LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Dvadsiata siedma kapitola

Esgalia

Pomalým klusom sme smerovali za mesto k horám, pretože sme nevedeli, kam inam by mohli zajatci ujsť. Náš predpoklad sa nám potvrdil po tom, čo sa Pélia potkla o akúsi jamu, po ktorej preskúmaní sme zistili, že je to tunel vedúci do mesta, len nedávno vykopaný. 

Pokračovali sme v ceste, kým sme mohli, no pri prvom kamenistom a strmom kopci sme boli nútení poslať kone do Minas Araglar a pokračovať v ceste po vlastných. Objavili sme dokonca staré stopy, akoby tade prechádzala skupina ľudí. Pustili sme sa teda po nich.

         ,,Myslím, že viem kam mali namierené,“ zamyslene prehodil Herbo a ďalej sledoval stopy na zemi.

,,Do Esgalie?“ spýtala som sa, hoci som vopred vedela odpoveď.

,,Áno, no neviem, či ich nenájdeme skôr v tej jaskyni, o ktorej si hovorila. Museli byť vyčerpaní, hladní a okrem toho, Esgalia je skrytá a len málokto vie, kde sa presne nachádza.“

,,Viem, ale Šiša by nepsravil hlúposť, teda dúfam. Určite zobral nejaké jedlo so sebou z Minas Ringsûl a snáď niekto z tých ľudí pozná cestu.“

,,Snáď,“ zopakoval Herbo a obaja sme zamyslene pokračovali vo výstupe.

 

Esgalia, mesto vybudované do skaly, ukryté tak dobre pred zrakmi ľudí, že ho mali problém nájsť aj tí, čo ho už navštívili. Nepredstavujte si jaskyne, či nahrubo otesané miestnosti bez elegancie. Navonok tak pôsobilo, to áno, ako súčasť skaly, no keď ste vošli dnu, uchvátili vás hladké trblietavé steny i stĺpy, klenuté stropy, či dokonale vypracované schodištia. Keď som si predstvail, že to všetko museli trapslíci (áno, oni postavili Esgaliu) vytesať do živej skaly zasadenej hlboko v zemi, zložiť im úctu sa mi zdalo primálo na vyjadrenie svojho obdivu.

Poloprázdne mesto využívané najmä v stavoch núdze a pri evakuácii obyvateľov nám poskytlo dostatok pohodlia. Bolo to ideálne miesto na načerpanie novej energie- tiché, skryté a odrezané od každodenného života tam vonku. A okrem toho, ľudia tu boli takí priateľskí a dôverčiví, že ich najprv ani nezaujímalo, odkiaľ ideme a prečo a ihneď dali každému izbu, čisté šaty a prichystali veľkú hostinu. Až na nej sa nás správca Esgalie Vilicus Pristinus (v preklade starý správca) spýtal, odkiaľ sme prišli.

,,Z Gaurgwaithu, pane,“ odpovedal som zdvorilo, načo pán Vilicus iba múdro kývol hlavou, akoby to čakal.

,,Prepáčte, nechcem byť netaktný... no nebojíte sa, že vaše mesto by mohli niekedy objaviť Nepriateľovi zvedi?“

Jednoducho mi to nedalo. Vilicus sa však usmial a potriasol hlavou, pričom mu nadskočila nie veľmi dlhá striebristá brada a šedomodré oči mu zasvietili.

,,Nie, chlapče, nebojíme. V tom je krása a čaro Esgalie- nájdu ju iba tí, ktorí potrebujú pomoc a ktorí hľadajú niekoho, kto sa tu nachádza- a nechcú mu ublížiť, samozrejme. Ostatní, ktorí chcú Esgaliu iba tak navštíviť, napadnúť, či zničiť, ju nenájdu, zostane pre nich naveky skrytá.“

,,Mali sme teda šťastie, mohli sme okolo mesta prejsť bez povšimnutia.“

,,Áno aj nie. Esgalia je vytesaná do prastarého kameňa, ktorý vidí do ľudských, elfských i trpasličích sŕdc a preto keď vycíti, že prichádza dobrý človek, ukáže sa mu.“

