LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Osemnásta kapitola

Dážď a orkovia

Suchá neúrodná pôda nám praskala pod nohami, nebo bez slnka akoby sa chystalo na vojnu. Vzduch presýtený pachom mŕtvych stromov sa lenivo prevaľoval okolo nás a vyschnuté kroviny poohýbané do bolestných tvarov akoby nás varovali.

         Nešli sme ani dve hodiny, keď začalo pršať. Liať. V priebehu pár minút nám premoklo všetko šatstvo.

Predtým sme nehovorili kvôli zvláštnemu stiesnenému pocitu z krajiny, teraz sme mlčali a sotva sme počuli ak aj niekto čosi zamrmlal. A aj tak nebolo o čom. Sledoval som teda tečúcu vodu z Šišovej kapucne a kvapky, čo mi kvapkali z končeka nosa.   

         Poobede sme sa už doslova vliekli. Dážď neustával, chlad, mokro a hlad spôsobili všeobecnú nevrlosť. Išli sme cez otvorenú krajinu, nemohli sme si dovoliť schovať sa do stanu a riskovať tým odhalenie.

         Skryli sme sa pod nízke tmavé kry; boli to zakrpatení príbuzní obrovských stromov v Deltaurskom lese. Pravda, mohli sme sa vydať najprv cez les a až potom vkročiť do otvorenej krajiny, ale bolo menším bláznovstvom vystavovať sa na oči orkom z Eregbandu, než samotnému Nepriateľovi v Caragose, ak by sa tam momentálne zdržoval (to však nikto nikdy nevedel naisto).

         Noc strávená pod krovinami sa nedá nazvať inak ako bezútešná. Dážď neustával ani v zotmení, ochladilo sa a fúkal vietor. Niet divu, že sme všetci traja ráno kašľali a kýchali. Museli sme však pokračovať.  

Na ďalší úsek cesty sme sa teda vybrali mokrí, podchladení a ku všetkému aj chorí. O nálade pomlčím.

 

         Neuveriteľné ako dlho do nás dažďové kvapky udierali a zmáčali cestu tak, že sme sa po členky zabárali do blata.  

Asi na obed, alebo tesne pred obedom, sme zastavili. Šiša aj Herbo mali horúčku, nevládali. Osud našej výpravy začínal byť neistý. Trochu im síce pomohli bylinky, zmes chladivníku (bylina rastúca bežne na lúkach v Gaerdore, znižujúca teplotu tela) a tymianu, ktoré som ich donútila vypiť ako čaj, no stále to nevyzeralo dobre. Čudovala som sa, že ja som ešte neochorela (iba som trochu kašľala)- dúfala som však, že to tak aj ostane.

         S obrovským šťastím sme našli akýsi výklenok v zemi, zvrchu krytý kameňom, takže v ňom bolo relatívne sucho (odhliadnuc od kropají vody stekajúcich dnu).

         Zatiaľ, čo chalani oddychovali obklopení vôňou byliniek a pachom mokrej hliny, ja som vytrhla jeden krík aj s koreňmi (čo sa dá robiť) a prikryla ním vchod do našej novej skrýše.

Bolo tam miesto akurát pre troch. No dobre, nebudeme klamať, skôr tak pre dve aj pol osoby o výške stopäťdesiat centimetrov. Chalani pololežali a polosedeli vedľa seba, v rohu stál malý kotlík s horúcim čajom. Keďže sme si oheň nemohli dovoliť a aj tak by asi bohvieako nehorel, použila som kúzlo- našťastie som už ovládala všetky štyri prírodné elementy rovnako ako Herbo.

         Krík tlmil neustávajúci buchot dažďa , čomu som bola nesmierne rada. Dali sme zo seba dole mokré šaty a plášte, obliekli si čisté a suché a prikryli sa suchými prikrývkami (nečujne som ďakovala Tholguldilovi, ktorý naše batohy ochránil kúzlom odolnosti voči vode, ohňu, vetru a ďalším prírodným živlom).

Každý sme vypili ešte po dve šálky bylinkového čaju a konečne som sa začala cítiť tak príjemne malátna. Herbo si cezo mňa prehodil ruku, mne klesla hlava na jeho rameno a zaspali sme. Krásnym sladkým spánkom.

