LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Dvadsiata šiesta kapitola

Piráti, sny a vlkolaci

Skrýval som sa v neveľkých suchých kríkoch, keď som rozmýšľal, ako sa dostanem na loď. Pochopiteľne, lode nemali sputenú lávku na mólo aj keď kotvili pomerne blízko. Ak by som sa rozhodol plávať, bolo by príliš nápadné, keby som po sebe na palube zanechával mokré stopy a aj to len ak by sa mi podarilo vyliezť- nehovoriac o teplote vody. Druhá možnosť ponúkala vytvorenie ilúzie schodov alebo akejsi lávky, po ktorej by som mohol do lode prekĺznuť. Nebol som si však istý, či dokážem ostať neviditeľný aj udržať lávku súčasne.

          som sa začínal báť, že na nič neprídem, keď sa z lode blízko pri móle ozval výkrik a nadávky opitého muža. S treskotom sa spustila lávka a po nej sa na mólo dopotácali traja špinaví, opití a mierne dezorientovaní piráti, na ktorých kričal ten istý muž ako predchvíľou:

,,Banda! Nebudete mi šťať na palubu! Ešte raz a dám vás hodiť žralokom, chamraď!“ A postrčil najbližšieho muža tak, že na mólo dorazili všetci v jednej kope.

Kým sa stihli postaviť na rovné nohy, nebadane som prešiel popri nich a po lávke sa dostal na palubu plnú opitých pirátov, ktorí sa nekontroľovateľne potácali a ja som mal čo robiť, kým som si našiel vhodné kryté miesto v podpalubí a mohol si trochu pospať.

Ktovie ako skončili tí traja chudáci, pomyslel som si ešte a sám som sa čudoval s akou ľahkosťou beriem celú riskantnú situáciu. Zaspal som ako batoľa s vedomím, že zajtra budú všetci po poriadnej opici a ja sa budem môcť spokojne viezť ďalej.

 

Po výdatnej večeri a krušných oslavách sme sa s Herbom vzdialili od zabávajúcich sa ľudí a prechádzali sa po mĺkvych uličkách za vzdialeného zvuku hudby. Držali sme sa za ruky, bolo to zvláštne, lebo doteraz sme na to nemali vlastne príležitosť. Nehovorili sme veľa, skôr sme dýchali nočný jarný vzduch a užívali si prítomnosť jeden druhého.

Keď nám však začala byť zima, vstúpili sme do opusteného hostinca, kde v krbe horel oheň a hostinský s rodinou sa pravdepodobne zabávali na oslave.

Cez Novoročné slávnosti sú všetky dvere otvorené všetkým a preto sme sa nečudovali, keď sme našli prestretý stôl a pripravené jedlo pre hostí. Usadili sme sa teda pri kozube, jesť sme už znovu nechceli, na dnes sme toho mali naozaj dosť.

Usadení v mäkkých kožušinách sme si ohrievali ruky a opierali sa jeden o druhého a zároveň polemizovali o tom, čo asi robí Šiša. Mala som zvláštny pocit, že sa niečo zmenilo, nevedela som čo, no keďže nám nepísal, považovala som to za bezpredmetné.

Keď sme sa ohriali a cítili sa nadmieru dobre, Herbo odrazu zalovil vo vrecku a vytiahol malý lesklý predmet. Bol to prsteň z bieleho zlata s malým nenápadným bielym diamantom. Chytil mi ľavú ruku a navliekol mi ho na prsteník.

,,Môj darček,“ povedal iba a trochu neisto sa usmial. Nerozumiem tomu, ako mohol vedieť, aký presne prsteň by som si priala... nevedela som ani, odkiaľ ho získal, biele zlato dokázali spracúvať iba trpaslíci. No myslím, že môj pohľad hovoril za všetko, zvlášť keď som sa k nemu naklonila a pobozkala ho na teplé pery.

Potom prišiel na rad môj darček. Bol to na prvý pohľad obyčajný náramok z ručne vyrezávaných drevených koráliek, no špeciálne som ho upravila kúzlom, aby sa pomocou neho mohol Herbo dohovoriť so stromami aj počas zimy alebo keď nie je žiadny nablízku. Trvalo mi asi dva či tri týždne, kým som všetko zariadila tak, aby som svoj plán mohla zrealizovať. Stačilo sa mi potom pozrieť Herbovi do očí a vedela som, že nič iné by ho tak nepotešilo. Pritisol sa ku mne bližšie a začal ma bozkávať tak, až mi to vyrazilo dych a ani som si nestihla uvedomiť, že odrazu ležím na kožušinách a on je na mne takmer celou váhou. Ani mi však nenapadlo protestovať. Tuhšie som ho objala a jednou rukou mu vkĺzla do vlasov, zatiaľ čo mi jeho ruka zablúdila pod tričko. Nechala som ho aby postúpil vyššie a pritom ma bozkával na krk a bola som rada, že zmiernil tú rýchlosť akou sme začali a jeho dotyky boli nežné a akoby skúsené.