Rozmýšľal som, či by sem trafili Nina s Herbom, keby vedeli, kde som. Predpokladal som, že áno, no človek nikdy nevie. Pri spomienke na nich som však ostal smutnošťastný- nevedel som, kedy budem schopný vyraziť do Minas Araglar a pritom podľa svojich výpočtov som tam už mal byť. No na druhej strane som sa tešil, že som už tak blízko pri nich. A najneskôr o týždeň ich opäť uvidím.

 

Sledovať stopy nám nerobilo problém. Aj keď sme vedeli, že to nie je ľahká cesta a normálne by nám trvala dva dni, nechceli a ani nemohli sme stratiť stopu a tak sme kráčali nepretržite, cez deň, v noci, až do rána.

Mohlo byť asi osem hodín a my sme sa čím ďalej tým viac vliekli a ja osobne som si už nohy ani necítila. Celú noc nás vpred hnala túžba zvítať sa konečne po dlhom čase so Šišom, no teraz by sme si najradšej ľahli a spali. A ešte si aj vyzuli boty. Vedeli sme však, že už sme blízko, pekelne blízko a keby sme to teraz vzdali, znovu sa vydáme na cestu až večer.

A tak sme napredovali po stopách na zemi a snažili sa nezívať a zostať ostražití- aj keď nám to išlo asi tak, ako orkyni balet.

 

A my sme ju našli... Esgaliu.

Len ťažko som udržal otvorené oči a takmer som sa zabudol tešiť pri pohľade na Esgaliu... Esgalia... Pripadalo mi to akoby som sa dostal do raja. A skôr ako sme stihli počkať na správcu mesta, usadený v mäkkom kresle som zaspal a absolútne o sebe nevedel.

 

,,Naši hostia sú akýsi unavení,“ potmehúdsky sa zasmial pán Vilicus a zavolal stráže, aby ctenú slečnu Ardil a pána Aradura preniesli do pripravených postelí a prezliekli ich. Potom si dal zavolať pána Taradura a pokynul mu, aby si sadol.

,,Tak, vážený, mám pre vás dobrú... čo dobrú, výbornú správu!“ široko sa usmial.

,,Akú, pane?“

,,Sú tu vaši priatelia, Ardil a Aradur.“

,,Čože?!“

 

Vyskočil som zo stoličky tak prudko, až spadla, no to mi bolo v tej chvíli jedno.

,,Prišli dnes ráno, vyčerpaní takmer na smrť a teraz spia. No na obed ich už určite budeš môcť vidieť.“

Od šťastia som nevedel, čo mám vlastne robiť a tak som najprv stisol v objatí zaskočeného správcu a potom potkýnavo vybehol z pracovne za práve vstávajúcim Krulom.

,,Krul!“ triasol som ním.

,,Doparoma... čo sa deje?“

,,Prišli! Ardil a Aradur! Sú v meste!“ Až po chvíli som si uvedomil, ako ho od nadšenia silno stískam a povolil som zovretie.

,,Bravúrne! No, chlapče, asi si mi rozomlel kľúčnu kosť na prášok! Ty máš ale stisk...“ hundral, no ja som vedel, že sa teší spolu so mnou a zasmial som sa.

,,Ešte sa vrátim, musím teraz niečo vybaviť.“ Potom som znovu vybehol na dlhú chodbu a vôbec mi nevadilo, že vyzerám ako šialenec. Nech. Teraz bolo podstatné to, že sme mohli byť opäť všetci spolu.

 

Keď som vstal, vedel som len to, že sa mi naozaj nechce otvoriť oči. Prinútil som sa však a ihneď som nad sebou zbadal usmievajúceho sa Šišu, čo ma okamžite prebralo. Prudko som vstal, až sa mi zakrútila hlava, no to mi bolo jedno, objali sme sa a vzduch bol akoby presýtený našou radosťou z toho, že sa opäť vidíme.

