LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Dvadsiata štvrtá kapitola

More a piráti

Pozoroval som šedé vlny odrážajúce sa od boku lode a penu, ktorá ich sprevádzala.

Cesta cez Helec eär nebola vôbec ľahká, to som však teraz nevnímal. Myslel som na Šišu. Každá vlna, ktorá sa vzďaľovala od lode akoby unášala aj moje pocity. Do zabudnutia... radšej. Zvláštne ako rýchlo sme prijali a zvykli si na nový život, o ktorom sme veľa nevedeli. Zvláštne ako to išlo všetko hladko- až doteraz. Prvýkrát sme sa v tomto novom svete rozdelili a to neveštilo nič dobré.

Odrazu som pocítil dotyk na ruke, bola to Nina.

,,Nepôjdeš už radšej dnu, je zima.“

Prehodila mi cez plecia plášť rovnako, ako som to spravil ja vtedy pri jazere. Chytil som ju okolo pása a spolu sme zišli do kajút.

Keď sme prechádzali okolo posádky, takmer nás nevnímali, iba čo sa občas uhli, aby sme mohli prejsť.

Pri nalodení nás privítal iba kapitán, strohý, ostrieľaný a hlavne potetovaný muž s fajkou v ústach a kapitánskou čiapkou. Ukázal nám naše kajuty a oznámil, že smerujeme do Celeblondu, elfského prístavu. Viac sa s nami nebavil- a ani nikto z posádky.

Po tom, čo sme za sebou zavreli dvere ma Nina objala a bozkávala. Zavrel som oči a ani som poriadne nevnímal ako mi skĺzol plášť. Obaja sme klesli na nízku posteľ a zaliezli pod prikrývky, aby nám nebola zima.

,,Teraz musíme hľadieť dopredu, aby sme prežili,“ povedala a ja som vedel, že má pravdu.

,,Neviem, či to dokážem,“ namietol som však. Pritisla sa ku mne bližšie a pobozkala mi ruku.

,,Dokážeš. My obaja to zvládneme, kvôli Šišovi,“ dodala a ja som len zopakoval:

,,Kvôli Šišovi...“

Potom sme zaspali. Loď nás kolísala na vlnách ako matka deti a teraz bolo pre nás lepšie spať, ako sa trápiť.

 

Keď som sa vrátil do mesta, ihneď som zamieril do svojej izby. Vedel som, čo ma nasledujúce dni čaká... bude mi zle, pretože ma už nechráni sila Celebelu a čarodejníci z mesta na mne budú testovať, aké kúzlo Nepriateľ použil na moje ovládnutie a pokúsia sa ho zlomiť. O tom som ale Nine a Herbovi nepovedal, zostali by so mnou.

Kým sa ešte dalo, ľahol som si do postele a nemo pozeral do stropu. Akoby som dúfal, že každú chvíľu vojde do izby Herbo alebo, že zaklope Nina a ja by som iba zvolal: ,,Ďalej.“ A boli by sme všetci spolu.

Žiaľ, nikto presne nevedel povedať, kedy sa opäť uvidíme. Ak sa uvidíme... Pri tej myšlienke som sa radšej prevrátil na druhý bok a snažil sa zaspať. Škoda, že sa mi to nepodarilo.

 

Plakala som. Potichu, potláčala som vzlyky no nemohla som sa ubrániť slzám. Myslela som na Eledhela, ktorý... zomrel. Ešte vždy sa mi to zdalo neuveriteľné a bolesť, ktorú som cítila bola teraz mnohonásobná, keď sme sa museli rozdeliť.

A Šiša... Nemala som slová, len horúce slzy. More však akoby tíšilo moju bolesť a húpalo ma na svojich vlnách. Vedela som, že za nič nemôžem, no vyčítala som si, že som pre nich pre oboch mohla urobiť viac, kým sa dalo. Pri tej myšlienke mi vytryskli nové slzy a hrdlo mi zvieralo tak, že som mala čo robiť, aby som nechtiac nezobudila Herba.

