LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Dvadsiata kapitola

Ardil a Eledhel

Iba zopár míľ za mestom stála hora, skrz naskrz prevŕtaná tunelmi a jaskyňami. Rozhodli sme sa ísť cez ne, takže sme si  narýchlo vyrobili fakle (vlastne, asi dve napoly obhorené sme našli pri vchode do tmavého srdca hory).

Keby nám Eledhel nepovedal, že dnu nič nehrozí, asi by sme tade nešli. Nebolo to ešte tak dávnu, čo tu žili trolovia. Síce malí, ale i tak nebezpeční. 

Čudoval som sa, že Eledhel radšej nechce ísť domov. Povedal, že by si neodpustil, keby nás nechal samých v pustine. Ja som však bol rád, že je s nami, chtiac nechtiac som sa cítil bezpečnejšie. Koniec koncov, v Gaerdore žije už nejaký ten rok...

Zašli sme tak hlboko, aby nás nebolo vidieť, keď si založíme oheň. Všetci sme si potrebovali oddýchnuť, trochu si pospať a najesť sa. Zvlášť Eledhel sa tešil na jedlo.

Predtým sme sa však všetci umyli v ľadovej vode, potôčiku, ktorý pretekal popod horu. Videl som, že obzvlášť Nine to nie je dvakrát po chuti, lebo bola zvyknutá na iný spôsob umývania, no nedalo sa inak.

Potom sme už však vytiahli naše zásoby, chabal, zopár postarších chlebových placiek, oriešky, medové koláčiky a vodu a pustili sme sa do jedla.

Po neskorej večeri sa nám zaspávalo ľahko, až tak ľahko, že sme neurčili nikoho na stráženie. Našťastie, nebolo to treba.

 

Druhý deň na obed sme vyšli z ponurých tmavých chodbičiek pod horou na denné svetlo. Ponáhľali sme sa, lebo sme začuli bubny- vzdialené asi desať míľ južne od nás, no pre istotu sme zrýchlili. Keby nás dohonili a obišli by horu, ocitli by sme sa v slepej uličke.

Pred nami sa teraz tiahla púšť Fuindor. Tmavý tvrdý piesok, ktorý ju tvoril nás štípal v očiach hneď, ako sme vyšli, pretože vietor rozfúkaval piesok všade možne.

,,Nie je tu príliš teplo,“ čudoval sa Šiša. ,,Myslel som, že keď to je púšť, bude tu horúco.“

,,Je zima a sme ešte v tieni hory. Keby sme prechádzali v lete, teploty tu zvyknú stúpnuť až tak, že umierajú aj ťavy.“

,,Žijú tu ťavy?“ nechápal som.

,,Vlastne už nie, orkovia ich vylovili kvôli mäsu a koži... To je k inej téme.“ Pozrel na naše teplé oblečenie a dodal:

,,Asi by sme mali ísť až v noci, vtedy vám bude akurát.“

,,A čo ty?“ spýtala sa Nina, pri pohľade na jeho dotrhané oblečenie.

,,O mňa sa nemusíte starať.“

No my sme mali v ruksakoch nejaké oblečenie a náhradný plášť a on ich s vďakou prijal. Kým teda nadišiel večer, posedávali sme pod horou a rozprávali Eledhelovi čo nové sme vedeli o Meneloste a o tom, čo sa zatiaľ v krajine dialo.

Čas nám ubehol rýchlo, Nina a Šiša striedavo spali, ja som zaspať nemohol, tak som len sem tam driemal. Užívali sme si posledné pokojné chvíle, lebo každý z nás vedel, že keď vykročíme púšťou, už sa tak ľahko nezastavíme. Čakala nás ešte dlhá cesta a my sme mali viac ako naponáhlo, takže oddych bude pre nás neznámy pojem. Už sme sa zdržali dosť.

 

Akurát som sa zobudila, keď sa mi prihovoril Eledhel a ja som okamžite zbystrila pozornosť. Zjazvenú tvár si spolovice skrýval pod kapucňou, no zazrela som odlesk jeho zelenošedých očí.