Vtom akoby mnou prebehol elektrický šok. V hlave sa mi premietali obrazy, na ktorých Šiša opúšťa mesto na severe a vstupuje na pirátsku loď, ktorou sa chce dostať na východnú stranu ostrova. Posledné, čo som videla bolo šíre more a pirátov tešiacich sa na niečo, čo malo zanedlho prísť... na útok?

,,Čo sa stalo?“ spýtal sa Herbo a upieral na mňa svoje modré oči akoby mi chcel z tváre vyčítať odpoveď.

,,Práve som videla Šišu... odišiel z Minas Ringsûl!“ Tvárila som sa asi trochu zmätene.

,,Ale kam by odišiel?“

,,Nalodil sa k pirátom,“ povedala som s teraz už jasným pohľadom a neveriacky som pozerala do plameňov. Herbo tiež akoby neveril a iba ma podvedome objal okolo pliec a hladkal ma po vlasoch.

 

Keď som sa zobudil, myslel som si, že je skoro ráno, no mohli byť asi tri hodiny a vonku ešte vládla tma a bolo vidieť hviezdy.

Na palube vypukol rozruch a z úryvkov rozhovorov som usúdil, že musíme urýchlene vyplávať, lebo sa sem blížia čarodejníci. Dokelu... asi zistili, že som zdrhol a došlo im, kam som sa vybral. Dúfal som, že odídeme skôr, ako budeme na dosah.

A tak sa aj stalo, piráti zvyknutí na urýchlené vyplávania vyrazili na otvorené more. Až teraz som dostal strach, že by nemuseli mať namierené do Celeblondu ale do iného prístavu, ktorý sa nenachádza na otrove Tor Laurëtel. To, že my sme sa zatiaľ pohybovali iba po ňom ešte neznamenalo, že je jediný v Gaerdore.

Chvíľu som ešte tŕpol vo svojom úkryte a dúfal som, že sa niekto len tak zmieni o ciele plavby, no nakoniec som to nevydržal a pustil som sa preskúmať plavidlo.

Loď bola zvnútra väčšia ako by sa na prvý pohľad zdalo, no rýchla a dobre tvarovaná s nie príliš hlbokým ponorom. Našiel som miestnosť pre posádku s upevnenými húpacími sieťami na spanie a stolom zavesom na dvoch hrubých lanách. Šíril sa odtiaľ hnusný smrad, akoby sa tam niekto povracal a neviem čo ešte. Cestou do mňa v úzkej chodbe skoro vrazil vyziabnutý mladík s plavými vlasmi a páskou cez oko, ktorý niesol vedro so špinavou vodou do podpalubia.

,,Oxion!“ zahrmel veľký muž na chlapca, ktorý sa otočil a chrbtom ruky si utrel tečúcu slinu.

,,K vašim službám, kapitán Garox!“ povedal so šibnutým úsmevom na tvári a pri tom ako sa otáčal vylial polovicu vody vo vedre.

,,Koľko krát som ti hovoril, že nemáš nosiť špinavú vodu do podpalubia?“ kapitán sa tváril na polovicu láskavo a napolovicu prísne. Chlapec Oxion sa uškrnul a vybehol aj s vedrom opäť na palubu, kde ho vylial do morských vĺn. Kapitán spravil gesto, akoby sa chytal za hlavu, no nakoniec vyšiel za chlapcom a začal mu niečo vysvetlovať. To som už však nepočul.

Preboha, pomyslel som si. Šibnutý pirát, ktovie, prečo mu kapitán dovolí plaviť sa s nimi, keď nie je vôbec na osoh?