Keď som sa však upokojila, zaspávala som s pocitom, že ďalšie slzy už nie som schopná vyroniť. Aspoň nie teraz.

 

Strhla som sa. Herbo spiaci vedľa mňa tiež. Až sem sme počuli výkriky mužov na palube, všade vládol ruch. Niečo sa stalo. Keď som pozrela von oknom, videla som len čierňavu, takže už bola noc.

Rýchlo sme vybehli z postele a trielili na palubu, kde sme narazili na kapitána.

,,Prepáčte, čo sa deje?“ vysypala som na neho otázku a on len ukázal prstom dopredu. Otočili sme sa a zostali sme stáť v nemom úžase. Prenasledovala nás loď... loď možno aj dvakrát taká veľká ako tá naša.

,,Prečo ste nás nezobudili skôr? Mohli sme pomôcť a...“ Kapitán však už medzitým zmizol medzi ostatnými mužmi a nás nechal napospas osudu.

,,Rýchlo,“ povedal Herbo a ťahal ma za ruku, ,,musíme sa pripraviť.“

Opäť sme sa rozbehli a v našej kajute sme sa vyzbrojili. Pre istotu sme na seba nedávali žiadne ťažké veci, keby sme náhodou spadli do mora.

,,Drž sa pri mne,“ hovoril mi Herbo zatiaľ čo si zapínal opasok s dvomi puzdrami na dýky.

,,Jasné,“ prikývla som a potom sme už vybiehali späť na palubu lode.

 

Zrýchlili sme. Loď za nami zaostávala, no celkom sme jej uniknúť nemohli, ešte stále sme ju mali na dohľad. Celá posádka sa pripravila na boj, delostrelci čakali s nabitými delami na povel a malá, asi pätčlenná skupinka lukostrelcov sa rozmiestnila na rôznych vyvýšených častiach lode. Všetci sme s napätím sledovali loď, ktorá sa nám síce pomaličky, no predsa vzďaľovala.

Mohlo to vyjsť. Nestačili nám, no odrazu začalo pršať. A keď som sa obzrel, videl som, ako sa more nadúva a my plávame rovno do búrky. Po dvoch bleskoch, ktoré som v pozadí zazrel a ohlušujúcom hrmení som sa uistil v tom, že im neutečieme. Jedine, že by sa zľakli búrky.

Lialo ako z krhly. Kapitán prikázal zhasnúť všetky svetlá, odhadol som, že dúfa, že sa im v búrke stratíme. Akonáhle sme však vplávali do rozbúreného mora, loď za nami nás začala dobiehať. Odrazu však zhasli všetky svetlá aj na nej a ja som ju znovu zazrel, až keď sa objavila asi jednu míľu za nami.

Na palube sa dalo celkom ťažko udržať, loď sa nakláňala raz na jednu, raz na druhú stranu a každú chvíľu sa vás snažila zmiesť dolu obrovská vlna. Viditeľnosť sa takmer rovnala nule, ja som bol síce zvyknutý mať plné oči vody, no nie morskej. Na utieranie očí však nebol čas, nepriateľská loď sa dostávala na úroveň našej.

Keď som si všimol, že kapitán je rovno za nami, zakričal som, aby ma v hluku mora začul:

,,Čo sú to vlastne zač?“

,,Praedoni!“ zakričal aj on a mne chvíľu trvalo, kým som v pamäti vylovil význam latinského slovíčka praedo. Pirát.

 

Bum!!! Zahrmeli delá, naše aj pirátske. Loď sa otriasla pod prudkými nárazmi a ja som tasila.

Na palubu sa na lanách zhúpavali piráti v otrhaných háboch, štrbaví a mnohí bezokí s šatkou previazanou cez prázdnu dieru namiesto oka. Ich bojové pokriky zanikali v hrmení mora a búrky, niekoľkých zmietli z lán vlny, iných dostali dobre mierené šípy. Stále ich však bolo mnoho, až priveľa.

