LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Dvadsiata piata kapitola

Novoročné slávnosti

Pred nami stálo nie veľmi vysoké, no celkom rozľahlé a neskutočne krásne sídlo vznešených elfov. Bielostrieborné steny s vyrezanými ornamentmi nám vyrážali dych a oválne okenice i dvere z šedého lakovaného dreva mestu dodávali istý nezabudnuteľný nádych ako z inej dimenzie.

         Keď sme vošli, vítali nás krásne elfky aj vysokí elfovia oblečení prevažne do strieborných alebo bielych šiat. Aj celý interiér bol ladený do strieborna a biela, strieborné vázy, príbory, taniere, rámy obrazov... Až neskôr som si uvedomil, že to vlastne vyplýva už z názvu mesta, Celeblond, strieborný prístav.

         Po tom, čo nás pán Tiriamir odprevadil do našich nových komnát- áno, naozaj to boli komnaty- pozval nás na večeru, kde sme sa mali zoznámiť s jeho váženým otcom, pánom Eleamirom.

         Naše komnaty boli také veľké, že keď sme boli jeden na jednom a druhý na druhom konci, ledva sme sa počuli.

Z tej striebornej mi už však skoro začínali slziť oči...  Akoby ma očarúvala a ja som z nej nemohol odtrhnúť pohľad.

 

Doteraz si neviem jasne vybaviť Eleamirovu tvár. Celá tá večera akoby prebiehala vo sne, všetko sa mi zdalo tak zvláštne rozmazané; ľudia, slová, dokonca aj chuť jedla.

Neskôr sme sa dozvedeli, že Eleamir je najstarší elf žijúci v Gaerdore a vládne obrovskou magickou silou. Nielenže nikomu novému nedovolí zapamätať si jeho tvár, no tí, ktorí na jeho  prítomnosť nie sú zvyknutí, si zo stretnutia s ním často nepamätajú vôbec nič. Stretával sa iba s tými, ktorí zaujímali jeho a nedbal na to, že oni by ho tiež chceli spoznať. Možno pre svoju bezpečnosť... iný význam som v tom nevidela. Starí a mocní ľudia vždy skrývajú mnoho tajomstiev a preto mávajú mnoho nepriateľov...

V Celeblonde sme sa nezdržali dlho, prespali sme tam iba dve noci a druhé ráno sme už vychystaní na cestu mávali na pozdrav Tiriamirovi, ktorí bol naozaj smutný, že sme zostali iba tak krátko.

Viete, nie, že by nám v Celeblonde nebolo dobre, práveže až nadpozemsky. A v tom bol ten problém. Keby sme zostali dlhšie, nemohli sme si byť istí tým, že by sme dokázali odísť. Vážne, človek sa tam cítil ako v raji, až tak úžasne, že sme zabúdali na Šišu. Preto sme radšej odišli, kým sa dalo.

Cesta Calendorom, vždy zelenou, rozkvitnutou krajinou nebola ani v najmenšom namáhavá. Zelené stromy, kvitnúce lúky, spev vtákov a cvrkot svrčkov nám do žíl vlievali novú energiu a tie chvíle mi silne pripomínali časy, keď sme počas výcviku spali blízko Minas Araglar a našou posteľou bola tráva a prikrývkou obloha.

,,Vidíš?“ spýtal sa Herbo a ukazoval pritom na oblohu. ,,To je Wilwarin.“

,,Myslíš severku?“ spýtala som sa a nechala ho, nech mi dá ruku okolo pliec a privinie si ma bližšie.

,,Presne tú,“ povedal a otočil sa ku mne, pričom bol tak blízko, že sme sa takmer dotýkali nosmi.

,,A prečo si mi ju vlastne ukazoval?“

,,Aby som navodil romantickú atmosféru,“ potmehúdsky sa usmial a ja tiež.

,,To si ju teraz ale zničil...“

,,Vážne?“ spýtal sa a pritom ma položil na trávu a naklonený nado mňa pokračoval:

,,Už je to lepšie?“

,,Lepšie...“ prisvedčila som.

,,A teraz?“ Ešte viac sa priblížil.

,,Už je to takmer...“ Dokonalé, chcela som povedať, no on priložil svoje pery na moje a ja som zavrela oči. Posledné, čo som predtým videla bola jeho tvár a hviezdy v pozadí. Potom som už vnímala iba jeho dych, vôňu, telo...

 

Tretí deň cesty Celeblondom sme trochu s ľútosťou prekračovali rieku Gilduin, ktorá sa rozvetvovala a v mnohých menších korytách sa vlievala do veľkého Eär.

