LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Jedenásta kapitola

Minas Araglar

Keď ma Belia zaviedla do izby a prestierala mi posteľ, rozhliadala som sa naokolo. Izba bola tak akurát veľká, na stene oproti dverám sa rozmáhali oblúkové okná a za nimi malá terasa. Posteľ stála naľavo od dverí, veľká a pohodlná, dominanta celej miestnosti s baldachýnom proti hmyzu. Menšia skriňa a stolík boli postavené tak, aby nezavadzali a nerušili dojem celej izby. Oproti posteli sa vynímal väčší toaletný stolík s veľkými zrkadlami a rôznymi potrebami. Nábytok v izbe bol elegantný, ručne vyrezávaný a navodzoval domovskú atmosféru. Cez roztiahnuté závesy na oknách osvetľovali slnečné lúče kožušinové koberčeky na kamennej dlažbe.

         Belia, postaršia šedivá pani oblečená v jednoduchých služobných šatách so zásterou bola na svoj vek dosť čiperná. Energicky naprávala periny skúsenými rukami. V tvári mala sústredený výraz, no zachytila som aj zvedavosť a aj strach. Keď si myslela, že sa nepozerám, kútikom oka si ma premerala.

         Bolo mi trápne len tak tam stáť a pozerať ako robí, tak som sa spýtala:

         ,,Mohla by som vám nejako pomôcť?“

         Pani Belia sa zatvárila najprv prekvapene a pohoršene zároveň, no vzápätí jej pohľad zmäkol.

         ,,Slečna Ardil, nemyslím si, že ma chcete touto otázkou uraziť, však?“

         ,,Nie, to nie...“ jachtala som.

         ,,To viete, u nás sa to má tak, že ak u niekoho prespávate alebo ste na návšteve, nikdy nenúkajte svoju pomoc. Uráža to hostiteľa alebo toho, kto pre vás niečo robí. Predstavte si, že ste kuchárka a váš hosť k vám príde a spýta sa, či by vám mohol pomôcť... pri všetkých svätých, nemyslela som to tak, že by ste mali byť kuchárkou alebo... veľmi sa ospravedlňujem, naozaj som to tak nemyslela,“ zakryla si ústa rukou a prestrašene na mňa pozrela.

         ,,Nič sa nestalo, veď ste nepovedali nič zlé.“

         ,,Ale áno, urazila som vás!“

         ,,To určite nie,“ zasmiala som sa. ,,Pani Belia, ja nie som nikto výnimočný. Som obyčajné dievča, rovnaké ako hociktoré iné, ktoré poznáte. A vy ste zatiaľ najmilší človek, ktorého som tu stretla.“

         ,,Ja... hlboko si cením vašu náklonnosť, ale som iba prostá slúžka.“

         ,,Nie. Ste rovnako človekom ako ja a naviac sme obidve ženy,“ žmurkla som na ňu. Konečne sa usmiala. ,,Takže... ak by vás to neobťažovalo, tak sa so mnou rozprávajte ako s inými dievčatami a pokojne mi tykajte.“

         ,,Tykať vám? Ale prečo?“

         ,,Pretože ste staršia a sluší sa to.“

         ,,Tu sa ale patrí niečo iné. Dobrú noc vám prajem,“ povedala a s náznakom poklony odišla. Vzdychla som si. Totiž, ak sa ku mne budú takto správať všetci, asi sa zbláznim. V Minassire sme vždy našli ustlanú posteľ, teplé jedlo a všetko upratané, sluhov sme ale nevideli. Ako v hoteli. Veď nevadí, možno si zvyknem.

 

         Keď nám slúžka prestrela postele, ihneď sme sa do nich zvalili. Nie že by bolo veľa hodín, pred chvíľou odbilo päť. No mali sme za sebou dlhú cestu a v hlave dosť nových informácií. V ruke som držal Celebel, upokojoval ma.

         ,,Počuj, prečo si tak vybehol na pána Tholguldila? Nezdal sa ti?“

         ,,Nie, ale... neviem, či by sme mali veriť každému, koho stretneme. Viem, že to je kráľ, vyžarovalo to z neho, no aj tak. Nič a nikoho tu poriadne nepoznáme... a znepokojuje ma, že všetci očividne poznajú nás.“

         ,,To je pravda. Sme očakávaní, veď to dáva zmysel- aby sme zachránili Galaxiu,“ sám som sa čudoval, aké prirodzené sa mi to celé zdá.