,,Ako?“ zmohol som sa iba na primitívnu otázku.

,,V pohode,“ odpovedal Šiša a náš rozhovor vyzeral ako keby sme sa nevideli dva dni. Ani jeden z nás nepovedal, ,,ako rád ťa vidím“, alebo niečo podobné, no obaja sme pociťovali tú istú radsoť. Slová by boli zbytočné, pretože slová sú frázy.

Potom, čo sa Šiša zvítal aj s Ninou, ktorá ho objala, pobozkala na obidve líca a skoro spolu spadli na zem, Šiša nám rozpovedal, čo sa stalo odvtedy, odkedy sme sa rozdelili a my sme mu zase povedali svoj príbeh.

Vtedy som si myslel, že to najhoršie už máme za sebou, že už stačí iba zavrieť poslednú tretiu trhlinu a bude koniec. Ako veľmi som sa mýlil.

 

Neplánovali sme hneď odísť. Mali sme čas. A síce náš tunajší domov bol v Minas Araglar, Esgalia nám poskytovala taký pokoj a relax, že sme sa tam zdržali až do konca mesiaca. Čakala som, kedy sa Šišov Celebel rozhode vrátiť k svojmu právoplatnému majiteľovi- nepochybovala som o tom, že by ho Šiša opäť nezískal. No nič sa nedialo a ja som aj naďalej nosila dva Celebely, ktoré sa rozpaľovali a chladli podľa našich nálad.

 

Jedného dňa, keď hmla zahaľovala hory tak, že sme nevideli na tri kroky, išla som sa prejsť. Sama a potichu, aby som nikoho nevyrušila, som opustila mesto a ukrytá v chumáčoch nepriehľadnej hmoty som sa stratila z dosahu kohokoľvek, kto by ma chcel sledovať. Viedol ma iba inštinkt, nemala som cieľ a netušila som, prečo vlastne kráčam, no čím viac som sa vzďaľovala od mesta, tým viac som zabúdala na to, odkiaľ idem a myseľ akoby mi zahaľovala rovnaká biela clona, ako môj pohľad na svet utopený v hmle.

Potom som odrazu zastala. Začula som kroky, akoby sa niekto približoval z opačnej strany. A zatiaľ, čo som pozorne načúvala a oslepená hmlou stála uprostred skál, niekto mi tesne pri uchu zašepkal:

,,Bojíš sa?“ Myklo mnou, no nevydala som ani hláska a čakala, kým zmizne nepríjemný pocit, ako keď vás obleje studený pot.

,,Mala by som sa?“ spýtala som sa po chvíli mrazivého ticha, počas ktorého ten za mnou vydychoval studený vzduch na moje plece.

,,Mala.“ Rozoznala som ženský hlas a pomaly sa otočila.

Zjav, ktorý som zbadala vyzeral ako z rozprávky. Žena, polonahá,  oblečená len v prírodných šatách z listov a trávy, s tmavými vlasmi zapletenými v zamotaných chumáčoch, so špinou za dlhými nechtami a bosá. Na krku mala zopár náhrdelníkov, všimla som si drevené korálky, perá, dokonca i zub a uši jej zdobili dva tesáky, ktorými ich mala prepichnuté.

,,Moc, ktorá ťa ovláda je omnoho, omnoho väčšia a silnejšia ako ty. Strach je prirodzená ľudská reakcia na podobné situácie. A ak sa nebojíš,“ prebodla ma svojimi zelenými očami a ja som mala pocit, akoby mi videla priamo do hlavy, ,,nevieš, čo sa deje.“

,,A mala by som to vedieť? Mala by som sa začať báť?“ Už som sa stihla upokojiť. Zdalo sa mi úplne prirodzené, že stojím sama, zahalená v hlme, oproti divožienke, ktorá sa zjavila len tak z ničoho nič uprostred hôr.

