LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Dvadsiata ôsma kapitola

Peklo v Minas Belegnaug

Ráno, svieže, čisté, presýtené jarou. Ešte v skorých ranných hodinách, keď slnko poriadne nevyšlo, ale nebolo od toho ďaleko, som išla za mesto, bosá, odetá iba v ľahkých bielych šatách a s vlasmi vejúcimi vo vetre.

Dnes bol môj deň. Deň, kedy sa zbavím všetkého zlého, starého a nechceného. Dnešok bol dňom, ktorý patril iba mne.

Konečne som narazila na pole, ktoré tento rok ležalo úhorom. Bosou nohou som stúpila na hlinu a cítila tak omnoho lepšie zem. Spravila som krok, dva, tri a za každým krokom, čo som urobila a po miestach, kade som prešla vyrastali a kvitli biele jarné kvety, svieže a čisté, no plné mojich obáv, strachu a zlých spomienok.

Kým som došla do stredu poľa, utvoril sa za mnou biely chodníček. Potom som zastala. Zavrela som oči a načúvala zvukom vetra a prírody. Dokopy tvorili symfóniu, akú by človek nikdy nezložil... a ja som tancovala a vnímala iba prebúdzajúce sa slnko, ktoré bolo mojím jediným svedkom.

Neviem, ako dlho mi trvalo, kým som pokryla celé pole kvetmi, no pamätám sa, ako som potom začala stúpať hore a neprestávala som tancovať. Akoby ma nadnášal vietor a ja som stúpala po jeho dychu a stále som zrýchľovala a zrýchľovala, až kým sa mi nezakrútila hlava a nezačala som pomaly padať na biele pole podo mnou...

 

Aj keď by nedopadla tvrdo, zachytil som ju, ešte stále otrasený z toho, čo som videl. Vyzerala, ako víla, ako niečo nadpozemské, nadpozemsky krásne a nevinné a... mocné.

Keď sa potom prebrala, musel som ju pobozkať. A ona to, aj keď trochu zmätene, opätovala. Nevedel som, čo mám povedať, v hlave mi vírilo veľa slov, no žiadne z nich nevystihovalo to, čo som cítil. Tak som jej jednoducho pomohol vstať, držal ju okolo pliec a spolu sme kráčali späť do mesta s tichým porozumením.

 

Kým sme boli v Minas Araglar, často sme chodievali von, do prírody. Niekedy s Herbom, niekedy s Ninou, inokedy zas všetci traja alebo len sami. Všetko kvitlo, začínalo byť dosť teplo a my sme si užívali posledné chvíle ničnerobenia pred blížiacou sa vojnou, ktorá vypukne, keď sa objaví tretia trhlina.

Raz, keď sme sa vybrali von len my s Ninou, lebo Herbo chcel zájsť za starými známymi z poľa, som sa dozvedel niečo, o čom som takmer nemal tušenie. Sedeli sme v tráve, neďaleko od nás zurčala voda a ani neviem ako sme sa začali rozprávať o nich dvoch.

,,Vieš, nemyslím, že by sme toto isté mohli zažiť na Zemi,“ povedala Nina napoly zamyslene a napoly smutne.

,,No... je pravda, že Herbo sa tu trochu zmenil. Vlastne, všetci sme sa zmenili. Je preto ťažké hovoriť o tom, či by sa toto isté stalo aj na Zemi.“

,,Nie... myslím, že nejde o to, že sme sa zmenili. Teda, zo začiatku som si to tiež myslela... ale...“

Spýtavo som na ňu pozrel a ona sa zhlboka nadýchla a pokračovala:

,,Ale tu cítim niečo iné. Proste je to všade okolo nás, keď sme spolu aj keď nie sme spolu, je to niečo, vďaka čomu viem, že sa nerozdelíme... ale vážne netuším, čo to je. Viem, že tu,  v Gaerdore, je všetko inak. No toto je niečo také mocné, že nad tým poriadne ani nedokážem uvažovať.“

,,Pozri, načo  uvažovať o tom, čo by bolo na Zemi, hlavné je, že ste tu, spolu, a spolu aj zostanete, nie?“

Úkosom na mňa pozrela, akoby rozmýšľala, čo si má myslieť, no nakoniec povedala:

,,Asi máš pravdu, je to celé blbosť.“ Usmiala sa.