Pred nami boli ešte dva dni cesty pláňou Talath sûl, v tomto ročnom období prikrytou takmer neporušenou snehovou pokrývkou. Ani zďaleka nám nebola taká zima, ako pri pochode cez Heleclad, no v noci sme iba pri ohni mrzli, takže keď sme pred sebou druhý deň zbadali skvieť sa Minas Araglar, aj napriek únave sme sa nadšene rozbehli k srdečne otvorenej bráne na naše privítanie.   

 

Konečne, po tom všetkom, po takom dlhom čase, sme opäť vzhliadli k trblietavým vežiam Minas Araglar a nemohli sa vynadívať na tú krásu.

,,Vitajte doma,“ pozdravil nás Tholguldil a srdečne nám zatriasol rukami. V očiach mal radosť, ako keď sa vám vráti dobrý priateľ z dlhej cesty. So slovami vitajte doma, akoby nám pripomínal, že sme tu vždy vítaní. A mal pravdu, keď to hovoril- pretože iba v Minas Araglar som sa cítila takmer ako doma. 

 

Ani sme si poriadne nezložili veci a ponáhľali sme sa do Tholguldilovej pracovne. Zaklopali sme a nedočkavo vtrhli dnu.

,,Longitudo procuratio,“ povedal a ukázal pritom na vyrezávanú drevenú krabičku a stočený pergamen v nej. Magický prístroj, vďaka ktorému sme si mohli písať so Šišom vzdialeným desiatky míľ.  

,,Naučím vás, ako Taradurovi napísať správu tak, aby si ju mohol v Minas Rinsûl prečítať iba on,“ povedal a my sme v priebehu pätnástich minút sedeli v mojej starej izbe a písali Šišovi prvú správu do vzdialeného Minas Ringsûl:

 

Najdrahší Taradur,

Dnes sme prišli do Minas Araglar, aj keď so zdržaním, s ktorým sme nepočítali. Cestou cez more nás totiž napadla pirátska loď a tiež nás zastihla búrka. Našťastie sa nám však nič nestalo, až na pár menších zranení, ktoré Ardil vyliečila.

Dúfame, že si v poriadku a čoskoro sa uvidíme! Čo najskôr nám daj o sebe vedieť a keď budeš pripravený, opäť sa stretneme. Už sa tešíme,

Tvoji priatelia

 Ardil a Aradur.

 

V rýchlosti sme nevedeli, čo viac napísať. Pre istotu sme to však podali formálne, pretože Tholguldil nám povedal, že si to nikto neprečíta v Minas Ringsûl, čo znamená, že tu to asi tak úplne neplatiť nebude.

Potom sme však ešte ďalšiu hodinu netrpezlivo čakali pri prolone (skratka od longitudo procuratio, pozn. autora) a nemohli sa dočkať Šišovej odpovede.

 

Keď mi pergamen v prolone jemne zaškrípal, akoby sa navíjal, strhol som sa z polospánku a vyštartoval k prístroju.

Konečne! Už sa dostali do Minas Araglar v poriadku a to bolo hlavné.

Chcel som napísať, že sa mám v rámci možností dobre, ale že mi chýbajú a najradšej by som sa ihneď vybral za nimi, keď vtom mnou prešla prudká bolesť, ktorá mi podlomila nohy a ja som sa odrazu ocitol na zemi. Vedel som, čo to je... prichádzal Nepriateľ. Pán Hirgul ma na to upozorňoval a povedal mi, čo v takej situácii robiť a tak som sa sťažka podoprel rukami, doplazil sa k tenkému lanu, ktorého koniec sa šúchal po dlážke a trikrát silno potiahol. Tým som rozozvučal neveľký zvon, ktorý mohli začuť iba zainteresovaní mágovia.

,,Taradur,“ ozvalo sa a prv, než som omdlel a predo mnou sa zjavil celkom mladý, čiernovlasý a vskutku očarujúci muž s mierne výsmešným úsmevom na tvári.

 

Hirgul a ďalších päť mágov sa v Taradurovej izbe objavilo asi pol minúty po zaznení prvého zvonenia. Ešte predtým, než vošli do izby, cítili prítomnosť Nepriateľa, najsilnejšieho mága za posledných tisíc rokov. Ibaže oni boli šiesti a spolu ho mohli premôcť.

Po tom, čo zapečatili dvere a okná, aby Nepriateľ nemohol ujsť, preložili bezvedomého Taradura na posteľ. Stačilo jedno silné odpudzujúce zaklínadlo, ale keď sa povedalo silné, myslelo sa tým naozaj silné.

Mágovia sa rozostavili okolo postele, Hirgul stál na čele. Zdvihol ruky do výšky ramien a odriekaval dlhú formulku, zatiaľ čo ostatní mali privreté oči a mrmlali si popod nos rovnaké latinské verše.