         ,,Galaxia... zvláštne, že doteraz sme o nej nepočuli.“

         ,,No... vieš, nemal si niekedy taký pocit, že máš nejakú inú moc len ju nevieš využiť? Proste akoby si cítil, že v tebe je niečo, čo u nás nepoznáme a čaká to na prebudenie.“

         ,,Asi nie.“

         ,,A z niekoho iného? Napríklad z Niny alebo tak...“ Videl som na ňom, že mu hlavou čosi prebehlo, no napokon povedal:

         ,,Nie, myslím, že nie.“

         ,,A čo inak, ako ste na tom?“

         ,,Na čom?“

         ,,No čo sa týka vás dvoch...“

         ,,Čo, veď my sme len kamaráti.“

         ,,Aha... to vidím,“ dodal som pre seba šeptom.

         ,,Pozri sa, ja s ňou nič nemám, jasné? A ak to tak vyzerá, tak kvôli nej, ona furt niečo dáva... proste medzi nami nikdy nič nebude.“

         ,,Okej, ako chceš,“ uzavrel som to. Ďalej sme sa bavili o niečom inom, no ja som vedel, že vnútri bojuje sám so sebou, lebo sám nevedel, či hovorí pravdu.

 

         Prečo som to vlastne povedal? Asi preto, že ju nechcem... myslím. Totiž, to vtedy, keď som nemohol spať a tak a tá aréna... to bol skrat, jednoducho som mal blbú chvíľku. Nové prostredie a vôbec, celý nový svet... to kvôli tomu. Ona je len kamoška... myslím. Teda občas nie, ale zase občas hej. Vlastne to je jedno. Alebo nie?

         Po večeri, keď už sme si ľahli som rozmýšľal, čo asi robí Nina- alebo tiež Ardil. Je v izbe sama a... spí? Možno. Na večeri sme sa príliš nerozprávali a mne to prišlo celkom ľúto. Vyzerala smutne. Veď pán Tholguldil hovoril niečo o jej smútku a bolestivej ceste a... moci. Zvláštne. Totiž, áno, má silu ale myslel som si, že je rovnako mocná ako my dvaja. Ibaže to vyznelo, že ona je z nás najmocnejšia a bude najviac trpieť. Nechcem, aby trpela, to naozaj nie. Nezaslúži si to.

         Ach, bože, preč s tou ľútosťou, lebo budem mať ďalšiu svoju chvíľku...

 

         Nevedela som zaspať. Herbo bol nezvyčajne tichý a atmosféra sa ocitla blízko bodu mrazu. Netušila som síce prečo, možno kvôli pánovi Tholguldilovi alebo našej úlohe... Nechcela som to nejak riešiť. Keď som v ruke zvierala teplý pulzujúci Celebel, cítila som sa bezpečne, akoby ma obklopovalo to, čo mám rada. Vtedy mi prestalo byť smutno za rodinou a za niektorými ďalšími vecami a ľuďmi, bez ktorých som sa tu musela zaobísť. Proste to bol môj pocit bezpečia.

         Asi o polnoci, po pár hodinách bezcieľneho prehadzovania sa v posteli som vyšla na terasu, ktorá sa ťahala ďalej a ďalej, k ďalším dverám a tým pádom aj izbám, aj keď, každá izba mala ohraničenú plochu terasy.

         Vonku ma ovial celkom chladný vánok, nachádzali sme sa dosť vysoko. Bosými nohami sa mi do tela zakrádal chlad, aj keď cez deň bývalo teplo. Mesto pod sebou som poriadne nevidela, mesiac bol akurát v nove a noc sa zdala neobyčajne tmavá. Dotkla som sa zábradlia z chladného bieleho mramoru a zhlboka dýchala čerstvý nočný vzduch.

 

         Videl som ju stáť na terase. Áno, znovu som nemohol zaspať, aj keď to bol náročný deň. Mal som obrovské nutkanie ísť za ňou, ani neviem prečo. Odrazu som si spomenul na jej vôňu, na to, ako vyzerá, keď spí a ako sa smeje. Chcel som sa jej dotknúť, vlastne dotýkať sa, cítiť ju pri sebe... nie, kravina. Proste tam len normálne pôjdem a spýtam sa, prečo nespí. Hej, to bude fajn. Vstal som z postele a zamieril k terase. Vtom som však začul Šišu:

         ,,Kam ideš?“

         ,,Len na wc,“ ihneď som zmenil smer. Šiša spal ďalej, no keď som sa opäť pozrel na terasu, už tam nebola. Neviem, prečo som bol odrazu taký sklamaný, no ľahol som si späť. No... čo kebyže za ňou nejdem iba na terasu?  

 

         Keď som si opäť ľahla do postele a zavrela oči, začula som čudný zvuk, akoby niekto vyšiel na terasu. Prebehla som ju pohľadom, no nikto tam nebol... možno sa mi to zdalo.