,,Veď ja mám vždy pravdu, nie?“ Vtedy sa už smiala úplne a ja som bol navonok spokojný a nepripúšťal si zvláštny vnútorný pocit, že niečo nie je v poriadku.

 

Koncom mesiaca, keď sme akurát oddychovali po výdatnom obede, Herbo, ktorý ležal na terase sa odrazu strhol a jedným skokom sa ocitol pri zábradlí. My so Šišom sme dobehli hneď za ním, aby sme sa pozreli, čo sa deje.

,,To sú posli!“ povedal Herbo s pohľadom upretým na dvoch trieliacich jazdcov na koňoch, ktorí smerovali k bránam Minas Araglar.

,,Z Minas Belegnaug,“ potichu poznamenal Šiša a mne sa odrazu rozbúchalo srdce.

,,Myslíte, že našli tretiu trhlinu?“ spýtala som sa a opätovala stisk Herbovej ruky.

,,Možno,“ povedal Šiša a nespúšťal oči z približujúcich sa jazdcov.

Asi o pol hodinu niekto náhlivo zaklopal na dvere a vošiel dnu.

,,Prepáčte, slečna, páni,“ komorná Belia sa uklonila najprv mne a potom chalanom, ,,pán Tholguldil vás očakáva vo svojej pracovni.“ Prikývli sme.

,,Ďakujem, Belia,“ povedala som pološeptom a Belia sa uklonila a zavrela dvere.

Tak a je to tu, myslela som si a hneď nato sme sa s chalanmi vybrali za Tholguldilom.

 

,,Posaďte sa,“ ukázal Tholguldil na tri stoličky pred jeho stolom. Urobili sme, ako nám kázal a viseli na ňom pohľadom.

,,Pred pár minútami dorazili posli z Minas Belegnaug,“ začal pomaly rozprávať a bolo vidieť, že je rozrušený.

,,Správy sa šíria od rieky Daerant už odvčera. Nepriateľ na nás zaútočil so všetkými svojimi silami.“

Čože?! chcelo sa mi zvolať, no namiesto toho som len ohromene pozeral. Nedávalo to zmysel! Prečo by útočil?

,,A trhlina?“ spýtala sa Nina.

,,Ešte sa neobjavila.“ Tholguldilov pohľad bol kamenný. Videl som jeho obavy a aj to, ako sa snaží nepreniesť ich na nás.

,,Preto,“ pokračoval, ,,musíte ísť do Minas Belegnaug ako posily. Nepriateľova horda nesmie prekročiť hranicu mesta. Nemôžu sa dostať za mesto... musíte udržať hranicu,“ uzavrel konečne monológ.

,,Kedy máme vyraziť?“ spýtal sa Herbo, keď sme vstávali.

,,Ihneď,“ povedal Tholguldil a odprevadil nás pohľadom z pracovne. Viac nepovedal, iba ihneď.

 

,,Čo sa to deje?“ nechápal Šiša, ktorý ako jediný vyslovil otázku, ktorá vírila v hlave nám všetkým.

,,Nepriateľ útočí a my musíme udržať líniu. Bojuje sa po celej dĺžke rieky Daerant. A keď prelomia našu obranu tam, nemôžeme im dovoliť dostať sa ďalej,“ odpovedal mladý sluha, ktorý nám chystal veci na cestu.

Snažil som sa predstaviť si vojsko, ktoré by mohlo útočiť po celej dĺžke rieky Daerant. Nepredstaviteľné. Ako v mrákotách som vyšiel za Ninou a Šišom von, kde nás už čakali naše osedlané kone. Predtým, než som vysadol, otočil som sa a zahľadel sa na mesto. Neviem, prečo som mal pocit, že to je naposledy.