Moje myšlienky sa však okamžite zastavili v okamihu, keď som pred sebou zbadal cely a v nich zajatcov. Nevyzerali bohvieako, no určite lepšie, ako tí v Eregbande. Väčšinu skupiny tvorili ľudia, ktorých bolo päť, dvaja dospelý muži, jeden chlapec asi v mojom veku a dve ženy, vedľa sedela skupinka troch trpaslíkov, ďalej trochu bokom od ostatných stáli dvaja vysokí elfovia a nakoniec som si všimol trpaslíka úplne v kúte pri mreži. Vyzeral tak opustene a sám, že som sa rozhodol ísť práve za ním. Dal som si pozor, aby ma postrehol iba on a aby nezačal kričať alebo niečo podobné a nestrhol na seba pozornosť.

,,Dobrý deň,“ pozdravil som a trpaslík onemený od úžasu iba prikývol hlavou.

,,Viete... dúfam, že ma neprezradíte, vyzeráte dôveryhodne. Totiž, môžem sa vás spýtať, ako ste sa sem dostali? A potom hlavne, kam má táto loď namierené?“

Keď trpaslík prekonal prvotný šok, rozhovoril sa. O tom, ako jeho loď rozstrieľali piráti a jeho jediného si zobrali za zajatca a podobných osudoch ďalších v cele. Po tom, čo ma uistil, že určite smerujeme do Celeblondu som mu porozprával svoj príbeh, no musel prisahať, že bude mlčať. Nemohol som inak, než mu prisľúbiť pomoc. Jemu aj ostatným.

,,Prezraďte mi však, ako chcú tieto dve lode zaútočiť na celý celeblondský prístav?“

,,Ach,“ povzdychol si starý Krul, ako sa mi predstavil, ,,táto výprava nemá za úlohu zničiť Celeblond, na to by nestačilo ani desaťkrát toľko lodí. Potrebujú hlavne tajne dostať nás, zajatcov, do Gaurgwaithu.“

,,Gaurgwaith? Nežijú tam náhodou...“

,,Vlkolaci, viem. My sme akousi splátkou za mier medzi nimi a pirátmi.“

Neuveriteľné. Keď som si predstavil osud všetkých v cele, zmocnil sa ma hnev. Musel som však ešte vyčkať. Preto som sa vrátil do svojej skrýše a vyčkával. No viete ako to chodí. Kto čaká, na toho padá únava. A tak som po druhýkrát zaspal na pirátskej lodi obklopený nepriateľmi.

 

Tholguldil sedel za svojím stolom a aj keď nepracoval, lebo sa iba predvčerom konali Novoročné slávnosti, písal niečo ako denník. Hlavne o udalostiach pri druhej trhline, o Ardil, Aradurovi a Taradurovi. V okamihu keď sa ozvalo klopanie na dvere, bleskovo ho zavrel a povedal:

,,Vstúpte!“ Dvere sa otvorili a dnu vošiel ten istý tmavovlasý muž ako pred pár mesiacmi. Tholguldilovi sa z toho zježili vlasy na krku a na tvári mal výraz, z ktorého sa dalo vyčítať jediné: strach.

,,Zdravím, Tholgudil,“ prehovoril zamatovým hlasom. Tholguldil vstal, najradšej by bol, keby ho mohol vyhodiť, no to sa, žiaľ, nedalo.

,,Mám pre teba poslednú ponuku, výmenný obchod. Je to jednoduché,“ muž hovoril pomaly a zreteľne. ,,Tvojej krajine sa nič nestane, ani tvojmu ľudu, celý Gaerdor zostane nepoškvrnený, ak mi ich vydáš. Ak nie, Gaerdor zanikne a jeho ľud zomrie v mukách alebo bude stáročia otročiť. Máš na výber...“ Pomaly pokynul rukou a Tholguldilovi sa pred očami premietala budúcnosť. Budúcnosť v dvoch variantách a tiež to, čo by sa stalo, keby tie deti vydal.

,,Máš čas rozmyslieť si, čo urobíš. Máš čas premýšľať takmer štyri mesiace. Potom sa rozhodne. O všetkom.“ Tholguldil nehovoril stále nič, len keď muž odišiel, klesol späť za stôl. Vytiahol svoj folyar, prechádzačský prívesok a zovrel ho v dlani.

Ako veľmi túžil zavolať svojho dávneho priateľa, Tir- Haryona. Háčik však bol v tom, že to sa stal dávnym priateľom. A potom, čo ho Tir- Haryon varoval pred Nepriateľom a on ho odmietol počúvať... Jeho hrdosť mu nedovolila volať o pomoc, aj keď by sa mu jej dostalo. Schoval folyar späť a zhlboka sa nadýchol. Ak má voliť medzi zničením jeho krajiny ako prvej a zničením celej Galaxie s tým, že by jeho krajina prežila dlhšie, volil druhú možnosť. Aspoň v tom okamihu.