,,Prišla som, aby som ťa varovala. Ani jeden z vás zatiaľ netuší celú pravdu a nemáte sa ju ako dozvedieť.“

,,Pravdu o čom? Nerozumiem...“

,,Pravdu o vás... dvoch,“ dodala. Iba som na ňu nechápavo hľadela a ona môj pohľad opätovala.

,,Sila lásky a mágie sa prelínajú. Nezabúdaj. Sila lásky a mágie...“ Opakovala to stále dookola, kým sa nezmenila na rovnakú hmlu, aká nás ešte vždy obklopovala.

 

,,Musíme odísť,“ povedala Nina hneď potom, ako sa vrátila. Vyzerala byť trochu rozrušená, no hlas mala pevný a bolo vidieť, že to myslí úplne vážne. Chytil som ju okolo pliec a spolu sme sa posadili na posteľ.

,,Čo sa stalo?“ spýtal som sa a nepúšťal ju pre pocit bezpečia- jej aj môjho. Keď neodpovedala, pridal sa Šiša:

,,Mala si nejakú vidinu?“ Vyzeral byť tiež nesvoj. Pokrútila hlavou a potom zopakovala:

,,Musíme odísť. Čo najrýchlejšie... do Minas Araglar.“ So Šišom sa nám stretli pohľady a obaja akoby sme pochopili, že má pravdu. Naozaj by sme mali odísť.

 

Nina niečo vedela. Mal som silné podozrenie, že niečo zistila a nepovie nám čo, kým nezistí viac. Skúšal som nad tým nepremýšľať, no cesta ubiehala pomaly a myšlienky sa mi v hlave nekontrolovateľne mihali ako záblesky svetla počas noci strávenej v Las Vegas.

Nerozprávali sme, pretože vďaka stále pretrvávajúcej hmle sme mali pocit, akoby nás niekto sledoval a počúval. A tak som kráčal, ponorený hlboko do svojich myšlienok, ktoré do večera prerástli v strach.

Potom, čo sme sa utáborili si išla Nina ľahnúť- do nášho nového stanu, ktorý sme dostali darom od pána Vilicusa- a my sme s Herbom zostali sami a ohrievali sme si ruky nad pukotajúcim ohňom. Vytušil, že nie som vo svojej koži. Začal som však ja:

,,Herbo? Rozmýšľal som... vieš, bolo by podľa teba možné, aby ma Nepriateľ ovplyvnil tak, že už nezískam späť svoj Celebel?“ A budem tým pádom teoreticky nepotrebný? dodal som v duchu. On však pomaly zamyslene pokrútil hlavou.

,,Nemyslím si, že by to tak bolo, že by to tak mohlo byť.“

,,A čo ak je?“ Hľadel som striedavo naňho a do zeme.

,,Nič,“ prehodil letmo, akoby som sa pýtal, či mu nebude vadiť, že zjem na raňajky poslednú chlebovú placku... vlastne omyl, na to by nič asi nepovedal, lebo predsalen, jedlo je jedlo.

Nechápavo som na neho pozrel.

,,Nestalo by sa nič,“ zopakoval. ,,Možno by si s nami nezatvoril poslednú trhlinu ale inak by sa nezmenilo absolútne nič,“ posledné slovo zdôraznil.

Neviem prečo, no tá odpoveď ma upokojila. Nie preto čo povedal, ale preto, ako to povedal. A neskôr, keď sme si išli obaja ľahnúť, môj tok myšlienok akoby odrazu zmizol a môj strach sa rozplynul rovnako ako ranná hmla.

 

Druhý deň ráno sme vyrazili na cestu trochu neskoršie, ako sme boli zvyknutí, no ja osobne to pripisujem tomu, že sme zaspali a mali svalovicu z predošlého dňa. Nuž áno, tak to chodí, pár týždňov relaxujete a vaša kondícia sa odrazu stratí rovnako rýchlo, ako jarný sneh.