S Herbom sme sa pustili hrubého lana, ktoré nás zatiaľ istilo a bok po boku sme sa postavili proti pirátom. Balansovali sme na nakláňajúcej sa palube lode a vykrývali útoky zakrivených pirátskych šabieľ. Po tom, čo sme spoločne s našou posádkou zlikvidovali prvý nápor pirátov, prirútil sa ďalší. A tak stále dokola, akoby ich v tej čiernej lodi bolo tisíc.

Okrem toho, nemohli sme sa držať s Herbom stále pri sebe, ako sme plánovali. Vratká paluba a stále nové nápory mužov (a tiež ohlušujúce delá) nás nakoniec rozdelili. Našťastie, paluba nebola príliš veľká.

,,Alečo, čo to tu máme, princeznička,“ začula som drsný mužský hlas za chrbtom. ,,Teba by sme mali doniesť kapitánovi ako trofej,“ povedal a jednou rukou ma zdvihol zo zeme. Nečudo, bol veľký aspoň ako dvaja dospelí muži!

,,Nie! Pustite ma!“ kričala som, no chlapi okolo sa iba rehotali. Obor ma niesol pod pazuchou, akoby som nebola žiadnou záťažou. Schmatol prvé lano, ktoré mu prišlo do cesty a zhúpol sa.

Plesk! Obrovská vlna, väčšia než ostatné. Zmietla obra z lana a teraz sme obaja padali do rozbúreného mora. Mala som vlastne šťastie, pirát mi zachránil život tým, že dopadol prvý a ja až po ňom, keďže si ma počas pádu pritisol na hruď. Stratil vedomie a klesal ku dnu. Vlastne my obaja. Otvorila som, oči no nevidela som takmer nič, len som vnímala záblesky diel. Jeho ohromná ruka ma ešte vždy zvierala a ja som sa nemala ako vymaniť.

Urobila som prvé, čo mi napadlo, rýchlo som našmátrala dýku a bodla mu do ruky. A znova a znova, až kým zovretie nepoľavilo. Cítila som, ako ma more pohlcuje a ako stále viac klesám... V ušiach som mala zaľahnuté a v hlave mi trešťalo...

Odrazu sa mi pred očami zaskvel Celebel. Ak by som sa ponorila ešte nižšie, vyvliekol by sa mi z krku. Nie! Musela som plávať nahor! A rýchlo! Hladina sa mi zdala príliš vysoko, už som ani  nepočula zvuky búrky a boja. Zabrala som však, musela som...

 

Videl som, ako Nina padá do mora spolu s tým obrovským chlapom. Chvíľu mi trvalo, kým som zlikvidoval bandu pirátov stojacich pri zábradlí a pozrel som dolu. Nevynárala sa.

Meč som zakliesnil do zväzku lán tak, aby nevypadol a skočil som hlavičku do spenených vĺn.

Krv. To bolo prvé, čo som zazrel. Vybral som sa tam, to bola moja jediná stopa. Cestou som sa vynoril a nabral do pľúc chladný vzduch. Keď som však opäť zmizol pod hladinou, nevidel som nič. Po chvíli som sa išiel opäť nadýchnuť. A keď som sa ponoril znovu, zbadal som ju. Bola síce hlboko podo mnou, no videl som, že pláva z posledných síl. A odrazu zastala, s rukou vystretou k hladine mora a s otvorenými očami, v ktorých sa odrážali svetlá z diel. Plával som rýchlo, tlak mi však spomaľoval pohyb... natiahol som ruku a...

 

Strhol som sa zo sna. Cítil som, že sa stalo niečo zlé. Srdce mi rýchlo bilo, niečo sa mi snívalo... no nevedel som si spomenúť, čo to bolo. Zo zvyku som zašmátral po Celebele a keď som si uvedomil, kde je, zašepkal som aspoň ochranné kúzlo. Viac som spraviť nemohol, no veril som, že pomôže.