,,Drahá Ardil, ako je možné, že tvoja duša je taká čistá?“

,,Čože? Neviem, myslím, že je normálna.“

,,Nie, je čistá, ešte nikdy som takú nevidel. A aj sa tak správaš, akoby nebolo vľúdnejšieho človeka.“

,,To sa ti asi zdá po tom čase, čo si strávil v Eregbande. Ale ako je možné, že vidíš moju dušu?“

,,V tvojich očiach,“ povedal a poodhalil si pritom tvár. ,,Po toľkých rokoch života to viem odhadnúť. Trochu,“ dodal a šibalsky sa usmial. Nepodobalo sa mi to na vznešenosť elfov ale veľmi mu ten spôsob vyjadrovania svedčal. Usmiala som sa aj ja a mala som taký zvláštny pocit, že ho poznám už dlho.

,,Eledhel, povedz mi niečo o sebe. Teda ak sa ti chce,“ dodala som a sama som sa čudovala nad náhlou túžbou vedieť o ňom viac. Elf sa však na mňa zahľadel, pričom som mimovoľne sklopila pohľad a povedal:

,,Som prvorodeným synom svojho otca, pána mesta Menelost, vznešeného Valedhela. Bol som vychovaný ako vojak a dlhé roky som bol veliteľom menelostských vojsk. Vlastne pravdepodobne ním budem aj naďalej.“ Skončil akoby som ho vďaka tomu teraz lepšie poznala. ,,A ty, Ardil, povieš mi niečo o sebe?“

,,Aj ja som prvorodená, vyrastala som na Zemi.“ Nasledovala menšia odmlka, po ktorej som pokračovala: ,,Potom sme sa dostali do Gaerdoru a pán Tholguldil nám vysvetlil prečo.“ Skončila som a spýtavo na neho pozrela. Pochopil. Usmial sa a zavolal ma bližšie. Keď som si prisadla k nemu, začal celkom inak.

,,Bol som ešte malý, keď moja matka zomrela. Moja sestra to nezvládla a netrvalo dlho, kým sa pobrala za ňou aj ona. Ja a otec sme sa veľmi zblížili, no ani jeden z nás odvtedy nevedel nadviazať nové úprimné priateľstvo, akoby sme boli priveľmi poznačení. Otec mal starých priateľov, no ja som v tom čase mal iba jedného ozajstného. Všetku svoju energiu som vkladal do boja a nemyslel som na nič iné okrem bojových stratégií a taktík. Odmietal som sa začleniť do spoločnosti a všade som bol známy ako bojovník samotár. Zlom nastal až vtedy, keď sa ma raz otec spýtal, či už mám vyhliadnutú manželku. Vtedy akoby som sa zobudil a začal žiť inak.“ Odmlčal sa.

,,To je smutný príbeh,“ povedala som, ,,no horšie by bolo, keby si si to neuvedomil, nie?“

,,Áno. A čo ty? Povedz mi niečo o sebe.“

,,Môj život trvá veľmi krátko na podobné príbehy. Avšak ak by si chcel nejaký počuť, môžem ti porozprávať o našej doterajšej ceste,“ zasmiala som sa, no on sa spokojne usmial, pohodlnejšie sa posadil a prehodil iba: ,,Počúvam.“ A tak som hovorila.

Rozprávali sme sa dlho, ešte aj po tom, keď sa chalani zobudili, občas sa pridali aj oni a ja som chvíľami zabúdala, že sme na nepriateľskom území a Eledhela poznám nie viac ako dva dni.

 

Keď zapadlo slnko, boli sme pripravení ísť. Vpredu kráčal Eledhel po boku so Šišom a za nimi ja s Ninou. Inak sme prvýkrát putovali s niekým a mali sme čo robiť, aby sme sa nechtiac neoslovili svojimi pravými menami. Aj keď som si nemyslel, že Eledhel by pre nás mohol byť hrozbou, cítil som z neho niečo neurčité. Určite nie zlé, zradné ani nič podobné, jednoducho som vedel, že keď sa to prejaví, nebude sa mi to páčiť. Okrem toho, Nina ním bola očividne nadšená. Snažil som sa nad tým ale nerozmýšľať (aj keď sa mi jeho blond vlasy mihali pred očami).