Netrvalo to krátko, dlhá ručička na hodinách ukazovala zo dvakrát na dvanástku, kým skončili. Taradur sa však hneď nezobudil. Kým znovu začal vnímať okolitý svet, prešlo mnoho dní.

 

Už to boli dva týždne, čo sme Šišovi poslali správu a on ešte stále neodpísal. Najprv som mal nepríjemný pocit, že sa niečo stalo, no Nina stále hovorila, že to je v poriadku. Neviem, či to vedela vďaka jeho Celebelu, ktorý teraz nosila na krku spolu s tým svojím, alebo to predvídala... no mala pravdu.

O dva týždne sa Šiša ozval a ja som sa upokojil.

 

 

Zdravím!

Ani neviete, aký som rád, že už žem napísať. Posledné dni som bol tak trochu mimo, no Hirgul s pomocou ostatných mágov mi pomohli a Nepriateľ už na mňa nemá žiadny vplyv. Dúfam, že sa čoskoro uvidíme, spravím všetko preto, aby som sa čo najskôr dostal do Minas Araglar.

 

Váš Taradur.

 

Keď si ma dal pán Hirgul zavolať, tušil som, že ma nepoteší. Neisto som kráčal po schodoch do jeho pracovne a po tom, čo som vstúpil by som radšej sledoval pomaly zapadajúce slnko na strope, než si vypočul, čo mi povedal.

,,Dobrý deň, Taradur. Viem, že by si si prial byť so svojimi priateľmi čo najskôr, no musím ti žiaľ oznámiť, že loď, ktorá nám donesie zásoby a mohla by ťa odviesť príde až o tri, možno štyri mesiace.“

,,Čože? Tak dlho predsa nemôžem čakať! Medzitým sa môže objaviť posledná trhlina a vôbec... Musím ísť ihneď do Minas Araglar, pôjdem cestou, ktorou sme sa sem spolu dostali...“

,,Nie!“ rázne mi skočil do reči pán Hirgul a z jeho výrazu som vyčítal, že by to naozaj nebolo možné. ,,Tá cesta by ťa stála život. A to nemôžeme dopustiť.“

Tváril som sa ohromene a nechápavo zároveň, hovoril to s takmer úplnou istotou. Pre vysvetlenie dodal:

,,Tvoja priateľka, Ardil, to predvídala. V sne. Sama o tom nevie, no čoskoro, keby si sa na tú cestu vydal, uvedomila by si to.“

,,Vravíte teda, že mám ostať tu- celé štyri mesiace?“ prehovoril som zlomeným hlasom.

,,Žiaľ, drahý Taradur, iná možnosť, zatiaľ, nie je.“

Potešilo ma síce, ako povedal to slovo zatiaľ, no aj tak som z pracovne vyšiel so zvesenou hlavou a s hriešnymi myšlienkami na útek cez ľadovú pláň.

 

Už prešiel mesiac od Šišovej prvej správy a my, aj keď sme si často písali, vnútri nás zožieralo, že nemôžeme urobiť nič preto, aby sme mu pomohli dostať sa z mesta čarodejníkov. Žiadna loď by v tomto ročnom období nevyplávala na búrlivé Helec ëar. Teoreticky to bola samovražda, už len keď som si spomenula na hroznú búrku a prepadnutie pirátmi.

Počasie sa zatiaľ ešte nezmenilo. Bolo presne to obdobie, keď som zúfalo túžila po jari, no zima stále nie a nie odísť. Snehová pokrývka sa síce pomaly roztápala, no aj tak- kým zima odíde úplne potrvá to ešte niečo vyše mesiaca.

Za ten čas sme často sedeli pri krbe s Tholguldilom, ktorý nám rozprával o sviatkoch a slávnostiach, ktoré sme premeškali kvôli neprítomnosti a povinnostiam, alebo sme navštevovali starých priateľov, v mojom prípade to boli Kodia a Aniet.

Tešila som sa však aspoň na jednu vec; s príchodom jari sa tu oslavovali Novoročné slávnosti. Konečne nejaká oslava a nerušená zábava, na ktorej sme mohli na všetko zabudnúť. Samozrejme, ak by nám niečo neskrížilo plány.

 

Po uplynutí mesiaca sa do mesta dostali správy o pirátskej výprave. Vraj vyrazili tri lode z prístavu Londeloch na západe, no keďže kapitáni lodí mali medzi sebou nezhody, jedna z lodí klesla ku dnu po tom, čo ju ostatné dve skrz naskrz rozstrieľali. Momentálne mali namierené do maličkého prístaviska pri Minas Ringsûl.

Nebál som sa, lebo som vedel, že zaútočiť na mesto čarodejníkov sa neodvážia. No... niečo mi napadlo.