,,Ideš?“ spýtal sa Šiša a ja som prikývol a nasadol na Zelosa. Spolu sme vycválali naproti vojne, ktorá nemala obdoby.

 

Cestou do Minas Belegnaug začal fúkať chladný vietor, akoby nám zima dávala najposlednejšie zbohom. V tvárach sa nám črtali obavy, no tiež odhodlanie, pretože bojovník musí mať vždy čistú myseľ v čase bitky. Snažila som si myšlienky utriediť cestou, aby som neskôr bola pripravená. A či sa mi to podarilo, to naozaj neviem posúdiť.

Keď sme totiž dorazili do Minas Belegnaug, vládol už neskorý večer. Najprv sme si mysleli, že sme stratili smer, lebo jediné, čo sme mohli zahliadnuť bola nevysoká, pár metrov široká kamenná veža, na ktorej vrchole viala vlajka s vyobrazením dvoch kladív. Síce sa zhodovala s vlajkou Minas Belegnaug, mesta trpaslíkov, no tá veža rozhodne nemohla byť mestom.

Aké veľké bolo naše prekvapenie, keď nám z veže vyšiel naproti urastený trpaslík s upravenou bradou a privítal nás obradnou poklonou. Zosadli sme z koní, o ktoré sa hneď postaralo služobníctvo- netuším odkiaľ sa vzalo- a nasledovali ho do veže.

Po dlhých strmých točitých schodoch sme zostupovali asi štvrť hodinu, kým sme sa konečne dostali tam, kam sme mali namierené: za kráľovnou trpaslíkov, Culwien.

Kráľovná sídlila vždy v strede všetkých podlaží. Nenachádzala sa ani úplne hore ani úplne dole a tak mala najlepší prehľad a správy sa k nej dostali rovnako rýchlo zdola aj zhora. Do jej siene mohli vstúpiť iba povolaní a my sme mali obrovskú česť, že sme ju mohli osobne navštíviť. O tom, akú som mala trému sa ani nezmieňujem.

 

Prvé, čo som si všimol po tom, čo sme vstúpili bol obrovský asi päť metrov vysoký žiarivý trón z rýdzeho zlata. Priam ma to oslepilo. Na ňom sedela nízka, trochu bacuľatá a ryšavá postava oblečená v tmavomodrom rúchu, s obradným žezlom v ruke a vkusnou korunkou vo vlasoch.

,,Buďte pozdravení, pútnici,“ jasným hlasom, ktorý sa v miestnosti ozýval prehovorila kráľovná a my sme sa uklonili a až potom odzdravili.

,,Viete,“ prehovorila znovu jasným hlasom, ,,naše mesto, Minas Belegnaug, na prvý pohľad nevyzerá byť veľké. No tí, čo ho navštívili vedia, že jeho zákutia a chodby siahajú až pod hory Orodhith. A keďže moriovia a ostatní z Nepriateľovej hordy netušia, ako naše mesto vyzerá, máme pred nimi náskok, pretože využijeme staré chodby, ktoré vyúsťujú na zemský povrch.“

Ahá, takže preto sme nevideli prichádzať služobníctvo!

,,Je ich akurát toľko, aby sme moriov zmiatli a zároveň sú tak dobre ukryté, že by ste ich nenašli, keby vám ich niekto neukázal.

Ako iste viete, nie je nás toľko ako nepriateľov, no musíme zobrať do úvahy aj to, že oni už budú po trojdňovom boji s melgwaithčanmi a ostatnými hraničiarmi a my budeme oddýchnutí, budeme mať dobrú taktiku a budeme mať vás.“ Usmiala sa, vstala a pomaly zostupovala z trónu.

