LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Dvadsiata prvá kapitola

Rozdelenie

Sedela som pri Eledhelovom mŕtvom tele a ešte vždy ho držala za chladnúcu ruku. Neplakala som- akoby moje srdce zatiaľ nedostalo jasnú správu od hlavy (tých pár prvých sĺz dávno vyschlo). Myslela som, že keď tam budem sedieť a ani sa nepohnem, že to, čo sa práve stalo sa vymaže. A ja sa zobudím a zistím, že je všetko v poriadku. Nestalo sa tak však.

         ,,Nina?“ oslovil ma Herbo po hodnej chvíli, keď som sa nehýbala. Neodpovedala som.

,,Poď, musíš vstať,“ povedal mi a pomáhal mi hore. Neprotestovala som.

,,In nomine patris et filii et spiritus sancti. Amen,“ počula som Šišu ako šepká sklonený nad Eledhelovým telom.

,,Mali by sme napísať Tholguldilovi správu. A... potom ho preniesť do Menelostu,“ kývol hlavou smerom k Eledhelovi Šiša. Nemo som prikývla.

,,Vlastne... odtiaľto nemáme ako poslať správu. Eledhela ale musíme preniesť a potom pokračovať ďalej, orkovia by sa mohli vrátiť.“

Znovu začalo pršať a síce sa ešte nezotmelo úplne, cítila som sa ako v mrákotách a zároveň akoby som mala všetky zmysly zbystrené. Herbo aj Šiša kľačali pri Eledhelovi každý z jednej strany, meč mu dali na prsia a uložili ho do vhodnej polohy.

,,Nina... potrebujeme aj tvoju pomoc, aby sme ho preniesli,“ prihovoril sa mi Šiša.

,,Viem,“ povedala som len a pristúpila k nim ako bábka.

,,Keď napočítam do troch,“ zavelil Šiša. ,,Raz, dva... tri.“ Naposledy som zazrela Eledhelovu tvár a potom nás všetkých osvietilo zelené svetlo.

Eledhel sa vrátil do svojho rodného mesta.

 

V hlave mi vírili myšlienky. Nevedel som, čo robiť. Nehovoril som radšej nič. Nina vyzerala byť ešte stále mimo. Zachytil som Šišov pohľad plný obáv. Prosil ma ním, aby som nespravil nič hlúpe. Pokrútil som hlavou. Nina sa od nás vzdialila a pozerala pred seba. Netušil som, čo sa jej preháňa hlavou... no potreboval som to vedieť.

,,Nina... ja... musím sa ťa niečo spýtať,“ začal som. Pozrela na mňa takmer ľahostajne, zreničky mala veľké a ja som nevedel, či je to iba tou tmou.

,,Mala si Eledhela rada, ja viem...“ stiahlo mi hrdlo, ani neviem prečo. ,,No... bolo medzi vami niečo viac?“ Zatiaľ som bol opatrný. Ona iba pokrútila hlavou.

,,A chcela si...“

,,Nie, nechcela,“ skočila mi do reči. ,,Nechcela, počuješ? A zabila som ho!“ v hlase jej znela hystéria.

,,Prečo si ho potom... pobozkala? Nerozumiem...“ Naozaj som nerozumel tomu, čo hovorí, zabil ho predsa ork.

,,Nechcem o tom hovoriť.“ Vstala a vydala sa ďalej. Ani sa neobzrela.

,,Tak keď mi budeš mať chuť povedať niečo o tej nechutnej scéne, vieš, kde ma nájdeš!“ zakričal som za ňou celý bez seba a vykročil iným smerom ako ona. Šiša sa ma snažil zadržať, no odtisol som ho. S pohľadom zarytým do zeme som sa od oboch vzďaľoval a keby som mohol, vrátil by som sa späť na Zem.

 

„Paráda! Čo mám teraz robiť?“ pomyslel som si a naštvane som kopol do kameňa, ktorý odletel o hodný kus ďalej. Ak by sa rozdelili, nemali by sme šancu dôjsť k trhline načas. Bol som v koncoch. Hľadal som v hlave vhodné kúzlo alebo niečo, aby obaja bezpečne došli k jazeru Morlin.

Odrazu ma osvietilo. Bolo to vlastne niečo podobné, ako kúzlo pomätenia. Budú si myslieť, že idú správne, no v skutočnosti im ja určím smer cesty.

Nemohol som strácať čas. Hneď potom, ako som kúzlo dokončil som vyrazil smerom k Morlinu a dúfal som, že už nenarazíme na žiadnych orkov.

K Morlinu to bolo podľa môjho odhadu ešte necelých päť hodín chôdze. Začalo sa dosť ochladzovať, no horšie bolo, že som poriadne nevidel pred seba. Nemohol som si dovoliť zísť z cesty a stále som musel mať oči na stopkách. Keby aj mne niekto určoval smer kúzlom, cítil by som sa oveľa istejšie. Ale takto, sám, v tme a opäť celý mokrý, radšej by som bol pekne doma, v teple a pokoji...

