LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Dvadsiata tretia kapitola

Tajomstvo

            Rovno pred mestom sme zazreli čiernu dieru vo vzduchu, trhlinu, ktorá bola síce menšia ako tá predchádzajúca, no rovnako desivá. Keď sme k nej podišli bližšie, nevideli sme nič, len tmu a ozveny akoby pochodujúceho vojska. Obrovského vojska.

Znepokojene som pozrela na chalanov, Celebely zostávali chladné (teda v istom slova zmysle, kým sme boli na žive, nikdy celkom nevychladli).   

         ,,Nezatvára sa,“ skonštatoval Herbo a Šiša trochu nervózne dodal:

,,Vidím.“ Netušili sme prečo, stáli sme tam ešte hodnú chvíľu, no nedialo sa vôbec nič a nám začínala byť znovu poriadna zima.

Rozhodli sme sa teda prejsť otvorenou bránou mesta a vyhľadať niekoho, kto by nám mohol poradiť.

Hľadať sme ale nemuseli. Hneď ako sme prekročili prah mesta a tým aj prešli priesvitnou blanou, stál nám zoči voči pochudnutý čarodejník, nie príliš starý, asi v strednom veku, tmavé hnedé vlasy mu zdobili prvé šediny, jasné zelenomodré oči nás neprestajne pozorovali a huňaté obočie sa mu spájalo takmer v jednu súvislú čiaru.

,,Nefunguje to?“ opýtal sa namiesto pozdravu a my sme sa zmohli len na pokrútenie hlavami.

,,Ak to nefunguje, musíme nájsť dôvod a to čo najrýchlejšie. Tu a teraz! Vlastne... prepáčte, mal by som sa predstaviť a ubytovať vás. A mali by ste si oddýchnuť.“ Na chvíľu vyzeral zamyslene. ,,Hm, tak dobre, moje meno je Hirgul, moji drahí a vy ste iste Taradur, Aradur a Ardil.“ Zvláštne, podľa slušnosti by sa mali menovať najprv ženy a až potom muži.

,,Ubytujeme vás... hm, napríklad u mňa,“ letmo ukázal na najvyššiu vežu uprostred mesta a pokračoval vo svojom monológu.

,,Poďte, prosím, za mnou, zložíte si veci, prezlečiete sa a potom sa stretneme pri teplom krbe a čaji. A samozrejme, že pri ňom rozoberieme, prečo nemôžete zatvoriť trhlinu!“ pri posledných slovách zvýšil a hlas a ja som bola z jeho prejavu tak vedľa, že som si ani nevšímala, kade ideme.

,,A, nech sa páči, druhé poschodie, dvere vľavo, pre dámu vpravo. O pätnásť minút vás budem čakať vo svojej pracovni, štvrté poschodie,“ povedal a otočil sa na odchod.

,,Vľavo, či vpravo?“ spýtal sa Šiša dostatočne nahlas, aby to pán Hirgul počul.

,,Sú tam iba jedny,“ povedal a ani sa neotočil, nie to, aby vôbec zastavil.

,,No, tak s tým, bude ešte sranda,“ povedala som a chalani prikývli s náznakom úsmevu na perách.

 

Hneď, ako sme s Herbom vstúpili do izby, vrhli sa na nás uteráky. Vyšúchali nám vlasy, v ktorých sa začal topiť nafúkaný sneh. Potom k nám prileteli dve skrinky s množstvom malých otvorov vpredu a začali fúkať teplý vzduch a sušiť nám tak vlasy aj oblečenie, ktoré sme si zatiaľ dávali opatrne dolu.

Fungovali ako náš fén- teda až na to, že lietali vo vzduchu a sušili vás sami.

Na peľastiach postelí sme už mali prichystané čisté a hlavne suché mäkké bavlnené veci, ktoré sa na nás vrhli hneď potom, čo nás akási neviditeľná sprcha ostriekala vodou, dve mydlá na nás nechali kopu peny, ktorú ďalšia várka vody zmyla a ďalšie uteráky nás osušili. Voda, pena a použité veci zmizli, akoby sa v izbe vôbec nič nebolo dialo, no my sme boli v priebehu piatich minút pripravení na schôdzku, čistí a upravení.

Oblečení v pohodlných tmavých nohaviciach, bielych tunikách a prešívaných plášťoch sme vyšli z izby a zaklopali na dvere Nininej izby.