 

Prebrala som sa na palube, vykašliavala som vodu, ktorú som mala naozaj všade. Skláňal sa nado mnou Herbo a ja som vedela, že ma zachránil. Jeho tvár bola to posledné, čo som zbadala predtým, než som stratila vedomie.

,,V poriadku? No tak, Nina, si v poriadku?“ dychčal Herbo a držal mi hlavu podopretú. Kvapkala z neho voda a vyzeral vyčerpane. S námahou som sa posadila a keď som zbadala zlomený hlavný sťažeň, povedala som:

,,Herbo... ochranné kúzlo, inak túto noc neprežijeme...“

,,Viem... ale keď nebudeš vládať, dokončím to sám, jasné?“

Mimovoľne som prikývla a priložila svoju dlaň k Herbovej. Obaja sme šepkali rovnaké zaklínadlo, podobné, akým nás pred chvíľou na diaľku ochránil Šiša. No toto bolo omnoho väčšie.

Zo spojených dlaní sa nám valila ochranná vrstva zlatistého svetla, ktorá pokryla celú loď a zabezpečila, že cez ňu už neprešla jediná delová strela, ani žiadni piráti.

Sila ochranného kúzla vždy potrvá dovtedy, dokedy je potrebná a možno ho vykonať iba v smrteľnom nebezpečenstve. Viac sme urobiť nemohli a ja som sa ako vo sne presunula do kajút, kde z dier po delových guliach natiekla voda. Vďaka ochrannému kúzlu už nemala kade, takže muži, ktorí bitku prežili mali dosť času na opravu.

No my s Herbom sme nevládali. Pamätám sa, ako som klesla na posteľ nasiaknutú morskou vodou a stratila som vedomie...

 

Prebral som sa až na obed, opravy na lodi pokračovali a keď som vyšiel na palubu, fúkal iba slabý vietor a svietilo slnko. More nás húpalo, voda už nebola šedá ale azúrovo modrá, podobná ako obloha.

,,Dobrý deň, som rád, že ste sa už zobudili,“ oslovil ma kapitán, všimol som si, že má cez pravé líce čerstvý škrabanec.

,,Ďakujem, aj ja. Ako to ide s opravovaním?“ spýtal som sa a vtom sa zrútil jeden z menších sťažňov, ktorý práve posádka vztýčila.

,,No, snažíme sa,“ vzdychol kapitán. ,,Ako je na tom slečna Ardil?“ zmenil radšej tému, rozprávanie o zdevastovanej lodi ho zjavne zarmucovalo.

,,Ešte spí, je vyčerpaná, v poslednom čase sme toho mali veľa...“

,,Rozumiem. Keby ste čokoľvek potrebovali, viete, kde ma nájdete.“

,,Áno, ďakujem. Ja by som však zatiaľ mohol pomôcť s opravami.“ Kapitán vďačne prikývol a tak prvé, do čoho som sa pustil bolo napravenie toho sťažňa, ktorý sa zrútil počas nášho rozhovoru.

 

Priznám sa, keď som sa prebrala, netušila som, že som bola mimo až tri dni. Zostával iba posledný deň plavby, kým zakotvíme v Celeblonde.

V tom ruchu som si ani nevšimla ranu na boku, dlhú asi dva palce a nie príliš hlbokú. No, asi aj tá prispela k môjmu vyčerpaniu a ja som si ju radšej hneď ošetrila.

Keď som sa ako tak upravila a vyšla na palubu, zbadala som Herba pri kormidle. Pousmiala som sa pri tom pohľade a potichu som za neho došla a objala ho.

,,Alečo... nový kapitán?“ zašepkala som mu do ucha a on odvetil:

,,Možno... ale nemôžem sa sústrediť, keď ste takto blízko... slečna...“

Bozkávala som ho na krk a šiju, až kým som ho neprinútila otočiť sa. Vzal ma do náručia a bozkával na pery, tvár aj krk.