Bože, prečo mu to Nina nemohla vysvetliť? A prečo je on taký slepý? Veď aj ja som zbadal, že Eledhel na Ninu pozerá inak. A každý predsa vidí, že keď sa Nina pozrie na Herba, niet pochýb o tom, že ho má rada... z celého srdca. Žiaľ, on je asi jediný, kto to nevidí. Alebo len nechce vidieť.

 

Už mi to všetko začínalo liezť na nervy, nechcelo sa mi ísť ďalej. Rozmýšľala som o tom, kedy sa konečne vrátim domov, spomínala som na rodinu, na svoju izbu, na svoju posteľ. Chýbali mi aj kamarátky a celkovo... Najradšej by som sa už videla doma. Doma...

Znovu som si v hlave prehrala scénku ako z filmu, keď zomieral Eledhel. Slzy sa mi kotúľali po lícach, no nevydala som žiadny vzlyk. Neviem vlastne prečo, akoby bolo statočné neplakať. Možno som nechcela, aby ma niekto začul.

Rozmýšľala som o Herbovi. Naozaj si myslel, že by som ho mohla podviesť? Podľa mňa tomu sám neveril. Áno, asi bol zmätený, keď ma videl, ako som ho pobozkala...

Tvár mi pokropili ďalšie horúce slzy. Prečo vlastne teraz revem?! Hnevala som sa sama na seba. Spomalila som a vysmrkala som sa do plátenného kapesníku, ktorý som kúzlom aj rovno vyčistila. Utrela som si tvár a nastavila ju daždu. Dosť bolo sĺz, už žiaden plač.

 

Odrazu, neviem, ako to bolo možné, som zazrel Ninu, ani nie sto metrov odo mňa. Ešte stále som bol naštvaný, no pobral som sa za ňou. Nemohol som ju nechať samu v pustine. Šišu som nezbadal ani za sebou, ani pri nej. Znepokojilo ma to.

,,Ahoj,“ pozdravil som ju ešte počas chôdze.

,,Čau,“ odzdravila trochu zlomeným hlasom. Potom nastalo ticho, obaja sme pozerali do zeme. Prinútil som sa však nakoniec prehovoriť.

,,Prepáč... ja... nemyslel som to tak, ale nechápem...“

,,Nie, ty prepáč. Mala som ti to vysvetliť. Vlastne, neviem, čo to do mňa vošlo...“

,,Ani ja... bál som sa, že o teba prídem...“ Naozaj nechápem, ako som to zo seba dostal.

,,Nemal si prečo.“

Po tom, čo mi to konečne vysvetlila som k nej pristúpil bližšie a chytil ju okolo pása. Pozrela na mňa, kapucňa sa jej pritom zošuchla dozadu. Opatrne stiahla aj tú moju a pobozkala ma. Cítil som jej teplé pery na svojich a kvapky dažďa dopadajúce nám na tváre, cítil som ako sa ešte vždy trochu chveje a aj cez vrstvy oblečenia som cítil aké teplé sú naše Celebely. Akoby hovorili, že takto je to správne. A ja som si v tej chvíli prial, aby sme tak zostali stáť navždy.

 

Podlomili sa mi nohy a padol som na kolená. Sťažka som dýchal, bolo mi zle  a keby som sa neopieral o porisko sekery, asi by som sa zložil úplne.

Možno sa mi však kruto vypomstilo to, keď... keď som umierajúcemu Eledhelovi zabránil vysloviť varovanie, ktoré už mal na jazyku. Varovanie predo mnou. Nechcel som to urobiť! Naozaj nie! Ale čosi vo mne ma donútilo.

,,Padlo by na teba veľké podozrenie, stratil by si ich dôveru,“ hovoril mi môj druhý hlas, zatiaľ čo prvý sa pokúšal vysvetliť, že je nebezpečné mať pred nimi takéto tajomstvá.

Ale aké vlastne? Pýtal som sa sám seba, až kým mi môj druhý hlas neodpovedal:

,,Také, že ťa sčasti ovláda Nepriateľ...“

Vtom ma naplo a s tým, čo šlo von akoby sa stratila celá nevoľnosť a ťažoba. Vypláchol som si ústa vodou a rýchlo som vykročil za svojimi priateľmi, ktorých by som nikdy, nikdy, nikdy nezradil. A nedovolím to ani keď ma ovláda Nepriateľ.

 

Keď sme zbadali Šišu, hneď nám odľahlo. Bol však nejaký bledý a mal kruhy pod očami.

,,Si v poriadku?“ spýtal sa ho Herbo a položil mu ruku na plece.

,,Jasné, v pohode. A vy?“ spýtavo sa na nás pozrel.

,,Už aj my,“ váhavo som sa usmiala. Herbo ma chytil za ruku a ja som sa cítila lepšie... o dosť lepšie.