 

Cesta púšťou bola taká jednotvárna, až som skoro zaspala počas chôdze. Nerozprávali sme sa, lebo fúkal silný vietor a zle sme sa počuli, a tak sme sa zaoberali každý vlastnými myšlienkami.

Zistila som, že už som oveľa menej unavená po tom, čo liečim zranenia, ako predtým. Neuveriteľné, ako veľmi nám to všetkým uľahčovalo život. Tiež som sa tešila, kedy si budeme môcť rozložiť stan, lebo iba tam sa môžem poriadne umyť.

Teda, aby ste rozumeli, asi by som nevydržala kúpať sa iba v jazerách a potokoch a aj to len vtedy, ak je akurát po ruke. Preto som sa pýtala Tholguldila, ešte v lete, na nejaký spôsob udržiavania hygieny. Naučil ma jednoduché kúzlo; na prsty som si rozotrela trochu levanduľového alebo iného olejčeka a umývala sa akoby v sprche. Fungovalo to ako kúpeľ, všetka špina a prach, ktoré sa počas cesty na vás nalepia, zmiznú, máte svieži a čistý pocit a voniate po olejčeku, ktorý ste použili. Ja som ich mala päť- levanduľa, jazmín, ruža, ľalia a orchidea. A verte alebo nie, už som takú svoju očistnú chvíľku potrebovala ako soľ. Predstavovala som si jemnú levanduľovú vôňu, moju obľúbenú, a keby som mohla, natrela by som si olejčekom aspoň ruky. Žiaľ, ponáhľali sme sa.

Inak, chalani mali tiež svoj spôsob dodržiavania osobnej hygieny. Im však stačilo naliať na seba trochu vody, zamrmlať zopár slov a boli čistí- síce nie ako po sprche, ale tá nešpinavosť im vydržala celkom dlho, čiže neboli dokonalo čistí ale nikdy nie špinaví (a nesmrdeli). Bohužiaľ, to kúzlo bolo iba pre mužov, lebo oni majú iný pot ako ženy. Nuž čo.

Po tom, čo sa Eledhel umyl, som ho začala vnímať inak. Viac som si všímala šibalský úsmev, zelenošedé oči (podobné ako moje), biele rovné zuby a teraz už ostrihané svetlé vlasy ležérne padajúce na plecia.

Možno kvôli tej zmene... a možno preto, že občas na mňa pozrel inak, ako na chalanov. Nevedela som sa rozhodnúť, či mi to je príjemné alebo nie. Pre istotu som si však pri pohľade na jeho doráňanú tvár vždy predstavila, ako vyzeral v Eregbande- ako šialenec.

Aj napriek prudko klesajúcej teplote nás na začiatku cesty pálil rozhorúčený piesok pod nohami. Nie príliš, lebo bolo veterno, no cítiť sme to cítili. Celkom som sa teda potešila, keď sa ochladilo ešte viac a musela som si pritiahnuť plášť. Keď sme totiž vyšli z jaskýň, nezdalo sa nám byť až také teplo, no o hodinu sme zmenili názor. Mohlo byť pokojne cez tridsať stupňov a v našom zimnom oblečení to nebolo bohviečo. Teraz som sa ale cítila dobre, vedela som, že plášť ma zahreje a tešila som sa na ten príjemný teplý pocit, ako keď je piatok a vy večer v zime a snehu kráčate domov z tréningu.

 

Začínal som mať zvláštny pocit, akoby nás niekto sledoval. Očividne som bol jediný a považoval som sa teda za paranoidného. Ako by nás mohol niekto sledovať, keď široko ďaleko nie je živej duše a naše stopy dávno zavial piesok? Ten pocit ma však neopúšťal a tak som sa ho snažil ignorovať.