Keď k nám podišla bližšie, všimol som si jej tmavozelené oči, ako drahokami, dlhé vlnité vlasy, ktoré držala iba zlatá koruna a tiež jej výšku. Keď sedela hore, na tróne, nevyzerala byť omnoho nižšia, ako my. Teraz sme mohli jasne vidieť, že nám siaha asi po prsia.

,,Takže, vítam vás v Minas Belegnaug, drahí priatelia. Sme vám naozaj vďační za to, že ste tak rýchlo prišli. Za vašu ochotu a to, že riskujete životy a tiež vaše poslanie,“ pozrela priamo na mňa a mne sa na okamih zastavil dych. Mal som zvláštny pocit, že nehovorí iba o našom spoločnom poslaní vyvolených, ale aj o mojom vlastnom. Zvláštne.

 

Neviem, ako to Culwien dokázala, no jej slová ma upokojili. Možno to zapríčinil jej hlas, zjav alebo priamo to, čo povedala, no odrazu som sa cítila úplne pokojne a vyrovnane, akoby nebolo nič, čo by mi nedávalo zmysel. A vlastne, nedávalo tu niečo zmysel? Nie, všetko sa zdalo byť v poriadku, všetci sme boli v poriadku a všetko išlo tak, ako malo.

Odrazu som zastala uprostred chodby. Jeden z Celebelov na mojom krku začal čudne vybrovať, až ma to šteklilo a ja som ho rýchlo vybrala. Celebel svietil jasne na modro, priam horel a ja som čakala, čo sa bude diať.

Pamätám si, ako zavial vietor, aj keď nemal odkiaľ a Šišov modrý Celebel vyzeral, akoby mi ho dávala dolu z krku neviditeľná ruka. Na chvíľu sa ocitol vo vzduchu, medzi mnou a ním, a potom mu pristál v nastavenej dlani. Šiša si ho dal na krk a pozrel na nás. Usmievala som sa. Teraz už bolo naozaj všetko tak, ako malo.

 

Druhý deň, kým trpaslíci horlivo opevňovali chodby a vvytvárali po celom meste nové a nové zátarasy a skryté pasce, s Ninou sme natrafili na neuveriteľné miesto. Neviem, kde vtedy trčal Šiša, ale prišiel o obrovský zážitok.

Omylom sme odbočili do akejsi podzemnej jaskyne, ktorá mala strop vysoký asi ako dvojposchodový dom. Cez otvory hore a na bokoch dnu prenikalo slnko a pomocou zrkadiel sa tak presvetlila celá miestnosť a my sme sa nestačili čudovať pri pohľade na kvitnúce stromy, kvety, zelenú trávu a dokonca aj neveľký zurčiaci potôčik vytekajúci zo skál. Všetko bolo upravené a skoro dokonalé, takmer ako z časopisu o bývaní, len tam chýbala drevená lavička alebo romantická hojdačka.

,,Wau,“ povedala Nina, pomaly kráčala k tráve a ja som mal pocit, akoby ju pohlcoval nejaký iný, krásny a tajomný svet. A ja som ju nemohol zastaviť, jedine sa nechať pohltiť tiež.

 

Po tom, čo Nina s Herbom niekam zmizli a po tom, čo som sa zvítal s Krulom, ktorý dorazil ráno z Esgalie, som si išiel ešte ľahnúť. Posledný oddych pred ťažkým bojom. Chvíľu som rozmýšľal, kam mohli ísť, no spánok ma premohol. Koniec koncov, mal som na neho právo, od dnešného večera sa boj potiahne pravdepodobne aj niekoľko dní.

 

Ležali sme v tráve, počúvali zurčanie vody a užívali si teplé jarné slnečné lúče. Samozrejme, že trpaslíci mohli žiť pod zemou- to by som dokázala aj ja, keby som mohla chodiť sem! Bolo to naozaj magické miesto, akoby sa zastavil čas.