Keď už hovoríme o jarnom snehu, ten posledný sa už roztopil a cítila som istú nedočkavosť z Herbovej strany. Stromy sa už zobúdzali a on sa s nimi mohol opäť rozprávať. Zvláštne, ako nám dokáže chýbať niečo, čo poznáme sotva pár mesiacov a predtým sme o tom nemali ani potuchy. Ani potuchy...

To, čo hovorila divoška vo mne zanechalo akúsi stopu. Musela som o tom zistiť viac, kým by nebolo neskoro. A to mohlo byť každou chvíľou. Netušila som však, čo sa stane, ak sa spojí sila lásky a mágie, hoci mi napadlo, že by sa to mohlo týkať môjho Celebelu a Eledhela, keďže ho predtým vlastnil. To som však nakoniec vylúčila, vo svojich citoch som mala absolútne jasno. Milovala som Herba. Jedno však bolo podľa mňa isté; Tholguldil a ostatní nám teda niečo taja.

 

Podvečer, keď sme vyšli z hôr sa ochladilo a vietor prefukoval listy na stromoch. Už som sa nemohol dočkať prvého kontaktu so stromami po takom dlhom čase. Zhlboka som dýchal jarný večerný vzduch a cítil, ako si ma príroda opäť podmaňuje a ja počúvam, čo šepká vietor a čo šumia listy, aj keď sú ešte ďaleko.

Pridali sme do kroku a ja som chvíľu chodil medzi stromami, kým som k jednému z nich nepodišiel a oprel si roztrasenú ruku o kôru stromu.

,,Vyvolený...“ šepkal ženský hlas stromu. ,,Kde sa tu berieš?“

,,Ideme z Esgalie,“ povedal som v duchu, takže to mohla počuť iba duša stromu. ,,Prepáčte, že vás vyrušujem, no deje sa niečo? Zaútočil Nepriateľ?“

,,Nie, neútočí... ale znieš znepokojene, vyvolený. Čo sa stalo tebe?“

,,Mojej priateľke sa niečo stalo, nechce to nikomu povedať... myslím, že to nie je nič dobré a mám strach...“

,,Ona je tiež vyvolená. Ona si musí poradiť. A vy, aj keď sa bojíte, nechajte to tak. Sama za vami príde, keď zistí, čo potrebuje.“ Aj keď ma odpoveď neuspokojila, v duchu som prikývol.

,,Môžem mať ešte jedno prianie? Keby ste boli takí láskaví a s pomocou vašich priateľov a vetra zavolali naše kone. Zajtra nás čaká dlhá cesta.“

,,Maličkosť,“ povedala duša stromu a zvučný nadpozemský hlas sa mi ešte stále ozýval v hlave.

Možno preto, že som ho stále počul, som tak rýchlo zaspal. A možno od únavy. A možno preto, že sa naozaj nebolo čoho báť a moje podvedomie to vedelo.

 

Ráno nás zobudili kone, ktoré došli ešte niekedy v noci, keď sme už my spali. Keby nebolo ich, znovu by sme zaspali a stratili drahocenný čas.

Keď som celý dolámaný a stuhnutý vysadol na Bernda a potľapkal ho po šiji, kôň s čiernou lesklou srsťou sa dal do klusu po boku s Nininou Péliou a Herbovým Zelosom.

Pred sebou sme mali deň cesty v sedle a ja som dúfal, že to v zdraví prežijeme.

 

Už sa začalo stmievať, keď sme pred sebou jasne rozoznali Minas Araglar. So stŕpnutými nohami a ubolenými telami sme vcválali do mesta hlavnou bránou a pomaly zosadali ako drevené bábky, ktorým sa zaplietli šnúrky, na ktorých viseli. Pribehlo k nám služobníctvo, ktoré nám pomáhalo s batohmi a odvádzalo unavené kone do stajní. V polospánku sme ešte išli pozdraviť Tholguldila, no keď videl v akom sme stave, povedal, že to necháme na ráno.

