LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Dvanásta kapitola

Kodia a Aniet

Nasledujúce dva mesiace sme museli všetci makať. Bolo až neuveriteľné, koľko sme toho zvládli. Nepopieram, že najviac ma bavilo čarovanie. Nine s Herbom išlo horšie než mne, keďže to bol môj dar, trvalo však dlho, kým som sa naučil poriadne ovládať svoju silu.

         ,,Dnes skúsime jedno z náročnejších kúziel,“ oznámil nám jedného dňa pán Tholguldil. Už sme všetci vedeli zdvíhať a posúvať predmety alebo vyčarovať akúkoľvek ilúziu. Dnes sme sa však mali naučiť vytvoriť ochranné pole, vďaka ktorému by nás nemohli zasiahnuť šípy alebo dokonca meče. Najprv sme ho mali vyčarovať malé, ako dlaň a postupne sme ho zväčšovali. Mne to nerobilo problém, no Nine s Herbom častokrát zmizlo alebo sa vlnilo a nebolo dosť pevné.

Čisto teoreticky... načo je potrebné umenie meča, keď čarodejník dokáže stvoriť zbraň silnejšiu ako meč? Načo slúži dar uzdravenia, keď čarodejník dokáže pomôcť rovnako? Proste... ak by sme narazili na armádu čarodejov, nebol som si zrovna istý, či by nebolo lepšie, keby boli Nina s Herbom radšej čarodejníci.

Opatrne som sa o tom zmienil pánovi Tholguldilovi- či nie sme oslabení...

         ,,Drahý Taradur... čakal som túto otázku. V skratke ti to teda vysvetlím. Mágia má rôzne odvetvia a hlavne stupne. Je ich sedem, ľudia s prvým stupňom dokážu povedzme pohybovať ľahšími vecami, so štvrtým už dokážu stredne náročné kúzla ako je napríklad aj liečenie ľahkých zranení. Šiesty a siedmy stupeň sú veľmi, veľmi vzácne, sú to ľudia, ktorí mágiu ovládajú od narodenia ako ruky. A potom tu je ešte malá skupina ľudí, takzvanej elity mágie, do ktorej onedlho budeš patriť aj ty. Týchto ľudí môžeme spočítať na prstoch dvoch, maximálne troch rúk,“ usmial sa. ,,Takže oslabení nie ste, za to ti ručím, aj keby si mal nadanie na mágiu menšie ako ti bolo súdené,“ opäť sa usmial a priateľsky ma potľapkal po pleci.

         Mohol som si to myslieť... asi by nás nevybrali, keby nás mohli tak ľahko zlikvidovať. No, aspoň som získal určitú istotu, že nie sme len tri náhodne vybrané decká a sme schopní niečo dokázať. Zvlášť, keď budem patriť do tej elity.

 

         ,,Neviem, ale myslíte si, že sa stihneme všetko naučiť, kým na jeseň odídeme?“ spýtal sa Šiša s pohľadom upretým do ohňa, ktorý sme si založili napriek teplej noci. Pohrával sa s konárikom, zdvíhal ho do vzduchu, zapaľoval ho a následne ho mávaním hasil. Hýbal pri tom iba jediným prstom. Vedela som, že trochu machruje.

         ,,Ako tak na teba pozerám, asi hej,“ podpichol ho Herbo a spolu sme sa zasmiali.

         Táborili sme kúsok za mestom pod šírym nebom, bola to súčasť výcviku. Opatrne som leštila svoj meč a nevedela som sa dočkať toho, kedy začneme cvičiť aj boj. Zatiaľ to bola len teória, stredne ťažké kúzla, ktoré išli zatiaľ iba Šišovi a táborenie pod holým nebom s trojhodinovými hliadkami.

         Nevedela som kedy nás mieni pán Tholguldil poslať na prvú šermiarsku hodinu, no on robil všetko akosi naopak. Najprv sme sa naučili základné kúzla, až potom teóriu, následne stredne ťažké kúzla a až teraz nás pustil von.