Prišlo nám úplne prirodzené, že sme sa odrazu ocitli tak blízko, že sme cítili teplo toho druhého a bozkávali sa... možno až príliš dlho. Všetky tie dotyky, bozky, nežné i vášnivé objatia a pohľady do očí... necítili sme hlad ani smäd. A potom, keď sme zistili, že slnko už veľmi nehreje a že dokonca pomaly zapadá, museli sme sa veľmi ponáhľať, aby sme sa stihli pripraviť na začiatok boja.

Viem, bojovník má mať pred bitkou vždy čistú hlavu. No v tej chvíli sa ju jednoducho mať čistú nedalo.

 

,,No konečne, kde ste trčali?“ spýtal sa Šiša už oblečený a nachystaný na boj, keď si akurát dával sekeru za opasok.

,,Prepáč... trochu sme sa zdržali. Nechtiac,“ dodala som a cítila som, že sa trochu červenám. Šiša sa na polovicu zasmial a na polovicu pokrútil hlavou a kývol nám, aby sme sa ponáhľali.

O pár minút sme sa už predierali zátarasami, až kým sme sa nedostali k hlavnej bráne do prvej obrannej línie.

Keď som pozrela cez škáru von, zachvela som sa. Pochodovala k nám armáda odetá celá v čiernom. S nespočetne veľa vojakmi. A keď vravím nespočetne, tak to bolo naozaj nespočetne. Každou sekundou sa blížili, aby zabíjali, plienili a zamorili celý Tor Lauretël. Tisícky moriov, orkov a aj mužov, desiatky daerov.

Koľko je nás? Prebleslo mi hlavou prv, než celá tá rútiaca sa vlna na okamih zastala a ich generál vydal povel k útoku. Krajinou zaznel ohlušujúci bojový pokrik a hneď nato dupot tisícok nôh, ktoré sa blížili k novej hranici medzi temnou a slobodnou ríšou.

 

Nebo, šíre a modré, akoby nám hovorilo, že sa nemáme vzdávať. Všetci tí, ktorí stáli proti nám boli iba bábkami v rukách čarodejníka, krutého a ľstivého. A všetci tí, ktorí stáli proti nim, tí, ktorí bránili svoju vlasť, postavenie a rodiny, tí bojovali z vlastnej vôle.

Takto by to bral optimista. Pri pohľade na tisícky nepriateľov by sa trochu zachvel, no hrdo a statočne by odolal strachu.

V skutočnosti to vyzeralo inak. Moriovia i orkovia, všetci tí, ktorých naverboval Nepriateľ, nebojovali síce za vlastné ciele, dokonca ani pre peniaze. Bojovali, lebo boj bol ich súčasťou života tak, ako pre niekoho umenie, či pohyb. Bitky a vojny v nich vyvolávali rovnaké euforické pocity, ako u nás napríklad čokoláda.

Preto sme mohli mať oprávnený strach. No v tej chvíli sa javilo výhodnejšie naivne veriť slovám optimistu a hľadieť na valiacu sa hordu bez strachu a predsudkov. Osud nakoniec určí víťaza.

 

,,Namieriť! Páľ!“ ozývali sa povely lukostrelcom, ktorých sme síce nemali veľa, no svojimi šípmi dokázali preriediť prvú vlnu moriov. Napriek tomu, že sme stáli v prvej obrannej línii a pred nami sa černela asi stovka vojakov, zatiaľ sme iba pozorovali priebeh bitky z vyvýšeného miesta a štítmi sa chránili pred spätnou paľbou nepriateľov.  

Lučištníci strieľali rýchlo a presne, no útčiaca horda sa blížila a v okamihu, keď sa na nastavené kopije nabodli prví moriovia, pred očami sa nám začalo odohrávať krvavé divadlo plné kriku, červenej farby, ocele a múk. A keby som tam nestál ako bojovník s vysokými poctami a ako vodca, nepozeral by som na to.

 

Konečne to prichádzalo. S taseným mečom som čakala na útočiacu druhú légiu zloženú iba z orkov. Všetci o hlavu vyšší, silnejší a hlavne hroziví. Keď som však v rukách pevne zvierala rukoväť meča, vedela som, že ich sila nič neznamená.