Keď vyšla, mohli sme na nej oči nechať. Oblečená  v jasnočervených šatách prešívaných striebornou niťou s krátkym rukávom, učesané vlasy s jemnými trblietkami jej zakrývali obnažený chrbát... V očiach jas, aký som nepostrehol už dlho, na ľavej ruke sa zaskvel strieborný prsteň.

,,No... no teda Nina,“ hlesol Herbo.

,,Stratil som reč,“ uznanlivo som pokýval hlavou.

,,Ďakujem,“ trochu sa začervenala. Nečudujem sa, že bola v rozpakoch, keď sa Herbo zahral na gentlemana a povedal:

,,Smiem vás sprevádzať, slečna?“

Spoločne sme vyšli na štvrté poschodie, ako nám kázal pán Hirgul a ja som sa odvážil prvý zaklopať.

,,Je otvorené,“ ozvalo sa zvnútra a dvere sa na potvrdenie jeho slov samé otvorili. Pán Hirgul sedel chrbtom k nám a hľadel von oknom veľkým ako jedna celá stena miestnosti.

,,Sadnite si,“ povedal prv, než sme stihli pozdraviť a my sme sa vybrali k trom stoličkám stojacim oproti masívnemu stolu.

Stihol som si všimnúť police pri stenách zapratané knihami, zväzkami a nádobami s rôznymi plávajúcimi i na dne spočívajúcimi vecami. Zazrel som dokonca aj zopár celých živočíchov.

Na strope bola namaľovaná bezoblačná obloha a slnko, ktoré ako som sa neskôr dozvedel, putovalo podľa toho ozajstného od východu na západ. Vtedy sme ho, žiaľ, nevideli.

V okamihu, keď sme sa všetci usadili sa pá Hirgul prudko otočil a oprel sa o kraj stola, ktorý nás oddeľoval.

,,Tak,“ vyriekol zvučne, až sme všetci nadskočili, ,,ste konečne tu- aj keď s meškaním,“ podotkol so skrývaným sklamaním v hlase. ,,Prídete, prekonáte všetky nástrahy západu, dokonca ujdete z Eregbandu... Po zdolaní nekonečného Helecladu sem uprostred noci zavítate a,“ akoby sa zasekol a zadržal dych. ,,Zbytočne,“ dokončil po chvíľke, keď som počul dokonca aj tlkot svojho srdca.

,,Vysvetlení by bolo hneď niekoľko. A keďže musíme konať rýchlo, pretože na svitaní trhlinou prejde obrovská Nepriateľova armáda, budete mi musieť odpovedať na otázky. Takže, máte svoje Celebely všetci pri sebe?“ Prikývli sme.

,,Vrátili ste niekoho k životu alebo inak zariadili, aby človek, elf, trpaslík alebo aj zviera nepodľahli smrti?“ Pri tej otázke pozeral hlavne na Ninu, ktorá potichu odpovedala:

,,Nie, pane.“

,,Tak zostáva jediná možnosť,“ hľadel na nás a vstával zo svojej stoličky. ,,Jeden z vás pred ostatnými niečo tají, vážení.“

Obišiel stôl a mne sa pre zmenu srdce na chvíľu zastavilo.

,,Svitať začne asi o hodinu, dovtedy nech je trhlina zatvorená,“ povedal, opäť sa ani len neobzrel, dvere sa pred ním otvorili bez toho, aby sa ich dotkol a potom sa zabuchli.

Zostali sme v pracovni sami a ja som sťažka preglgol. Takto som si to naozaj nepredstavoval.

 

Keď pán Hirgul odišiel, nastalo ticho. Ukradomky sme pozerali jeden na druhého. Skúsila som začať z iného konca.

,,Neviete o čom to hovoril s tým svitaním? Veď je stále deň.“

,,Možno niečo ako polárny deň u nás na Zemi...“ podotkol Šiša. Hm, to mohla byť pravda, koniec koncov, zdalo sa mi, že ideme akosi dlho. Vlastne sme išli takmer dvadsaťštyri hodín v kuse.

To však nebolo podstatné. Pozrela som na chalanov. Tí na seba uprene hľadeli, akoby sa dorozumievali pohľadom.

,,Nie,“ takmer nečujne povedal Herbo a začal vstávať. Šiša sklopil zrak a hľadel do zeme.

,,Čo sa stalo?“ spýtala som sa, no narastal vo mne veľmi zlý pocit. Akoby som to ani nechcela vedieť.