Naozaj nechápem, ako sa Nina mohla ešte hodinu kúpať a pritom sa neutopiť. Vraj by taká špinavá nezaspala- nuž, ja som s tým problém nemal a nevedel som o sebe v tom okamihu, ako som dopadol na mäkkú posteľ.

 

Keď som ani po dvoch dňoch hľadania v knižnici nenašla žiadnu zmienku o prelínajúcich sa silách lásky a mágie, vzdala som to a rozhodla sa spýtať pána Tholguldila. Vedela som, že akurát v ten deň nemá nič dôležité na práci a tak som trochu nesmelo zaklopala na dvere jeho pracovne.

,,Vstúpte,“ ozvalo sa zvnútra a ja som potlačila ťažké dvere smerom dnu.

,,Á, slečna Ardil, aká nečakaná návšteva. Čo pre vás môžem urobiť?“ Aj keď som si to nechcela pripustiť, vyzeral strhane, akoby nespal desať nocí a akoby ho niečo trápilo.

,,Dobrý deň. Viete, chcela by som sa vás na niečo spýtať...“ A rozpovedala som mu, čo sa mi prihodilo v blízkosti Esgalie. Pán Tholguldil zamračene počúval, no jeho odpoveď ma zmiatla:

,,Drahá Ardil... myslím, že sa nemáte čoho obávať. Nie každé takéto varovanie je oprávnené. Vašou konečnou úlohou tu u nás je, aby ste zavreli poslednú trhlinu a tým znemožnili Nepriateľovi zničiť Gaerodor. Nič iné v tom nie je.“

,,Ale... čo ak v tom niečo bude? Čo ak sa niečo stane a my sa už nevrátime, zomrieme, zabudneme...?“ Tholguldil sa múdro usmial, pokýval hlavou a povedal:

,,Čokoľvek z toho sa môže stať. No ani jedna z tých vecí nemá nič spoločné so silami lásky a mágie.“

Na chvíľu som zmĺkla a keď som už bola na odchode, ešte som sa obrátila a spýtala sa:

,,Pán Tholguldil... ako je možné, že som v knižnici o tých silách nenašla ani zmienku?“

,,Prelínajúce sa sily lásky a mágie sú staré. Najstaršie. Mocnejšie ako mágia samotná a mocnejšie ako všetci ľudia. Ale už sa dávno, pradávno nevyskytujú. Myslím, že som vám spomínal príbeh o krásnej Nimgul, bielej čarodejnici? A o láske, ktorá ju spájala s istým mužom?“ Prikývla som, pretože som si to pamätala.

,,Ich spájala obrovská láska, sila lásky a mágie. Sila lásky Meliath.“ V očiach sa mi objavili iskry, pretože to bolo odrazu všetko jasnejšie. ,,Ibaže odvtedy uplynulo tisíc rokov,“ dodal Tholguldil a moje oči trochu pohasli.

,,Prečo ale v knižnici nie je ani jediná kniha o láske Meliath?“ nevzdávala som sa.

,,Pretože to je ako ľudová pieseň, či povesť. Traduje sa, no nezapisuje sa. Žilo síce pár ľudí, ktorí študovali lásku Meliath a písali o nej knihy, no tie zmizli vtedy, keď zomreli- a to bolo často po dokončení diel. Preto vravím, nemaj obavy. Nezabúdaj, ste pod mojou ochranou.“ Prikývla som a následne opustila pracovňu. A v hlave mi vŕtala jedna zásadná myšlienka; ak už láska Meliath neexistuje, prečo o nej divoška hovorila?

 

Po tom, čo slečna Ardil odišla z Tholguldilovej pracovne, pán mesta kľúčom a kúzlom odomkol šuflík doslova napchaný knihami rôznej veľkosti. Nebolo vidieť názvy, až na jednu z nich, celkom na vrchu. Okrasným zlatým písmom na obálke stálo O vzniku lásky Meliath. Pán Tholguldil pomaly prešiel po písmenách a potom energicky zavrel šuflík.

Ešte je príliš skoro... ešte nie je ten správny čas.

 

      

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.