,,Vpred!“ zaznel povel odkiaľsi zozadu a ja som sa rozbehla proti orkom. Takmer som sa nestihla uhnúť pred zakrivenou šabľou, ktorá mi mierila na krk a po tom, čo som spravila kotúľ som zostala pololežať, polosedieť na zemi. V okamihu som však vstala a najbližšiemu orkovi prebodla málo chránený krk. Vykryla som útok z prava, otočila sa smerom k útočníkovi, no prv, než som ho zabila, bodla som mečom dozadu, kde za mojím chrbtom padol ork odhodlaný dostať ma takým zákerným spôsobom. Potom sa ozvalo škrípanie ocele o oceľ, keď sa ma ork predo mnou snažil znovu zasiahnuť a vzápätí skončil s rozseknutou lebkou. Na čepeli mi ostali zelenožlté zvyšky mozgu, ktoré som s hnusom otriasla a ihneď na to som sa vrhla na ďalších orkov...

 

Moja sekera sa celá leskla od čiernej lepkavej tekutiny, orkskej krvi. Začínal som byť unavený, slnko už dávno, pradávno zapadlo a orkov akoby neubúdalo.

Stúpal som po mŕtvych telách našich i nepriateľských vojakov, zdalo sa mi, že ich tam je zopár vrstiev a vždy, keď som na to pomyslel, predstavil som si, že som jedným z nich a všetci po mne skáču a padajú na mňa mŕtvoly a ranení.

Vzduch, presýtený pachom krvi, sa sem tam sfarboval na červeno, keď niekomu preťali tepnu. Ľavé líce som mal ofŕkané cudzou krvou, teraz už zaschla a tvorila nesúvislú hnedastú vrstvu.

Odhrnul som si z čela vlasy, strapaté a polepené, v ľavej nohe som mal ešte pred chvíľou zabodnutý ostrý orkský zub, našťastie nie hlboko. Nič ma však nemohlo zastaviť.

Asi o polnoci som začal zháňať Ninu a Herba. Museli sme sa vrátiť, aby sme mohli uskutočniť kráľovnin plán a tiež si oddýchnuť.

Nemusel som hľadať dlho- zbadal som ich o pár minút. Okolo Niny sa navŕšili kopy mŕtvych orkov a Herbo si z jednej obzvlášť veľkej spravil úkryt a strieľal na nič netušiacich útočníkov. Očividne mal prestávku.

Tromi skokmi som bol pri nich a cestou som dvakrát sekol a zabil tých, ktorí mi stáli v ceste. Nina ma zbadala už keď som sa blížil, Herbo k nám dobehol asi pol minúty potom. Dohodli sme sa, že sa rozdelíme a nenápadne odídeme, asi by bolo čudné, keby sme len tak odrazu všetci zmizli. Vrátil som sa teda na svoje stanovisko (cestou som pomohol pár vojakom s väčšou skupinou orkov) a ani som nestihol zabiť päť z tých, ktorí sa mi dostali pod ruku, musel som sa stiahnuť a potom čo najrýchlejšie bežať do veže.

 

Keď sme sa stretli vnútri, pár minút sme iba zhlboka dýchali. V sieni, kde sme stáli sa nachádzalo iba zopár mužov, ktorí podávali správy o priebehu bitky kráľovnej. Jeden k nám pribehol a Šiša mu ešte vždy zadýchane povedal:

,,Povedzte kráľovnej, prosím, že je čas.“ Trpaslík prikývol a rozbehol sa najrýchlejšie ako vedel dolu po točitých schodoch- aj keď to mal extrémne náročné kvôli zábranám (no v tých boli otvory akurát tak veľké, aby nimi trpaslík mohol prejsť- my sme to mali už ťažšie).