Napadlo mi... ako dlho to asi Herbovi a Nine vydrží? Nie, že by som im niečo neprial, veď kým sa nejak rozhúpali, narobili dosť zmätkov.

No keď mám pravdu povedať, nikdy som Herba nepovažoval za stáleho človeka, on potreboval zmenu aj vtedy, keď bolo všetko tak, ako malo. Tiež som si nemyslel, že by sa takto skoro mohol zaľúbiť tak, že mu to vydrží dlhšie ako dva- tri mesiace. A teraz to už zhruba boli dva mesiace s tým, že sa vidia vo dne v noci.

Zvláštne. Ale nemal som pocit, že by sa mali rozísť. Skôr som mal pocit, akoby to takto bolo už dlho, oveľa dlhšie než len dva mesiace. A hoci som zo začiatku len tak v duchu prevracal oči, keď sa snažili byť nenápadní, teraz som si už zvykol- aj keď teda tá nenápadnosť sa už úplne vytratila.

 

Keď svitalo, kráčali sme po rednúcom piesku a videli pred sebou jasné obrysy lesa. Celú noc sme sa nezastavili a aj napriek doliehajúcej únave sme sa rozhodli ísť až k hore Corolgul a prvú zastávku si urobiť hlboko v lese. To bolo asi jediné prívetivé miesto na celej západnej časti Tor Laurëtelu- aj napriek tomu, že z jednej strany sa týčilo orksko- morijské mesto Gondgroth a z druhej zase pirátske prístavné mesto Londeloch.

Keď sme nakoniec dorazili k hore, rozložili sme náš stan a ja som mohla konečne vytiahnuť svoj levanduľový olejček. Chalani museli chvíľu čakať vonku, ale aspoň zatiaľ urobili oheň a podobne. Ja som sa poponáhľala.

Eledhel trval na tom, že bude spať vonku a strážiť. Herbo so Šišom zničene súhlasili a pobrali sa do stanu ľahnúť si. Keď Herbo prechádzal okolo mňa, unavený výraz mu z tváre zmizol.

,,Ale, ale...“ pritiahol si ma bližšie a zhlboka sa nadýchol. ,,Milujem túto vôňu.“ Usmiala som sa.

,,Moju obľúbenú má každý rád,“ zašepkala som mu do ucha a on ma pobozkal na krk až mi naskočili zimomriavky.

,,Ale nie tak, ako ja,“ potichu povedal a odviedol si ma do stanu.

 

Noc. Šiša s Herbom tvrdo spali, ja ešte pred chvíľou tiež. Začula som však tichý Eledhelov spev. Opatrne som vstala od Herba a načúvala.

,,Odchádza už slnko, odchádza... odchádza, svetlo sa vytráca... svetlo, svetlo zostaň chvíľu stáť... dones pozdrav tej, ktorú mám rád...“ Skončil. Potichu som vyšla von zo stanu a sadla si vedľa neho. Nezľakol sa, akoby ma čakal.

,,Ako sa volá tvoje dievča, Eledhel?“

,,Dievča? Žiadne nemám. Nemám na také veci čas,“ povedal s pohľadom upretým pred seba.

,,Nechcel by si ho niekedy mať?“ Neodpovedal. Iba sa ďalej díval pred seba, akoby v tme videl niečo viac ako ostatní.

,,Prepáč ak som došla nevhod...“ začala som vstávať. Eledhel ma však rýchlo chytil za ruku:

,,Nie, chcel som, aby si prišla.“ Trochu rozpačito som si teda sadla späť. Cítila som, že mi chce niečo povedať, cítila som to z toho dotyku.

,,Mám pocit, akoby som ťa poznal už dlho. Akoby si mi rozumela.“

,,Ja mám ten istý, nestáva sa mi to často.“

,,Vravela si, že tvoj Celebel je biely. Aj môj mal kedysi rovnakú farbu.“

,,Tvoj... Celebel? Nepovedal si mi, že ho máš tiež.“ Prekvapilo ma to.