,,Konečne si sa prebrala,“ povedal napokon a ja som sa usmiala a odvetila:

,,Aj ja som rada. A ďakujem ti... počúvaj, v posledných dňoch si mi hneď dvakrát zachránil život, vieš, čo to znamená?“

,,Že by si sa mi mala nejak odvďačiť?“ spýtal sa šibalsky.

,,No tak, mala som na mysli skôr to, že som asi neopatrná, ale...“

,,Ale moja odpoveď je lepšia.“

Z ničoho nič ma zobral na ruky a odniesol si ma do podpalubia.

 

Už to bolo takmer päť dní, čo vyplávali Nina s Herbom na more. Nemal som o nich žiadne správy a to ma znepokojovalo. Vedel som síce, že prvé správy o nich prídu až keď sa dostanú do Minas Araglar, no aj tak. Na mori sa muselo niečo stať a ja som nevedel, ako na tom sú.

Možno aj preto, že som mal plnú hlavu obáv mi nebývalo zle a Nepriateľ akoby na mňa nemal dosah. No nevedel som, či sa mám z toho tešiť, alebo sa obávať ešte viac.

 

Celeblond sme už mali na dohľad. S Ninou sme stáli na palube v prednej časti lode.

,,Mali by sme si ísť po veci,“ nadhodila Nina s pohľadom upretým na približujúci sa prístav.

,,Mali,“ prikývol som a otočil sa, aby som ich rýchlo zobral z podpalubia. Nina sa vybrala so mnou. Naše ruksaky a zbrane sme vyniesli hore a dali na seba. Stúpalo vo mne akési neurčité vzrušenie a zistil som, že v Nine tiež potom, čo mi nervózne stisla ruku.

Keď sme vplávali do prístavu, na lodi nastal zhon, muži priväzovali kotviace laná a ešte vždy sťahovali plachty.

,,Dovidenia, priatelia,“ lúčil sa s nami kapitán, ,,a ďakujem.“ Dal si dole klobúk na znak úcty a my sme si s ním podali ruky.

,,My ďakujeme za odvoz,“ usmiala sa Nina a potom sme spolu vykročili po mostíku a konečne pocítili pevnú pôdu pod nohami.

 

V prístave na nás čakala malá skupinka krátkovlasých elfov. Jeden z nich, vysoký a na pohľad vznešenejší nám vyšiel v ústrety.

,,Zdravím vás, slečna Ardil, pán Aradur. Ste tu vítaní, ste našimi hosťami. Dovoľte mi prosím, aby som sa predstavil, moje meno je Tiriamir, som synom svojho otca Eleamira, pána Celeblondu. Je pre nás česť, že ste u nás zakotvili. Prosím, prijmite moje pozvanie do nášho sídla, kde sa môžete pohodlne ubytovať a najesť.“

,,Ďakujeme,“ povedala som, značne v rozpakoch. Bol akosi... až príliš zdvorilý, úprimne ma to zaskočilo. Teda nie, že by som si myslela, že elfovia sú nezdvorilí, ale on bol úplným opakom melgwaithčanov napríklad a po stretnutí s pánom Hirgulom som takéto vrúcne privítanie naozaj nečakala.

Pomalým dôstojným krokom sme sa teda s Herbom vybrali za ním a opúšťali prístav. Keď som sa obzrela, naposledy som uvidela loď, na ktorej som takmer prišla o život a ktorú som napriek tomu začínala mať rada. A z ktorej som poslednýkrát uvidela Šišu. Pri tej myšlienke mi zovrelo hrdlo a prinútila som sa viac neobzrieť.

,,Musím hľadieť dopredu,“ hovorila som si a snažila sa potlačiť vnútorný zvieravý pocit. Žiaľ... bolo to až príliš ťažké.

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.