Piráti do prístavu dorazili deň pred očakávanými Novoročnými slávnosťami. Tušil som, že aj oni ich chcú osláviť, pretože najbližší prístav, na ktorý mohli zaútočiť je vzdialený pár dní cesty.

Slnko už dávno zapadlo a ja som sedel vo svojej izbe sám, osvietený iba tlmeným svetlom olejovej lampy a hľadel som na poloprázdny cestovný ruksak. Vybalené veci som nanovo pobalil a zbrane, sekeru a dýku som upevnil na bok tašky. Potom som si ľahol do postele a zhasol lampu.

Naskytla sa mi ideálna príležitosť. Riskantná, no neopakujúca sa. Počas celého roka bolo mesto priam monitorované. No teraz, keď sa bude oslavovať od rána do rána, mal som možnosť odísť. Nepozorovane.  

 

Keď sme ráno vstali, cítil som sa ako na Štedrý deň. Posledné dni sme totiž pomáhali s prípravami na Novoročné slávnosti a dnes nastal deň D.

Mesto vyzdobené prvými kvetmi, girlandami a lampášmi všetkých tvarov žiarilo v lúčoch prvého jarného slnka a my s Ninou sme sa tešili tak, že sme večer predtým nemohli zaspať. Nálada v meste bola neopísateľná, všetci sa mali radi a na všetkých tvárach ste zachytili srdečný či dobrácky úsmev.

Slávnostné raňajky pozostávajúce z viacerých menších chodov sme ešte zjedli s Tholguldilom v hodovnej sieni, no potom sme sa vybrali s davmi ľudí na hlavné námestie, kde sa konala najväčšia slávnosť.

Tholguldilovou povinnosťou bolo otvoriť Novoročné slávnosti, preto pomaly vystúpil na mierne vyvýšené pódium a prehovoril hromovým hlasom:

,,Krásny deň želám všetkým týmto milým a hlavne pozitívne naladeným araglarčanom, no i cudzincom, vojakom, roľníkom i väzňom, všetkým bez výnimky. Dnes je tu opäť nový rok, nový začiatok, nová jar.

Pamätám si akoby to bolo včera, keď tieto slová hovorieval môj otec za čias svojej vlády- a vtedy sa mi to zdalo ako fráza, priznávam. No vy, mladí, keď prežijete toľko nových jarí a hlavne toľko zím ako ja, dáte za pravdu nám postarším, že si musíme vážiť teplé lúče slnka, hlavne keď už nevládzeme toľko ako kedysi.“ Ozval sa súhlasný mrmlot a smiech.

,,Preto, vážení,“ pokračoval Tholguldil, ,,oslávte tento vzácny deň ako sa patrí a tešte sa z nového života, ktorého sme svedkami. Jedzte a pite koľko vám hrdlo ráči, tancujte koľko budete vládať a obdarujte tých, ktorých máte radi. Novoročné slávnosti sa môžu začať!“ Pri poslednej vete zdvihol obe ruky a viac menej ju zakričal a ľudia jasali a volali mu na slávu, zatiaľ čo muzikanti začali hrať. Tholguldil bol dobrým panovníkom a jeho ľud ho miloval. A on miloval svoj ľud i celú krajinu.

 

Keď sme si všetci posadali na slávnostný obed, začínal som byť nervózny. Hodoval som s ostatnými čarodejníkmi a zdvorilo konverzoval s prísediacimi, no moje myšlienky stále utekali k batohu schovanému pod posteľou.

Zvyšok dňa som prežil ako vo sne a prebrať som sa prinútil až pri poslednom slávnostnom jedle na večeri. Bol to pečený diviak, ktorého lahodná vôňa vo mne vyvolávala pocity hladu, aj keď som celý deň jedol.

Zábava bola v plnom prúde, keď som sa ospravedlnil s tým, že si už pôjdem ľahnúť. Na spánok som však nemal ani pomyslenia. Teraz bolo dôležité sústrediť sa. Sústrediť sa na to, ako byť neviditeľným. Samozrejme, ak by ma niekto sledoval, videl by ma. No pre tých, okolo ktorých som prechádzal som bol vzduch. A vzduchom budem ešte ďalších pár dní, kým sa nedostanem do bezpečia.

Pomaly som zostupoval po schodoch a naposledy nazrel do siene, kde stále narastalo veselie. Napokon mi prišlo aj ľúto zrazu odísť, bez rozlúčky. Predpokladal som, že už Hirgula nikdy neuvidím. No keď som odtrhol zrak od miestnosti plnej ľudí, pohľad som zameral dopredu a potichu, ako tieň, som opustil Minas Ringsûl.     

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.