,,Vlastne ho už nemám.“

,,Stratil si ho?“ spýtala som sa trochu hlúpo a on sa smutne zasmial.

,,Nie... to nie. Vieš, Celebely sú veľmi zvláštne predmety. Ak opustia svojho majiteľa, tak buď preto, že zomrel alebo preto, že jeho duša sčernie. Ako keď niekto vykoná vedome veľmi zlý skutok.“ Pozerala som mu do očí a on hľadel do tých mojich akoby sme sa nimi počas konverzácie dorozumievali. O chvíľku pokračoval.

,,Potom sa Celebel vráti na miesto, ktoré považuje za svoj domov. U nás je to buď Menelost alebo Minas Araglar...“

Na chvíľu sklopil pohľad a pozeral si na ruky. Inštinktívne som jednu zobrala do svojich a naznačila mu, aby pokračoval.

,,Zahliadol som tvoj Celebel. Keď nosíš nejakú vec tak dlho, stačí ti jediný pohľad.“

,,Chceš povedať, že... môj Celebel je vlastne tvoj?“ spýtala som sa šokovane.

,,Nie, bol môj. Teraz patrí tebe a myslím, že preto sme si takí blízki.“ Pár minút som na neho iba hľadela a sama seba sa pýtala, čo mohol spraviť, že ho Celebel, kúsok jeho duše, opustil.

,,Viem, čo sa chceš spýtať,“ povedal a rovno na moju nevyslovenú otázku odpovedal:

,,Bolo to vtedy, keď sa zjavili gôrnovia. Dostal som od bojujúcich ľudí správu, že sa objavili, no neveril som tomu. Mali byť dávno mŕtvi a nikto z tých, ktorí tam bojovali o nich nemohli veľa počuť, keďže to boli ľudia.

Nepovažoval som teda za dôležité ohlásiť to mojim jednotkám a keď sme sa dostali k rieke, samozrejme tam neboli. Ihneď sme sa pridali do protiútoku, keď vtom, ani nie o päť minút, sa zjavili. Ja som okamžite pozrel dolu, no drvivá väčšina z mojich sa absolútne nepripravená na ten okamih pozrela hore a to stačilo aby znehybneli.

Dostal som strach, snažil som sa odvrátiť tých, čo stáli najbližšie a zároveň som bojoval proti hordám moriov.

Odrazu ma však upútalo zvláštne svetlo na hrudi. Môj Celebel sa trochu vzniesol do vzduchu a jeho vnútro sa napĺňalo akoby čiernym dymom. Medzitým polovica môjho vojska padla do zajatia alebo ich zabili. Vtedy som pocítil ako keby niekto rozsekol retiazku, Celebel sa vzniesol do výšky mojich očí akoby si ma chcel naposledy pozrieť a odletel. A vtom chvate a prekvapení som aj ja pozrel hore, na gôrna a prebral som sa až v Eregbande. Bez Celebelu, kúsku svojej duše a dlho som si  vravel, že som si to nezaslúžil.

Potom som však pochopil: Celebel ťa neopustí na základe rozhodnutia, ktoré vykonáš ale kvôli dôsledkom a ich celkovému dopadu. Ja som zabil celú svoju armádu, celú armádu elfov. Doplatil som a aj všetci, čo boli pod mojím velením, na svoju aroganciu a pýchu.“ Hlas sa mu zlomil. Mala som v očiach slzy a len som mu pevnejšie stisla ruku. Opätoval to.

,,Občas urobí chybu každý, nikto nemôže byť dokonalý. A to, aké malo tvoje rozhodnutie následky, si nemohol vedieť a nečakal si to. Myslím... myslím, že to bol osud, lebo ty taký naozaj nie si.“ Nepýtala som sa, vedela som to. Celý čas som mu hľadela do očí a sledovala v nich ľútosť, smútok, beznádej a náhle vyjasnenie.

,,Ďakujem,“ zašepkal a ja som neodolala nutkaniu objať ho. Obom nám to padlo dobre. Už som rozumela, prečo nechcel, aby som mu vyliečila všetky rany; sám sa vinil a trestal.