 

Keď dno lode zaškŕkalo o kamenisté pobrežie, väzni už stáli nastúpení na palube spútaní hrubými lanami a kým postupne vystupovali, ja som sa nenápadne spustil po kotevnom lane a doplával som na breh.

Nachádzali sme sa blízko Celeblondu, no ešte bližšie ku Gaurgwaithu. Prisľúbil som svoju pomoc a mienil som svoje slovo dodržať.

Potom, čo sa vylodili aj zajatci z druhej lode, zamiešal som sa medzi nich a tí  druhí si mysleli, že som z prvej lode a naopak. Nehovoril som nič, akurát som vrhol sprisahanecký pohľad na Krula.

Chladný ranný vietor nám prečesával vlasy a my sme vyrazili do mesta vlkolakov v dlhom otrockom zástupe.

 

Osem hodín cesty bez jedinej prestávky. Osem hodín, počas ktorých mnohí zo zoslabnutých väzňov padali a zakopávali, žobrali o vodu a o zľutovanie. Jediní dvaja elfovia nepovedali celú cestu nič a kráčali s hlavami vztýčenými. Zato iná skupinka elfov, kde som zazrel aj jednu elfku, žobrala o vodu, pre svoju paniu Marillu- to bola tá elfka.

Cesta sa zdala byť neuveriteľne jednotvárna, zmena nastala len po tom, čo sme prekročili rieku Venluin a blížili sme sa k mestu.

A mesto. Vyzeralo ako jedna veľká dedina, špinavá, zapáchajúca výkalmi, starou krvou a zbytkami mäsa. Všetky chatrče postavili z neopracovaného dreva, ktoré nahádzali na seba a vzniknutý štvorec prikryli kožou, aby dnu nepršalo. Do jednej takej chatrče hodili aj nás a že tam bolo málo miesta, o tom nemôže byť pochýb. Nebáli sa, že utečieme, pretože všetci vedeli, že by sme ani nestihli vyjsť z mesta a stala by sa z nás obeť alebo vlkolak. A tak sme čakali a potichu v kúte sme s Krulom vymýšľali plán, ako by sme mohli všetci ujsť.

 

Vlkolaci a špinavé mesto... Hlavne veľa, veľa vlkolakov! Stáli v akomsi kruhu a keď som podišla bližšie, zbadala som, že stoja okolo Šišu, ktorý sa pomaly mení na jedného z nich.

Prudko som sa posadila a vzápätí som si uvedomila, čo mala vízia znamenať. Síce bolo ešte skoro, slnko iba vychádzalo, vtrhla som do vedľajšej Herbovej izby, načo sa on okamžite prebral.

,,Čo sa deje?“ pretieral si oči.

,,Musíme okamžite vyraziť do Gaurgwaithu.“ Posadil sa na posteli a tváril sa maximálne nechápavo.

,,Prečo?“

,,Myslím, že tam je Šiša... a je v nebezpečenstve,“ pozrela som mu do očí a on prikývol.

Dali sme si osedlať naše kone a o hodinu sme bok po boku vycválali z Minas Araglar. 

 

Spolu s Krulom sme vymysleli plán, ako dostať všetkých za mesto a potom ďalej do hôr. Nevedel som, ako to urobiť pomocou kúziel, ktoré mi išli najlepšie, tak som sa spýtal Krula, čo vie najlepšie, keď nie je na mori. Odpovedal, že kopať. A to by šlo, pomyslel som si. Poznal som pár takých zaklínadiel, vďaka ktorým som mohol vykopať tunel až za mesto, aj keď pôda tu bola tvrdá a ťažko priestupná. Krul za mojím chrbtom mi radil kadiaľ mám pokračovať. Bola to ťažká práca, no stála za to. Keď som pozrel na zajatcov krčiacich sa v chatrči, vedel som, že inak by to nešlo.

Skončili sme neskoro v noci. Musel som si oddýchnuť a tak šiel Krul prvý a za ním sa vybrali ostatní- najprv elfka, žena a mladý chlapec a potom ostatní. Ja som mal ísť posledný. Spolu nás bolo dvadsaťjeden a do tunela sa vstupovalo vždy v desaťsekundových intervaloch, aby mal každý aspoň trochu priestoru ale zároveň, aby to išlo čo najrýchlejšie.