 

         Bum, dum, bum, dum, bum... Zobudil som sa na dunenie bubna. Nina už bola hore, no očividne asi len o päť sekúnd dlhšie ako ja.  

Niečo nebolo v poriadku. Za prvé, už nepršalo a za druhé... ten bubon mi bol akýsi povedomý. Museli sme zmiznúť, kým sa dalo. Po tom, ako sme zobudili Herba, ktorý spal tak tvrdo, že ho nemohlo prebrať snáď nič, sme si rýchlosťou blesku zbalili všetky veci a čo najnenápadnejšie sme vyšli z úkrytu.

Vtom akoby ma niekto ovalil kladivom... rovno k nám pochodovala skupina asi päťdesiatich orkov na čele s menším trolom, ktorý na bubne určoval tempo. A áno, boli tak blízko, že sme toto všetko rozoznali na prvý pohľad.

Mohli sme sa skryť späť do výklenku, no pochodovali presne naším smerom a zjavne o nás dobre vedeli. Zostala nám jediná možnosť, ujsť. Stačilo, keď som sa pozrel na Herba a hneď potom na Ninu a vyrazili sme čo najrezkejším tempom. Neveril som, že to poviem, no...

,,Ako rád by som bol keby pršalo...“

Pri tej poznámke sme radšej zrýchlili; už nás určite zahliadli.

 

Neprešli sme veľa, možno tak dve míle. Orkovia však skracovali náš aj tak malý náskok. Mala som pocit akoby sme chceli ujsť pred nocou. Chalani už nevládali, svaly mali ešte oslabené po včerajšej horúčke (ktorá, našťastie, ustúpila) a keby nás dostihli nepripravených, nemali by sme ani tú najmenšiu šancu. Zastala som teda.

,,Čo je? Nina, rýchlo, musíme ísť!“

,,A kam? Tu sa nemáme kam skryť.“

,,Aha, tak tu zostaneme stáť, hej?“ Milujem Šišov sarkazmus.

,,Musíme bojovať.“ Pozrela som na nich s očakávaním, najprv na jedného, potom na druhého. Herbo nepatrne prikývol a Šiša pozeral smerom k blížiacej sa skupine orkov.

,,Nech sa stane čokoľvek, nemôžeme sa rozdeliť,“ povedal a ja som sa nemohla neusmiať, tasila som meč a spoločne sme sa otočili čelom k svojim čiernym protivníkom.

 

Asi desať metrov pred nami trol s bubnom zastal a spoza jeho chrbta sa vyvalil čierny roj orkov. Boli sme pripravení na bitku, pripravení bojovať až do konca, hoci na každého pripadalo asi sedemnásť orkov.

Strhol sa boj, prví traja orkovia padli mŕtvi a naše meče (a Šišova sekera) sa orosili čiernou krvou.

Stál som po Nininej ľavej strane, ona bola v strede, tam, kde bol nápor najväčší. Venoval som jej letmý pohľad a uvidel som akurát štvrtého orka padať k zemi. Bez hlavy. Ja som stihol prebodnúť ďalších dvoch, jednému som odrazil útok prímou a sekol ho do boku a druhý sa nabodol viac menej sám.

Každý z nás ich odstránil asi sedem, kým nás neobkľúčili. Odrazu sme stáli uprostred kruhu orkov chrbtami otočení k sebe, pomaly sme sa otáčali. Nebolo kade ujsť.

Rovno pred Ninu sa postavil mohutný ork, asi veliteľ. Zaškeril sa jej do tváre a potom ju udrel tak, že stratila vedomie. Zatiaľ čo ja som sa k nej rýchlo sklonil, Šiša po ňom vybehol a... skončil na zemi vedľa Niny potom, ako mu veliteľ orkov jednou rukou vykrútil sekeru a druhou ho udrel do hlavy.

Orkovia okolo nás sa príšerne chechtali a chrčali, vrátane veľkého orka nado mnou.

Počkal som s tým, kým vstanem. Nenápadne som chytil rukoväť dýky a v priebehu sekundy ju vrazil odpornému tvorovi predo mnou rovno do stehna. A ťahal som. Zaručal od bolesti a z rany sa mu vyvalila čierna krv. Potom ma chytil za vlasy, zdvihol ma do vzduchu a tvrdým úderom jeho hlavy aj mňa na hodnú chvíľu obral o vedomie.