Zhlboka sme oddychovali, kým sme čakali, kedy príde správa od Culwien a potom povel vojakom. Trvalo asi pol hodinu, kým sa trpaslík vrátil a my sme vtedy vybehli po drevených schodoch na vrchol veže.

Akurát včas. Obranné línie ešte stále všetky držali, orkov sme nepustili ani o meter ďalej. Trpaslíci však už boli mnohí tak vyčerpaní, že ich dokázal dostať aj protivník oveľa neskúsenejší. A to bol ten správny čas. Ozvalo sa dunenie veľkého rohu, hrozivé a ohlušujúce. Povel k ústupu.

 Trpaslíci so štítmi v jednej a sekerami v druhej ruke pomaly ustupovali ku kamennej veži a čakali, čo sa bude diať, čakali na ďalší rozkaz. A divadlo mohlo začať.

Pri ústí každej chodby, ktorá končila nad zemou sme spolu s trpaslíkmi umiestnili čarovné vybuchujúce kamene, ktoré dokázali ťažiť a správne upraviť jedine naši nízki priatelia. Nálože vytvorené z týchto kameňov sa nenachádzali nikde v blízkosti veže a preto, keď naši vojaci ustúpili za myslenú čiaru, ktorá značila bezpečie, dal som signál Krulovi, ktorý opäť zadul na roh. No to už neznel povel k ústupu, ale k útoku! A všetci tí, ktorí sa doteraz skrývali v podzemných chodbách Minas Belegnaug, zapálili pochodňami nálože a tie vybuchli práve včas, aby rozmetali dookola radostne sa valiacich orkv a moriov k ustupujúcim mužom. Výbuchy zároveň vytvorili voľný priechod z podzemia na povrch a mnohí nepriateľskí vojaci padli a ani sa nestihli spamätať, čo sa to deje. Bolo nádherné pozerať sa na to zhora. Akoby sa práve končila rozprávka.

A potom, odrazu orkov aj moriov ubudlo toľko, že sme ich počtom prevyšovali a to sme ešte mali niečo málo mužov ukrytých vnútri mesta. Čierno- červené more tiel a kusov tiel všade naokolo krajine dodávali morbídny výraz, no trpaslíci valiaci sa vpred s bojovým pokrikom to vynulovali.

Všetci traja sme sa šťastne objali. Podarilo sa nám takmer nemožné, samozrejme, keby sme na začiatku nebránili mesto len s tými najlepšími mužmi, neviem, ako by to celé dopadlo. Vtedy som však cítil ten krásny euforický pocit, ktorému hovoríme šťastie.

Žiaľ, netrval dlho. Nie len ja som zbadal postavy vysoké asi štyri metre (keď sa vzpriamili), s tromi pármi nôh a svalnatým telom. Mohlo ich byť asi desať. Sťažka vydychovali oblaky dymu a jeden po druhom sa rozžeravili do oranžova. A my sme len s hrôzou pozorovali, ako sa rozbehli po roztrúsených vojakoch, ktorí stáli proti nim, ako keď stojí proti levovi gazela.

 Áno, presne tie obávané, najobávanejšie temné tvory, daerovia, útočili teraz, keď sme mali víťazstvo na dosah.

 

Zatiaľ čo sme my so Šišom vytvárali ochrannú vrstvu okolo mesta, cez ktorú sa daerovia nemohli dostať, Herbo zasiahol jednu obludu priamo do oka dvakrát po sebe. Daer chvíľu reval, vzpínal sa na zadné, no nakoniec s žuchnutím dopadol na zem a sťažka dodýchaval.

Zabiť daera bolo nesmierne ťažké, keďže ste mu mohli smrteľne ublížiť iba ak ste trafili do hlavy (aj to iba do oka, lebo lebku mali takú tvrdú, že by ju dokázalo rozbiť naozaj máločo) alebo do srdca. Riskovali ste tak ale najmenej popáleniny.