Keď Šiša neodpovedal, prisadla som si bližšie, na Herbovu stoličku. Znepokojene som pozrela na Herba rukami sa opierajúceho o dvere. Napätie v miestnosti hustlo a ja som si ani nechcela predstaviť, čo si tí dvaja mohli povedať.

 

Opieral som sa o dvere a viac- menej som sa tým skrýval, aby ma nevideli. Nemohol som tomu uveriť.

Ešte raz som si v hlave premietol obrazy, ktoré mi ukázal Šiša, to ako mu bývalo zle, ako pred smrťou zabránil Eledhelovi povedať, čo ako jediný videl v Eregbande, keď prišiel Nepriateľ a zaklial Šišu, a najmä to, ako podpálil náš stan... Mohol nás zabiť! Viem... viem, že by to nedopustil, ale stále som tomu celému nemohol uveriť. Šišu ovládal Nepriateľ. A ja som tomu nevedel zabrániť napriek dávnemu Nininmu snu. A vôbec nič sme si nevšimli...

Nechcel som tomu uveriť, no keď sa Nina už tretíkrát pýtala Šišu, o čo ide a on jej o všetkom povedal, pohltil ma strašný pocit. Zmes viny, smútku, hnevu a bezmocnosti.

A tiež, chtiac- nechtiac, sa vo mne prebudili výčitky. V tú noc, keď nám zhorel stan, Nina takmer zomrela. A tým sa nedalo prejsť len tak bez mihnutia oka.

 

Ešte vždy som Šišu držala za ruku, aj keď už dávno dohovoril.

,,Prepáčte, naozaj... viem, že som vás sklamal, ale to som presne nechcel...“ zlomeným hlasom začal Šiša.

,,Hej! Tak už nikdy nehovor, dobre vieš, že to tak nie je, nikdy by si nás z vlastnej vôle nepodviedol...“

,,A keby aj,“ skočil mi do reči Herbo, ,,nikdy by sme neprestali byť priateľmi. Pretože ty máš tú najťažšiu úlohu, ty nás máš chrániť, áno vieme o tom,“ dodal. ,,A my sme boli neuveriteľne zahľadení do seba, keď sme si nič nevšimli. A mali by sme sa hanbiť my, nie ty. Pretože to priatelia nerobia...“ Hlas sa mu zlomil.

V očiach som mala slzy, povedal číru pravdu. Šiša vstal a prešiel k Herbovi stojacemu pár krokov od stola.

,,Nikdy som nemal lepšieho priateľa,“ povedal a hľadel Herbovi do očí s vďakou. ,,A priateľku,“ otočil sa ku mne a ja som sa k nim rozbehla. Oboch som ich naraz objala, sčasti aj preto, aby nevideli moje slzy a tiež preto, lebo na to sa už nedalo nič povedať.

 

Až kým sme neprišli k trhline, nikto nič nehovoril. Pomaly sme zostupovali po schodoch, prešli cez mesto a zastali pred trhlinou, z ktorej bolo počuť pochodovanie už o niečo zreteľnejšie.

Mohli sme do trhliny vložiť ruku, dokonca tam vstúpiť, veď bola na úrovni našich ramien. Nepopieram, že ma to tak trochu lákalo, takým temným spôsobom...

Vtom ma konečne začal Celebel páliť na krku a ja som ho vytiahla z výstrihu šiat. Vo vzduchu sa spojil s ostatnými dvoma a spolu utvorili vznášajúci sa celok, z ktorého vyšľahol bledofialový lúč svetla a v priebehu pár sekúnd trhlinu zavrel.

Všetci sme ešte hodnú chvíľu pozerali na už prázdne miesto, ktoré po nej zostalo, kým sme sa nerozhodli vrátiť späť.

,,Poďme už,“ potichu, akoby chlácholivo prehodil Šiša. Už mi začínala byť opäť nepríjemná zima. V okamihu, keď sme sa otočili na odchod, cez tmu sa predrali prvé lúče slnka vychádzajúceho spoza mrakov a my všetci sme sa obzreli. A ja som sa cítila, akoby som sa obzerala za niekdajším šťastím.

 

V Minas Ringsûl sme strávili ďalšie dva týždne, kým neprišla loď. Ochranná blana mesta (ktorá, mimochodom, slúžila ako obrana a izolant tepla zároveň) sa vtedy leskla viac ako inokedy a slúžila ako maják.