 

,,Serchion, vodca, nemôžeme ich zabiť, no mohli by sme im aspoň vyrezať jazyk alebo vypáliť čierne znamenie...“

Veliteľ Serchion si bez jediného vzdychu vytrhol dýku z rany a utrel si ju o  bezvládne ležiaceho Aradura na zemi.

,,Nemôžeme. Keby sme mohli, už sú mŕtvi ale Pán si to tak neželá. Chce ich živých a bez ujmy.“

,,Odkedy tak hľadíme na to, čo chce Pán? Mohli by sme povedať, že ušli a chceli sme ich dostať radšej mŕtvych ako živých!“ zaškriekal Firschhen, trochu menší zavalitý ork s plešinou. Serchion ho chytil pod krk a povedal:

,,Ak chceš zdochnúť, môžem ti splniť prianie tu a teraz! Ale ja zostanem živý! A ak hentí otrčia kopytá,“ kývol smerom k trom ľuďom na zemi, ,,čaká to aj nás všetkých, je to jasné?!“ Ozvalo sa súhlasné chrčanie.

,,Ešte nejaké pripomienky?“ spýtal sa Serchion a fľochol pohľadom po Firschhenovi. Ten iba pokrútil hlavou a bol rád, že znovu cíti pevnú zem pod nohami.

,,Tak poďme, banda! Poďme vy hnusní špinavci! Zoberte ich, vyrážame!“

Serchion, vodca sa bál. A keďže orkovia sa nikdy neboja mečov, krvi a boja, znamenalo to len jedno; ich novým Pánom bol čarodej.

 

V hlave mi trešťalo, nemohol som dobre dýchať. Niekto ma vliekol na chrbte, cítil som zápach potu a každý náraz nohy o zem.

Prinútil som sa otvoriť oči a zbadal som hordu orkov utekajúcich južne... južne, hm... Čo je na juhu? Snažil som sa spomenúť. V hlave som hľadal na mape miesto, kam nás vliekli. Juh...

Eregband! No jasné, Eregband, mesto orkov... Potom som stratil vedomie. Opäť.

 

,,Serchion,“ ozval sa pokojný hlas, z ktorého behal mráz po chrbte, ,,koľko vojakov si stratil?“

,,Dvadsať pane,“ uklonil sa pokorne.

,,Dvadsať, hm...“ z hlasu mu zaznievala irónia. ,,A koľko je zranených?“ posmešne hodil pohľadom po Serchionovej obviazanej nohe. Ork o hlavu vyšší a o desať kíl ťažší od čiernovlasého muža stojaceho pred ním sa roztriasol.

,,Iba... jeden, len ja, Pane.“ Vzduchom zasvišťal bič a pristál na Serchionovom chrbte. Iba zaťal zuby.

,,To aby si si zapamätal, že tri deti NIKDY nemôžu zabiť takmer polovicu z vás!“

Serchion mal chuť prebodnúť ho svojím zakriveným zúbkovým mečom, mal chuť mu napľuť do ksichtu a povedať mu, že to nie sú len nejaké sopľavé deti. Mal chuť urobiť množstvo vecí, no jediné, čo v tej chvíli urobil bolo, že sa uklonil a povedal:

,,Už sa to nestane, Pane.“

,,Zaveďte ma k väzňom,“ prikázal nový Pán orkov a Serchiona ignoroval. Momentálne mu nebol užitočný.

,,Nech sa páči, Pane.“

Čiernovlasý muž vstúpil do podzemného žaláru a pohybom ruky prikázal strážam, aby zostali vonku. Ozvena jeho krokov sa ozývala po celej miestnosti, bolo počuť škrípanie každého kamienka, na ktorý stúpil. Polomŕtvym väzňom za mrežami nevenoval žiadnu pozornosť, až kým neprišiel k poslednej cele.

Neuveriteľné... aké nevinné a nevedomé duše. Ako my... kedysi. Čoskoro sa všetko zmení, no nemôžem si dovoliť žiadnu chybu, preto...

Namieril prst na bezvedomého Taradura a vyslal smerom k nemu krátky záblesk. Spojenie. Sám pre seba sa usmial a omnoho rezkejším krokom sa pobral späť k východu.

Len jediná vec mu ušla- nie všetci prítomní nevnímali tak, ako si myslel.

 

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.