         V čarovanie som síce extra nevynikala, no mala som v sebe akýsi inštinkt, ktorý bol v nebezpečenstve vždy v strehu. Tholguldil mi to naznačil, ale aj ja sama som o tom vedela.

Síce ubehol iba mesiac a pár dní a do konca výcviku teda zostávalo dosť času, začínala som byť netrpezlivá.   

         Zobrala som si prvú hliadku aby som potom mala pokoj. Chalani si s hundraním ľahli, no ako gentlemani mi dopriali šesť hodín spánku naraz namiesto dvoch trojhodinových intervalov.

Otočila som sa chrbtom k ohňu a blúdila očami v nepreniknuteľnej tme. Neviem, či sa mi to iba nezdalo, no akoby som mala zostrené zmysly, vedela som o každom pohybe v okruhu päťdesiatich metrov. V kríku zašuchotal zajac, z riedkeho lesa sa ozvalo zahúkanie sovy. Hviezdy potichu žiarili, boli ich milióny (toľko som ich v živote nevidela). Tráva voňala viac ako obyčajne, keď som pohladila steblá, akoby mi to oplatili.

Podoprela som si hlavu rukami a na chvíľu si ľahla a hľadela do neba. Neuveriteľne krásny pocit.

Vtom som sa strhla. Vpravo odo mňa som zachytila nejaký pohyb, akoby človek nechtiac stúpil na suchú haluz. Mihol sa tieň a ja som schmatla meč a bežala za ním. Zastala som však, nepočula som kroky. Potrebovala som viac vidieť aj za cenu toho, že ma zbadá prvý. Z dlane mi zasvietilo biele svetlo a ja som opatrne zdvihla ruku. Postúpila som o pár krokov dopredu a kŕčovito zvierala meč. Srdce mi bilo tak, že som sa bála, že ma prezradí. Nikto tam nebol... zatiaľ.

Keď som dala ruku nad hlavu, videla som ďalej. Vpravo akoby som zazrela postavu chúliacu sa na zemi, zabalenú v tmavosivom plášti, no keď som sa otočila, nebolo tam nič, iba veľký balvan.

Ak to niekto bol, ušiel. Ale bol to niekto?

 

Dobehli sme tesne potom, čo sa prudko otočila a pomaly zamierila späť. Netušili sme prečo a kam bežala, no očividne to bol planý poplach.

,,Čo sa stalo?“ zadychčane sa spýtal Šiša.

,,Myslím, že som niekoho zazrela.“

,,Myslíš alebo vieš?“

,,No...“ zaváhala.

,,To som si mohol myslieť,“ prevrátil som oči. Zazrela na mňa, no tváril som sa, že to nevidím.

,,Tak či tak,“ zasiahol Šiša, ,,budeme mať problém. Pán Tholguldil nás predsa sleduje.“

Nina pozrela do zeme a takmer zašepkala:

,,Niekto tu bol.“

,,Pozri, možno sa ti to zdalo, lebo vo vnútri chceš aby to tak bolo...“

,,Nie. Kašlite na to, snáď sa už nevráti.“

Potom sme sa otočili a pomaly sa vracali k táborisku. Na zahnanie mlčanlivej nálady som zvolal:

,,Kto bude posledný, je smradľavé vajce!“

,,Čo?“ zasmiala sa Nina, no to už sme my so Šišom bežali ako najrýchlejšie sme vedeli... Nina zaostala kdesi vzadu s neskorým štartom a mňa niečo odrazu odhodilo späť. Bolo to Šišove zaklínadlo, doslova ma odpudzovalo od táboriska. Nina nás dobehla, Šiša jej ustúpil a povedal:

,,Dáma prvá,“ a dorazil tesne za ňou.

,,Nebolo to fér!“ protestoval som, keď si zo mňa uťahovali.

,,Nikto nepovedal, že čarovať sa nesmie.“

,,To je jedno, veď to je jasné!“

,,Neboj sa nesmrdíš ako vajce,“ zasmiala sa Nina a pozerala na mňa takým tým pohľadom, ktorý hovoril: ako keby si ma nepoznal.