Hodnú chvíľu sme iba tak sedeli a potom som sa spýtala:

,,Dovolíš mi už vyliečiť tvoje rany?“ spýtala som sa. Iba prikývol a dal si dolu zvršok. Začala som na ešte stále nedoliečenom chrbte a sledovala ako staré i nové rany pomaly miznú. Pokračovala som na hrudi, na rukách a keď som na neho párkrát letmo pozrela, pozoroval ma pri práci. Cítila som jeho pohľad a bola z neho nervózna. Ruky sa mi trochu zachveli. Snažila som sa však nič nedať najavo.

Keď som prešla k doráňanej tvári, už som na neho nemohla nepozerať. Trvalo iba krátko, kým som mu zacelila všetky rany a keď som dokončila poslednú, chytil ma za ruky. Odrazu na mňa pozeral ktosi iný, očami plnými nehy a tak očarujúco krásny, že som stratila reč.

,,Ardil,“ povedal, ,,ja... nikdy som nestretol dievča podobné tebe. Nikdy som nič podobné necítil. Neviem, čo sa to deje, ale chcem, aby si vedela, že... že...“

,,Ja to viem,“ povedala som a hľadela mu do očí. ,,Nemusíš nič hovoriť. Nemôžem ti však dať to, čo chceš... No už by sme mali ísť spať, zajtra nás čaká dlhá cesta,“ snažila som sa o istý tón, no neviem, či znel naozaj presvedčivo. ,,Prepáč,“ dodala som ešte úplne potichu.

Prikývol, pohľad upretý do zeme.

,,Dobrú noc, Eledhel,“ pokúsila som sa o úsmev a pri odchode mu prešla po ramene. Do smiechu mi ale nebolo.

,,Dobrú noc... drahá Ardil,“ dodal šeptom.

Mala som silné nutkanie otočiť sa, no potláčala som ho, kým sa dalo. Keď som sa však zohla pri vchode do stanu, venovala som mu ešte pohľad plný porozumenia a náklonnosti a hneď na to som zmizla dnu.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Pri pohľade na spiaceho Herba som nemala žiadne pochybnosti, bola som však stále rozochvená z toho rozhovoru. Pri pohľade na Eledhela hľadiaceho do zeme som sa cítila previnilo, no nemohla som mu dať to, čo tak zúfalo potreboval. Moje srdce patrilo inému.

 Potom som si ľahla späť k Herbovi, chytila ho za ruku a on ma v spánku objal. Hneď som sa cítila lepšie a bezpečne. Akoby mi hovoril, že za nič nemôžem.

No zaspať sa mi nedalo. Chtiac nechtiac som sa nakoniec ešte raz musela pozrieť k ohňu a zbadala som Eledhelov tieň. Po líci mi tiekla slza, pomaly a bolestne. Akoby som však cítila, že to nie je jediná slza, ktorá v tú noc padne.

 

Druhý deň ráno sme sa vydali na pochod cez horu Corolgul. Všetci sme boli akýsi mĺkvi, no najviac Nina a Eledhel. Všimol som si, že Eledhelovi už zmizli všetky rany, ktoré mal. Nevedel som, čo sa v noci dialo, no začínal som sa báť. Živo som si predstavoval, ako...

 

Mierili sme k jazeru Morlin. Zastavili sme sa iba raz, na krátky obed. Počas dňa sa atmosféra neuvoľnila, mal som skôr pocit, že hustla. Netušil som prečo, aj keď som si všimol, že Eledhelove rany zmizli.

Dúfal som, že Herbo nezačne žiarliť alebo tak. Tiež som dúfal, že sa tí dvaja nerozídu a už vôbec nie kvôli Eledhelovi. Všetko by sa to iba skomplikovalo. Veľmi, veľmi, veľmi skomplikovalo...

Inak ma ešte stále neopúšťal pocit, že nás niekto sleduje. Teda, nie nás, ale skôr mňa. Akoby mi niekto čítal myšlienky. Začalo ma to dosť znepokojovať.

