno by potom mohlo byť neskoro.

,,Pôjdem za ňou, nezdá sa mi to,“ povedal nakoniec Herbo- nemalo zmysel protestovať. A keďže som nesmel opustiť táborisko, zostal som sedieť a vyprevadil ho pohľadom. Veď mi ani nič iné neostávalo.

 

Nezašla ďaleko. Zbadal som ju asi tristo metrov od tábora, no nezdalo sa mi to. Ležala, nehybná a aj z diaľky som zazrel lesknúcu sa krv... rozbehol som sa.

,,Nina?“ položil som jej ruku na plece a obrátil ju na chrbát. Nereagovala a okrem toho sa jej z rany na ruke rinula krv.

Keď som si ju prezrel, našiel som v nej list repíka, ktorý mal  zastaviť krvácanie. Skúsil som, či dýcha- dýchala. Obviazal som jej ranu kusom látky z trička, snažil som sa aby to bolo pevné a aby to krvácanie aspoň spomalilo. Potom som ju zobral na ruky a vybral sa k táborisku.

Kým sme došli, krv presiakla cez látku a vytvorila za nami červenú cestičku z malých kvapiek krvi. Šiša nás už očakával, vyzeral však prekvapene. Nečudo, Nina sa stále nehýbala, stratila veľa krvi a bola bledšia ako mesiac nad nami. Opatrne som ju položil na zem a pozrel na Šišu:

,,Čo teraz?“ Prikryl ju všetkým, čo sme mali a snažil sa držať ranu tak, aby nekrvácala. Potom však pokrútil hlavou a ja som vedel, že netuší, čo ďalej.

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.