V okamihu, keď naša ochranná vrstva obkolesila celú vežu a muži na bojisku utekali smerom k nej, aby sa skryli, preskočila som hradbu a kúzlom spomalila pád, takže som dopadla elegantne ako mačka. Vedela som, že chalani by mi nedovolili, aby som tam išla, no ja som musela, tá vrstva by tam neostala naveky a aj keby, daerovia sa nemohli dostať za líniu mesta.

Jeden z daerov ležal bez života a na bojisku pokrytom mŕtvolami ich v rôznych rozostupoch pobehovalo ďalších deväť. Rozbehla som sa k tomu najbližšiemu, už už sa chystal zabiť trpalsíka ležiaceho pod ním, keď som mu mečom sekla po chrbte a on sa strhol ako keď sa človek pichne ihlou- zľakne sa, no veľmi to nebolí. Daer sa otočil ku mne a zahnal sa svojou sekerou veľkou takmer ako ja a mne skoro odpadli ruky, keď som útok ako tak vykryla. Z plného hrdla zahučal, z úst mu striekali horúce sliny a ja som neudržala rovnováhu a spadla na zem. Ako keď je víchrica a máte pocit, že vás odfúkne... no a mňa odfúklo.

Netvor sa nado mňa naklonil a oheň mi spaľoval tvár aj telo, zatiaľ čo on sa vyžíval v tom mučení. Mala som pocit, že ak niečo ihneď neurobím, roztopím sa... a jeho pohľad... nikdy som nevidela spaľujúcejší a zlovestnejší pohľad, ako mal ten daer nakláňajúci sa nado mnou.

,,Nie!“ začula som vzdialený výkrik a vtom som sa z posledných síl napriahla a z celej sily vrazila meč daerovi do oka tak, že bol takmer až po rukoväť uväznený v jeho hlave a nešiel vytiahnuť. Príšera sa vzopäla na zadné a ryčala od bolesti. Vedela som, že umrie. No nevedela som, či umriem aj ja, keďže som teraz visela vo vzduchu zachytená o rukoväť meča a pozerala som zo štvormetrovej výšky dolu.

,,Drž sa!“ kričali chalani, ktorí akurát dobehli a Šiša ku mne vyslal priehľadnú modrú hmotu, ktorá ma pohltila a zniesla dolu práve včas... inak by sa daer zrútil k zemi aj so mnou a pochoval by ma pod svojím obrovským rozpáleným telom.

 

,,Ďakujem,“ povedala Nina, ešte sa ani nepostavila. Herbo jej pomohol a chytil ju za plecia:

,,Preboha, čo ti to napadlo?! Myslíš, že to bolo hrdinské?! Tak myslíš?!!“

,,Nie...“

,,Tak vidíš... vidíš, ty si blázon! Ale iba blázni môžu byť hrdinami...“ Pobozkal ju a pevne zovrel v náručí, pričom ona vykríkla:

,,Au!“

,,Prepáč...“ Po tele mala popáleniny a mal som podozrenie, že má zlomené zápästie.

,,Pod, musíme ťa dať do poriadku,“ povedal som a otočil sa smerom k veži a slabnúcej ochrannej vrstve.

,,Ale čo daerovia?“ Zostávalo ich ešte sedem. Jedného zabila Nina a jedného sa podarilo dostať skupine asi piatich vojakov. Ostatní ušli.

,,Už sú mimo náš dosah,“ skonštatoval som a vtom som sa rozbehol. Zbadal som Krula, sťažka dýchajúceho na zemi, snažil sa plaziť. Uvedomil som si, že to jeho skoro zabil daer, ktorého Nina poslala späť do pekla.

,,Krul!“

,,Taradur, priateľ...“ chrčal. ,,Asi zomriem...“

,,Nezomrieš,“ povedal som rozhodne a pomohol mu na nohy, pričom som ho celú cestu podopieral, ako sa dalo. A aj keď tou cestou k veži omdlel asi trikrát, vedel som, že on nezomrie, nemôže. On nie.

 

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.