Tie dva týždne sme trávili spolu, rozprávali sme sa a snažili sa baviť, no atmosféra bola každým dňom stiesnenejšia. Čím viac sa k prístavu blížila loď, tým viac sa blížilo naše nechcené rozdelenie. Totiž...

Pán Hirgul písal Tholguldilovi pomocou už spomínaného prístroja longitudo procuratio. A dohodli sa, že by som mal zostať v Minas Ringsûl, pod ochranou čarodejníkov.

Súhlasil som. Tým, že by som s Herbom a Ninou pokračoval v ceste by som mohol ohroziť ich aj seba. Horšie však bolo, keď som im to musel oznámiť...

,,Čože? To nie, nepôjdeme bez teba!“ hovorila Nina a vyzývavo pozerala na Herba, aby ju podporil.

,,Šiša, teraz, keď už vieme o čo ide, dokážeme si dať pozor! Veď sám Tholguldil nám hovoril, že sa nesmieme rozdeliť...“ pridal sa aj Herbo.

,,Ja viem, viem... Ale aj ja sám cítim, že to tak musí byť. Nelúčime sa nadlho!“

Kým sa mi podarilo umlčať všetky ich protesty, trvalo to ešte nejakú tú chvíľu.

Existovalo však niečo, o čom nevedeli. Sila lásky. Rozprával mi o nej Hirgul a ja som odrazu pochopil mnoho vecí- a aj to, že by som sa dostal do oveľa väčšieho nebezpečenstva, keby ma Nepriateľ dostal, ako Nina s Herbom. Aj napriek tomu, že som bol lepším čarodejníkom.

 

Nasledujúce dni sa všetko javilo ako zo sna. Ako z veľmi zlého sna. Chceli a zároveň nechceli sme byť všetci spolu. Vedeli sme, že už zostáva len málo času a potom bude koniec, no keď sme sa ocitli všetci v jednej miestnosti, vzduch akosi zhustol a nikto nič poriadne nepovedal.

Potrebovali sme jeden druhého a nedokázali sme si predstaviť aké by to bolo keď... keď by niekto z nás odišiel.

Jedno ráno nás prišli zobudiť. V prístave práve zakotvila loď, ktorou sme mali my s Herbom odplávať.

Bolo ešte skoro, vonku vládla tma a tiež snežilo. Zdalo sa mi, že čas sa neuveriteľne vlečie, no skôr ma trápilo to ticho. Akoby nikto nevedel, čo povedať. Cítila som sa hrozne- no to sa určite nedalo porovnať so Šišom.

 

Cestou do prístavu sme tiež skoro stále mlčali. Aj keby sme chceli spraviť si z toho srandu, nedalo by sa. Toto bolo iné... iné ako keď sa niekto sťahuje alebo podobne. Potreboval som ich, oboch. A nechcel som tomu uveriť, veď...

Hneval som sa. Na seba, že som si pustil Nepriateľa do mysle a tiež na to, že Herbo s Ninou mali niečo viac ako ja.

 

Keď sme vystúpili zo saní, ktoré nás doviezli k prístavu, zbadali sme veľkú loď z tmavého dreva. Vyzerala, že už má toho dosť za sebou, no napriek tomu nechátrala.

Muselo to prísť. Teraz, keď sme stáli poslednýkrát spolu pred nalodením, prišlo na to najsmutnejšie, lúčenie.  

Snažili sme sa to brať hrdinsky, no hlavne ja som s tým mala problém. Hrdlo mi zvieral plač a keď som ho objala, vedela som, že ani on od neho nemá ďaleko.

Šiša s Herbom si najprv len podali ruky, no nakoniec sa tiež objali a priateľsky sa potľapkali po chrbtoch.

A potom, keď si dal Šiša dolu svoj Celebel a zavesil mi ho na krk, spomenula som si na svoju vidinu, o ktorej som si myslela, že je nezmyselná.

Museli sme ísť ďalej a k tomu sme potrebovali všetky Celebely. No Šiša s nami ísť nemohol. Pozreli sme na seba, po tvári mi stekali slzy. Vtedy ma Herbo chytil za ruku a viedol ma cez mostík na loď.

Keď som sa naposledy otočila, videla som Šišu, ktorý odchádzal späť do mesta.

 

Áno, radšej som sa otočil a išiel a snažil som sa skryť slzy sám pred sebou. Stekali mi po tvári a padali na zem a hrdlo mi neuveriteľne zvieralo. Škoda, že skryť ich nedokáže ani ten najlepší čarodejník.  

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.