,,Tak okej, nabudúce žiadne kúzla... ale pre dnešok sme víťazi,“ pozrel na Ninu a vo vzduchu si tleskli.

Super. Koniec koncov, ja nepotrebujem čary na to, aby som vyhral. Som najlepší. A bodka.

 

Už sme sa vykašľali na hliadky, keďže nás už aj tak čakali poriadne problémy a zvyšok večera sme sa doťahovali...

Keď som si však konečne ľahla a zdalo sa, že chalani spia, prišiel ku mne Herbo.

,,Prečo zase nespíš?“ spýtal sa.

,,Je všetko v poriadku?“ spýtala som sa, keď som zbadala jeho ustaranú tvár- aj keď, úprimne, netuším z čoho ustaranú.

,,Jasné, že je všetko v poriadku,“ povedal trochu podráždene a ešte dodal: ,,Prečo by nemalo byť?“

,,Veď dobre, len som sa pýtala.“

Chvíľu bolo ticho, nepozerali sme na seba.

,,Nespím, lebo nemôžem.“

,,Kvôli...?“ spýtal sa a trochu nadvihol obočie. Bol tak blízko a ďaleko zároveň.

,,To je predsa jedno.“

,,Kvôli mne?“ spýtal sa priamo a prisahám, že mi srdce vynechalo jeden úder. Prinútila som sa pozrieť na neho, no zatiaľ som nehovorila nič. On však nečakal na moju odpoveď...:

,,Alebo ťa to už prešlo?“

,,Už ťa to prešlo?“ zopakovala som neveriacky.

,,No hej, každého to raz prejde...“

,,To niečo má znamenať akože čo?“  zachovala som ešte na chvíľu pokoj.

,,No veď vieš... veď...“ povedal iba.

,,Pozri aký si zbabelec, nedokážeš to ani len vysloviť! Je to láska, vieš?! A pre tvoju informáciu, nemizne len tak z týždňa na týždeň alebo z mesiaca na mesiac, takže nie, nič ma neprešlo aj keď by som bola vďačná, kebyže áno. Ja viem, že som pre teba jedna z mnohých a možno ťa aj obťažuje, že TO niečo tu je, tak prepáč!“ začínala som byť hysterická. ,,Ale nedokážem sa tváriť, že sa nič nedeje, keď to tak nie je,“ pozrela som mu hlboko do očí, až na samé dno duše a on sa tváril rovnako prekvapene ako zachmúrene, no zostal pokojný.

Nečakala som, že niečo povie, preto som sa odtiahla ďalej a nanovo sa uložila. Skúšala som zamaskovať chvejúce sa ruky a vlastne celé telo a jednostaj som sa prehadzovala, do očí sa mi tisli slzy hnevu a akéhosi ďalšieho nedefinovateľného pocitu. Neplakala som však.

Keď som sa trochu upokojila, prišli výčitky. Vždy prídu výčitky. Otázkou však je, či zostanú alebo odídu prv, než je možnosť vedome ich odstrániť.

 

,,Prečo si sa jej to pýtal?“ hľadal som odpoveď v Herbových očiach, no on hľadel do zeme. Včera večer ich nebolo možné nepočuť.

,,Proste som sa to spýtal.“

,,Ale na čo to bolo dobré?“ nechápal som.

,,Ja neviem! Asi na nič!“

Zvyšok cesty k Tholguldilovi sme prešli mlčky.

Po zaklopaní na dvere najväčšej siene s trónom nám otvoril Niol. Po všetkých úradných poklonách a zvyklostiach, ktoré sme teraz museli dodržiavať, sme konečne prešli k veci. Tholguldil začal chladným hlasom, čo nebolo vôbec dobré znamenie:

,,Poslednú noc ste ma veľmi sklamali. Začnem od teba, Ardil. Ako si mohla bez varovania spoločníkov sama vybehnúť do noci za niečím alebo niekým, čo mohla byť kľudne pasca? Čo máte robiť, keď hliadka zachytí nebezpečenstvo?!“ zvyšoval hlas.

,,Upozorniť ju a byť v strehu,“ povedala potichu.