Trvalo pár minút, kým mi jeden z vysokých elfov kývol a zmizol v tuneli. Odpočítal som desať sekúnd a potom, čo som vošiel dnu som sa ešte premohol a vytvoril ilúziu zasypanej jamy, takže to vyzeralo akoby tam vôbec žiadny tunel nebol.

Štvornožky som sa plazil neveľkým tunelom a dychčal som. Vyčerpalo ma čarovanie a mal som trochu strach, či vlkolaci nezistia priskoro, že prišli o svoje večere.

Vlastne... nevedel som, čo s nami chcú robiť, ale predpokladal som, že nás chcú jedného po druhom zožrať keďže dbali o to, aby sme dosť jedli. Dnes sa však ešte na rad nedostal, našťastie, nikto.

Vyšiel som von. Všetci čakali tak, ako sme sa dohodli. Jednu míľu, ktorá nás delila od hôr, našej ochrany a útočiska, sme prešli v podivných podrepoch a skrčení, aby sme nepútali pozornosť. Uľahčovali nám to stromy, ktorých ihličnaté konáre nás často bičovali do tvárí, no báli sme sa, že nejaký zatúlaný vlkolak by si nás mohol všimnúť a privolať ostatných. No kým sme sa dostali k horám, po žiadnom nebolo ani stopy. A my sme svorne a rýchlo kráčali horami a skaliskami.

 

Prvú prestávku sme mali až o dvanásť hodín. Kone, aj keď najlepšie z krajiny, sa už tiež unavili a my sme sa potrebovali pretiahnuť a pospať si.

Rozložili sme si malý oheň a pritúlili sa k sebe, aby sme sa ohriali. Pélia a Zelos obhrýzali trávu a napájali sa a ja som už  pomaly zaspával, keď sa Nina spýtala:

,,Herbo? Myslíš, že ak by sa mne, tebe alebo Šišovi niečo stalo, prenesie sa to s nami na Zem?“

,,Myslím, že nie,“ povedal som po chvíli uvažovania. ,,Teda a čím myslíš to niečo?“

,,No... napríklad, že by nám po boji ostala nejaká jazva.“

,,Nie, zranenia sa neprenášajú, sú aktuálne iba vo svete, kde si k nim prišiel. Povedal mi to raz Tholguldil.“

,,Hm... a keď zomrieš?“ Mlčal som. Netušil som, čo by sa stalo, keby jeden z nás zomrel a ostatní nie alebo by sme zomreli všetci.

,,Myslíš, že keby... keby sme tu zomreli, pamätali by sme si, že sme tu boli? Alebo by sa nám zdalo, že je to iba sen...?“

,,Ja neviem, netuším. Možno sa nám to bude zdať ako sen... ale ani jeden z nás predsa nezomrie, jasné?“ Usmiala sa.

,,Aj tak sa na to opýtam Tholguldila,“ povedala a zavrela oči.

,,Dobre,“ pobozkal som ju do vlasov, ,,ale teraz už spime.“

 

Strhol som sa z polospánku. Začul som čudný vreskot a vzdialené zavíjanie. Našťastie, veľmi vzdialené.

Vďaka jedlu, ktoré nám v Gaurgwaithe dali, sme boli schopní ísť celú noc aj deň bez toho aby sme sa nejak veľmi zastavovali, čomu som bol nesmierne rád. Rátal som s tým, že cesta nám bude trvať omnoho dlhšie.

Navečer sme sa zložili v priestrannej opustenej jaskyni a ja som rozdal všetko jedlo, ktoré som si doniesol z Minas Ringsûl. Nikto nejedol do sýta ale aspoň do polosýta to stačilo. Chabal je predsa výživný a toho som mal dostatok.

Na ráno sa netešil nikto z nás, všetci sa pripravovali na väčší či menší hlad, pretože ostružín a čučoriedok sa človek nevie dojesť ani keď nemá hlad a nemali sme toľko času na zaháľanie pri zbere. Ešteže vody sme mali dostatok. V horách sme každú chvíľu narazili na horský potok a pár ľudí malo aj vaky na vodu.

 Väčšiu časť cesty sme už však prešli a ak zajtra vyrazíme dostatočne skoro, do Esgalie- cieľa našej utečeneckej výpravy- by sme mali dôjsť na neskorý obed.

Jedna vec mi však robila starosť. Nikto nevedel úplne presne, kde Esgalia leží, pretože tí, čo ju navštívili tam boli už veľmi, veľmi dávno- narážam na elfov. S trochou šťastia tam však trafíme, pomyslel som si a vzápätí mi napadlo, že toho šťastia som mal v poslednom čase akosi priveľa.