,,Niečo vám poviem,“ pristúpil k nám Šiša bližšie. ,,Toto by sa nám už nemalo stať. Nikdy. Pretože presne to chcú, Nepriateľ a iní, dosiahnuť. Aby sme sa rozdelili. Ak im ešte dáme príležitosť, určite ju využijú. A aj keď budeme akokoľvek naštvaní, rozladení alebo smutní, nikdy sa nemôžeme rozdeliť... je to príliš nebezpečné pre nás všetkých.“

,,Máš pravdu,“ povedala som. ,,Už sa to nestane.“

,,Presne, už sa to nestane,“ sľúbil aj Herbo a Šiša vystrel ruku a spýtal sa:

,,Kamaráti?“ Herbo dal ruku na jeho a ja na Herbovu, nemohla som si odpustiť menší úškrn.

,,Kamaráti!“ povedali sme a naše ruky vystrelili hore.

Napriek tomu som však mala trochu zvláštny pocit. Nevedela som ho síce definovať a dúfala som, že čoskoro zmizne, ale aj keď som sa snažila presvedčiť, že to je kvôli Eledhelovi, v hĺbke som vedela, že to tak nie je.

 

K Morlinu sme dorazili keď hodiny odbíjali desať hodín. O takom čase je neslušné klopať ľuďom na dvere, no nemali sme inú možnosť. V stane by sme asi mrzli a všadeprítomný sneh by nám ho bol celý premočil a vôbec... mrzlo až prašťalo a my sme konečne po dlhých dňoch chceli opäť pocítiť teplo krbu v normálnom obydlí.

Pri jazere stálo len zopár domcov, neveľkých, no dobre zateplených, z komínov stúpal dym a vo väčšine oblokov sa ešte svietilo.

Celí uzimení sme zaklopali na prvé dvere, ktoré sa vzápätí so škripotom otvorili a stál v nich robustný muž s holou hlavou a drevorubačskou sekerou v jednej ruke.

,,Dobrý deň... my sme prišli...“ Muž zavrčal a zatresol nám dvere pred nosom. Podobná scéna sa opakovala ešte dvakrát.

Už sme celkom skľúčene išli v poradí k štvrtým dverám a prv než sme stihli zaklopať nám otvorila útla mladá žena, zahalená v čiernom plášti. 

,,Poďte ďalej,“ povedala vľúdne a my sme si vydýchli.

Nepovedala nám o sebe veľa- iba to, že jej pred pár dňami zomrel manžel. Dala nám najesť, doplnila nám zásoby na ďalšiu cestu a my sme jej zaplatili.

Keď sme povedali, že hneď ráno vyrazíme ďalej, iba prikývla. Nepýtali sme sa, prečo je narozdiel od iných domácich taká pohostinná, no mal som silné podozrenie, že keby žil jej manžel, dopadli by sme rovnako ako u ostatných. Vskutku zvláštni ľudia.

 

Ešte pred spaním sme sa išli s Herbom na chvíľku prejsť k jazeru. Volali sme aj Šišu, ale ten nechcel ísť a rovno sa šupol do postele.

Svetlá v oblokoch rad za radom zhasínali, už sa svietilo iba u vdovy, kde sme dočasne bývali. Držali sme sa za ruky a potichu sa rozprávali. Pritom sme nevychádzali z údivu, aký obrovský tu je mesiac, ktorý akurát dorastal.

Jazero bolo celé zamrznuté, dalo by sa na ňom korčuľovať. Ľad sa zdal byť hrubý, okrem toho, uprostred jazera sa nachádzal otvor, kde ľudia chodili rybárčiť.

Opatrne sme teda stúpili na ľadovú plochu. Keď sme sa dostali asi do polovice jazera, začuli sme puknutie... a potom ďalšie a ďalšie. S Herbom sme na seba pozreli a vzápätí sme si obaja ľahli na ľad, aby sme rozložili váhu. Teda, to vám poviem, asi som fakt pribrala, keď ma neudrží ľad, čo bežne udrží tých veľkých chlapov!

Ľad neprestával pukať a my sme sa pomaly plazili smerom k brehu. Už som takmer cítila, ako sa prepadávam do studenej vody, keď sme konečne dorazili k brehu a prudkým pohybom sme sa odrazili preč.

,,V pohode?“ spýtal sa Herbo a ja som prikývla a zároveň pozorovala ako ľad stále viac a viac puká, až sa nakoniec rozbil, akoby do neho niekto udrel kladivom a pod plávajúcimi kryhami sa zaleskla tmavá voda.

Nevedela som prečo, no bolo mi do smiechu. Aj Herbo sa smial, museli sme byť potichu, tak to asi znelo trochu priškrtene, no pri pohľade na ten ľad a pri predstave, že keby sme nestihli prísť na breh včas... Jednoducho sme  sa smiali.

Ležali sme na ušľapanom snehu a pozorovali jeden druhého. Pozeral mi do očí a držal ma tesne pri sebe a nebola to iba krátka chvíľka. Hľadel s takou láskou a nehou a... ja neviem, ten pohľad sa takmer nedal vydržať, prenikal až priamo do srdca, do duše.

Naše prepletené ruky a ten pohľad nahradili konverzáciu. A ja neviem, či som sa dokázala pozerať rovnako prenikavo, ako on, no jednoznačne som to rovnako prenikavo cítila. 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.