,,Upozorniť ju a byť v strehu!“ hromovým hlasom zvolal Tholguldil. ,,Riskovala si svoj život a postavila si do ohrozenej situácie aj svojich spoločníkov! Chceš k tomu niečo povedať?“ Radšej pokrútila hlavou a ďalej pokorne pozerala do zeme.

,,A vy,“ oboril sa na mňa a Herba, ,,ako je možné, že ste obaja opustili táborisko? Ako znie základné pravidlo?!“

,,Táborisko nesmie nikdy zostať opustené,“ zamrmlali sme.

,,Táborisko nesmie nikdy zostať opustené!“ zvolal do prázdnej miestnosti, pričom slovíčko nikdy poriadne zdôraznil.

,,Ak to takto pôjde ďalej, neprežijete ani prvú noc v divočine,“ pokračoval už trochu miernejším hlasom. ,,Ďalšie tri noci zostanete v meste a potom uvidím, čo urobím ďalej.“

Uklonili sme sa a vyšli sme z miestnosti. Všetci sme si vydýchli, čakali sme niečo horšie. Tri dni sme museli pomáhať sedliakom na poliach alebo v inej každodennej práci, no to sa zvládnuť dalo.

 

Až do konca výcviku som sa viac s chalanmi nebavila o podobných témach ako tej noci. Bola to naša tichá dohoda.

Zatiaľ, čo Herbo pracoval na poli a Šiša u kováča, ja som pomáhala v domácnosti istej rodine, trom polosirotám a matke, ktorá celý deň pracovala a svoju najstaršiu dcéru poverila výchovou súrodencov. Mohla byť asi v mojom veku, chodila bosá a bledohnedé vlasy mala pri práci stiahnuté do uzla. Volala sa Annietelai, no všetci jej hovorili Aniet.

Ja som sa volala Nina a všetci ma volali Ardil, slečna Ardil, Ardil Almariël alebo len slečna. Niežeby som niečím vynikala, bola som oblečená podobne ako Aniet, no celé mesto ma poznalo.

Samozrejme, že som natrafila na takých, ktorí si ma pohŕdavo premerali a ďalej si ma nevšímali aj keď som zbadala, že keď si mysleli, že sa nepozerám, tajne ma pozorujú.

Práve sme s Aniet vešali prádlo, keď sa ozvali nadávky a z bočného vchodu do kuchyne vyletel akýsi chudý mladík s červenohnedými vlasmi.

,,Ešte raz, ty darebák! A neželaj si ma!“ pohrozila mu Belia, ako som s prekvapením zistila. On sa však uškŕňal a uháňal preč- rovno k nám. Zakrúžil okolo Aniet a vložil jej do ruky kus niečoho, čo vyzeralo ako polámaný perník.

,,Prepáč, cestou sa mi trochu zlomil,“ ospravedlnil sa a so šibalským úsmevom sa jej zahľadel do očí.

,,Kodia, čo si to tam zas stváral? Chceš, aby ťa chytili?“ zatvárila sa vyčítavo, no v očiach jej hral úsmev. ,,Ďakujem,“ zašepkala mu, keď ju chytil za ruku a obaja sa otočili ku mne.

,,Ardil, dovoľte, aby som vám predstavila môjho priateľa, Kodiu.“ Ukázala na neho a on sa uklonil.

,,Teší ma, Kodia.“ Odpovedala som tiež úklonom.

,,Aj mňa,“ povedal spôsobom, ktorý mi niekoho hrozne pripomínal, ležérne a hlavne pôsobivo.

,,Máš ešte veľa práce, nemám ti pomôcť?“ spýtal sa Aniet.

,,Dnes už bohužiaľ nestihnem nič iné. Možno zajtra.“ Obaja boli sklamaní.

,,Kľudne choď, Aniet, ja to stihnem.“

,,Slečna Ardil, to vám predsa nemôžem urobiť,“ protestovala.

,,Nuž, mala by si, lebo ťa o to vlastne žiadam, nemám rada, keď ma volajú slečna,“ pozrela som jej do očí a usmiali sme sa na seba.