 

Hneď ráno, ako sme vyrazili, precválali sme okolo jazera Lornen a ďalej sa náhlili k bránam Gaurgwaithu. K bránam... už z diaľky sme videli mesto a brány veru nemalo. Preto, keď sme okolo obeda zosadli z koní, dali sme si cez nos a ústa šatky, aby nám neodumreli čuchové bunky.  

,,Vieš, kde by sme ho mali hľadať?“ spýtal som sa šeptom Niny, keď na nás vlčí ľudia nepriateľsky hľadeli, no nedovolili si nič podniknúť, keď zbadali, že sme ozbrojení.

,,No... nie, tie chatrče vyzerajú všetky rovnako. Ale myslím, že nebol sám, sprevádzalo ho pätnásť, možno dvadsať ľudí.“

,,Čože? To si predtým nespomínala.“

,,Lebo to sa mi snívalo až túto noc.“ Pokrčila plecami a tvárila sa akoby nič.

,,A snívalo sa ti ešte niečo?“ spýtal som sa tónom hodným pre profesora matematiky, keď mu vysvetľujete, ako ste to mienili vypočítať, ale váš postup je nesprávny.

,,Hej, boli v nejakej jaskyni alebo nejakej čudnej miestnosti... myslím.“

Prevrátil som oči a prudko zahol do bočnej uličky, kde som zbadal škaredú zanedbanú ženu, ktorá fajčila divne smrdiaci tabak.

,,Dobrý deň, mohol by som sa vás niečo spýtať?“ prehovoril som k nej, zatiaľ čo ona ma ignorovala a ďalej pozorovala obláčiky dymu stúpajúce hore. Pomaly som začal vyťahovať dýku, načo zbystrila pozornosť a zdvihla jednu ruku.

,,Čo chceš?“ spýtala sa tak nepríjemne ako to šlo.

,,Kde ukrývate zajatcov?“ zachoval som kamennú tvár.

,,Žiadnych nemáme.“

,,Tak jedlo alebo ako tomu hovoríte,“ prehodil som uštipačne, načo žena zavrčala a odhalila pritom vlčie tesáky.

,,Včera v noci ušli. A dajte mi už pokoj!“ prudko vstala a zaliezla do chatrče, odkiaľ sa ozvalo zúrivé vrčanie. Viac sme však nepotrebovali a tak sme sa vybrali kade ľahšie.

 

Už bol čas obeda a my, unavení a hladní, sme nemali ani tušenia, či sme k mestu blízko alebo blúdime dookola. Nálada začínala byť čím ďalej, tým viac podráždená a ja som sa modlil, aby sme nezišli z cesty- teda aby verný Krul po mojom boku nezišiel z cesty. Teraz sme sa radšej nerozprávali, vlastne všetci boli až podozrivo ticho, pretože každý mal oči na stopkách a snažil sa zazrieť náznak civilizácie.

,,Prestávka!“ zvolal Krul po ďalšej hodine cesty a ja som zdvihol ruku do vzduchu, aby každý vedel, čo sa deje. Akurát sme vyšli na vrchol ďalšej hory. Spýtavo som na neho hľadel.

,,Nemá to cenu, chlapče. Nepamätám sa, kde presne Esgalia leží. Podľa mojich plánov sme tam už dávno mali byť. Musím sa trochu porozhliadnuť dookola.“

,,Dobre,“ prikývol som, ,,ale najprv si tiež trochu oddýchni,“ položil som mu ruku na plece a on vďačne pokýval hlavou.

Aj ja som si išiel sadnúť, no trochu ďalej od ostatných. Našiel som si vyvýšený kameň a znovu som vytiahol mapu a prechádzal po nej ukazovákom.

Nerozumel som tomu. Podľa mojich výpočtov sme už mali byť na mieste. Rozhliadal som sa dookola, no nič som nevidel. Iba skaly, zakrpatené borovice a vtáčie hniezda. Pohľadom som kĺzal po ďalšej hore, cez ktorú budeme musieť prejsť, keď vtom som zbystril. Napravo od nej som zazrel akúsi... striešku? Neviem, no bol som si takmer istý, že to je opracovaný kameň. Vzrušene som vstal a podišiel bližšie, aby som sa v tom uistil a vzápätí som sa rozbehol k skupine oddychujúcich ľudí, elfov aj trpaslíkov a nadšene som zvolal:

,,Našli sme to! Našli sme Esgaliu!“

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.