         ,,Bu,“ začula som Herbov hlas tesne za mnou a prudko som sa otočila.

         ,,Ježiši... ako si sa sem dostal?“ nechápala som.

         ,,To je tajomstvo,“ uškrnul sa. ,,A môžeš ma volať Herbo.“ Štuchla som ho pod rebrá.

         ,,Prečo nespíš?“ spýtal sa, akoby on spokojne ležal vo svojej posteli.

         ,,Nejak sa mi nechce... ani tebe?“

         ,,Asi tak...“

Rozprávali sme sa a ako dôvod sme si stanovili nespavosť. Obaja sme však vedeli, že je to trochu inak.

         ,,Nie je ti smutno? Vieš, za rodičmi a tak...“ spýtala som sa.

         ,,A veď, ešte tu nie sme nejak strašne dlho...“

         ,,Ale aj tak... mne napríklad je.“

         ,,No tak aj mne akože, občas, ale čo ja viem...“

Zapamätajte si, chlapi nikdy nepriznajú slabosť- niežeby to bola novinka.

         Nad ránom som sa zobudila, vonku vládla ešte stále tma. Herbo ležal vedľa mňa, boli sme schúlení pri sebe, lebo nás chladil nočný vzduch, nemali sme prikrývku. Znovu som zavrela oči a ponorila sa do ríše snov.

         Až skoro ráno som sa zobudila, prikrytá, no bez Herba. Videla som ho na terase pri kamennom zábradlí. Vykĺzla som z postele a vybrala sa za ním.

         ,,Ahoj,“ pozdravila som ho.

         ,,Krásne ráno.“ Nezdravil ma, oznamoval mi to. Čakala som, čo ďalej povie.

         ,,Krása však vždy nemusí stačiť na splnenie úlohy.“ Potom odišiel do svojej izby bez toho, aby sa obzrel. To, čo povedal bol trojzmysel... takže, ako to mám vlastne chápať? Povzdychla som si a pozrela sa dolu na mesto. Neuveriteľné.

         Zostala som stáť ako obarená. Uvidela som najkrajšie z najkrajších miest. Podo mnou sa rozprestierali veže a vežičky, domy, hradby, veľké terasy... Všetko bolo dômyselne prepracované.

Niektoré steny povykladali lesklými kameňmi ako v sieni, kde sme sa včera rozprávali, z iných vyčnievali iba veľké biele okruhliaky. Steny opracované do rôznych tvarov aj na tom najmenšom domci vyzerali ako z rozprávky. Niektoré neboli biele, ale leskli sa do farieb dúhy. A nado mnou sa týčila vysokánska veža z čistého bieleho mramoru. Na nej viala vlajka, ktorú som nepoznala. Vyobrazili na nej päťcípu hviezdu na šarlátovo červenom pozadí. Neskôr som sa dozvedela, že to je staroveký erb mesta. Minas Araglar určili ako kráľovské mesto oprávnene. 

Premýšľala som o tom všetkom, čo sa nám prihodilo. Nevedela som si spomenúť, kedy presne nastal ten zlom, no odrazu mi všetko to, čo sme zažívali pripadalo zvláštne známe až dôverné. Akoby som zabúdala na svoj starý život a niečo ma nútilo naplno sa venovať tomu novému. Priznám sa však, nebol to však zlý pocit.

         Keď som po menších zmätkoch trafila do siene, kde sa podávali raňajky, pán Tholguldil nás už očakával. Chalani došli iba chvíľu po mne. Zamrmlali ospravedlnenie a prisadli si.

         ,,Už dnes začneme s výcvikom,“ oznámil nám.

         ,,A čo presne sa budeme učiť?“

         ,,To, čo budete potrebovať na prežitie. Budete sa musieť naučiť orientovať v teréne, stopovať, pripraviť sa na celodenné putovanie pešo alebo na koni, naučíte sa brániť, hlavne mečom, používať aspoň základné kúzla a nakoniec musíte všetci poznať vybrané byliny... aby ste vedeli, čo robiť ak sa niekto zraní a vyliečiť ho.“

         Kúzla... ja mám čarovať? Neuveriteľné. Proste neuveriteľné.

         ,,A koľko to asi bude trvať?“ spýtal sa Herbo.

         ,,To závisí od vás. Na jeseň už však budete musieť byť pripravení.“

Na jeseň? To sú zhruba dva mesiace. Totiž, toľko nových vecí, vecí, o ktorých sme ani nevedeli, že pre nás budú životne dôležité, prípadne sme nevedeli, že existujú. S Herbom a Šišom sa nám stretli pohľady, ktoré hovorili za všetko. Proste sme si neboli istí, aké máme šance.

 

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.