,,Máš láskavé srdce,“ povedal mi Kodia a potom spolu zmizli za prvým rohom v prázdnych uliciach mesta.

Slnko už zapadalo a ja som si trošku pomohla čarami. Robotu som už mala hotovú, zostávalo už iba zavesiť dve veľké mokré plachty.

Snažila som sa nerozmýšľať o Aniet a Kodiovi, čo asi tak môžu robiť... No myšlienkam som sa neubránila, keď som videla smerom do mesta kráčať skupinu znavených mužov z poľa a medzi nimi aj Herba.

Tričko mal prevesené cez jedno plece a veľkú kosu prehodenú cez druhé.

Vedela by som žiť ako manželka a každý deň čakať, vešať prádlo a sledovať ako vychádza hore kopcom spolu s ostatnými mužmi? Úprimne, nie. Ja totiž nie som ten typ, čo by čakal.  

Skôr než si ma stihol všimnúť som zaniesla prázdny kôš do domu a rýchlym krokom som zamierila do svojej izby v hlavnej veži.

 

Videl som ju. Myslela si, že ju nezbadám, no videl som ju skôr než ona mňa. To, že sa so mnou radšej nechcela stretnúť som jej nezazlieval, no... bolelo to.

Rovnako ako myšlienka, že domov sa tak skoro nevrátim. Stále som sa nevedel úplne zmieriť s tým, že to, čo sa deje je naozaj reálne. Zvlášť po tom, keď som sa správal ako idiot a sám som nevedel prečo.

Radšej som o tom teda nerozmýšľal.

 

V tomto ročnom období bolo u kováča tak horúco, že som nemohol nepoužiť zaklínadlo na ochladenie. Uvítal to aj majster a robota išla viac od ruky.

Skončil som ako posledný, pretože sme začali až keď slnko trochu ustúpilo, no celé ruky ma boleli a od horúceho vzduchu sa mi zahmlievalo pred očami.

Tretiu večeru strávenú v meste nám Tholguldil oznámil plán na ďalšie dni.

,,Myslím, že je čas na prvé šermiarske cvičenia. Majster Crupelli vás očakáva zajtra ráno. Rozcvičených.“

Od tej príhody vonku sa k nám správal tvrdšie. Bol nahnevaný, no... nemal som pocit, že na nás. Pocity však môžu klamať.

Večer, predtým, než sme s Herbom zaspali, spýtal sa:

,,Nemáš strach?“

,,Strach z čoho?“

,,To je jedno, z hocičoho.“

,,No... každý má svoj strach,“ pripustil som.

,,A čo robíš, keď sa bojíš?“

,,Čo ja viem, čo sú to za otázky?“

,,Ja nespím.“ Podozrievavo som na neho pozrel.

,,Z čoho máš strach?“ Mlčal. Vždy keď nechcel povedať pravdu, nejako to ututlal, no nikdy nemlčal. Teraz bolo v miestnosti prázdne ticho a ja som si ľahol a povedal:

,,Strach je len pocit, ktorý vyplýva z nášho podvedomia. Dôležité je, či sa bojí srdce.“

,,A keď sa bojí?“ spýtal sa s nenúteným záujmom, no bez akéhokoľvek náznaku vzrušenia.

,,Tak niečo nerobíš správne.“

Stlmil som svetlo olejovej lampy na minimum a pohybom ruky zahasil sviečku. Počul som ako sa Herbo otočil k stene a mnou prešiel dobrý pocit. Aj keď som ešte nevedel, či na niečo dobrý aj bude.

Poslední komentáře
26.06.2012 14:31:08: www.oriflame-kromeriz.cz registrace oriflame
17.06.2012 18:47:20: www.penzijni-pripojisteni-info.cz/penzijni-pripojisteni důchodové připojištění
13.05.2012 16:53:26: penzijní připojištění srovnání www.penzijni-pripojisteni-info.cz
11.05.2012 22:57:48: počasí v Chorvatsku www.medard-online.info/pocasi-chorvatsko-split
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.