Mohlo byť asi päť hodín, už sa totiž pomaly začalo stmievať, keď sme zastali. Eledhel zacítil niečo vo vzduchu a hneď na to aj my ostatní. Okolo nás vládlo zlovestné ticho ako pred búrkou. Ostražito sme pozerali okolo seba, keď vtom:

,,Uááá!“ ozval sa krátky škrek a vrhla sa na nás skupina orkov z takej blízkosti, že sme ledva stihli tasiť. Čakali na nás zamaskovaní za skalami a krami. Zistili sme to neskoro.

,,Pozor!“ kričal Eledhel a prvý sa vrhol na orkov mávajúc pri tom mečom, ktorý si vzal z Eregbandu. Nestačil som ani zaregistrovať, koľko ich vlastne je. Kam som sekol, tam bol ork. Úskok vpravo a sek zhora, kryt a kopanec, vrhnutie dýky... zohnutie sa a odseknutie hlavy útočiacemu zozadu. Cítil som, ako mi po tvári steká teplá čierna krv. Utrel som si ju do rukávu a pokračoval v boji. Orkov ubúdalo a ja som získal výhľad na ostatných. Boli v poriadku. Väčšina orkov, ktorí ostali na žive utekala smerom k Eregbandu. Herbo strieľal z luku na tých, na ktorých sa dalo.

Vtom ma zamrazilo.

,,Nie!“ zvolala Nina a utekala k Eledhelovi. Padal na kolená, Za ním stál škaredý ork s dvomi sekerami a vyškieral sa. Ešte skôr, ako tam stihla Nina dobehnúť, Herbo orkovi prestrelil hrdlo okrídleným šípom a ten sa zosypal vedľa Eledhela.

S Herbom sme sa obaja naraz rozbehli k Nine a Eledhelovi, do cesty sa nám však ešte priplietlo zopár protivníkov.

Videli sme, ako ho ork dostal zákerne odzadu. Keď sme však prišli na vzdialenosť niekoľkých metrov, zastavili sme sa. Na umierajúceho elfa sme hľadeli z diaľky po tom, čo sme zbadali...

 

,,Eledhel! Ukáž, pomôžem ti!“ snažila som sa ho opatrne obrátiť na bok, aby som mohla zaceliť ranu.

,,Nie, Ardil,“ povedal s pokojným výrazom v tvári. ,,Nadišiel môj čas...“

,,Nie, prosím, Eledhel...“

,,Som poctený, že som ťa mohol spoznať,“ stisol mi ruku, za ktorú som ho držala. ,,Vás všetkých,“ dodal.

,,Nemôžeš zomrieť! Eledhel...“

,,Už som spoznal v živote všetko. Vieš, tak sa to hovorí v starej legende o elfoch: ak je im súdené zomrieť, tak len vtedy, keď spoznajú všetku krásu i trpkosť života. Ja som konečne spoznal lásku, Ardil.“

,,Ale to predsa nie je ešte všetko...“ Eledhel sťažka vzdychol, čas sa krátil.

,,Máš pravdu... ešte... ešte ma nikto, koho som ľúbil, nepobozkal...“

,,Keď to spravím, zomrieš,“ povedala som a on mi hľadel do očí a prikývol. V očiach ma štípali slzy a jeho hlboké oči tiež začínali byť trochu vlhké.

,,Prosím, pozdravte môjho otca...“ vzdychol ešte.

,,Povieme mu, že môže byť na svojho syna pyšný.“

Na jeho tvár mi kvapla slza. Ruka sa mu zachvela tak, ako mne predchádzajúci večer. Stisla som ju. Potom som sa naklonila, priložila svoje pery na jeho a... pocítila jeho posledný teplý výdych. Keď som sa odtiahla, jeho ruka už nezvierala tú moju. Jeho oči na mňa nehľadeli. Vytekala spod neho krv a ja som si až pri pohľade na ňu úplne uvedomila, že sa už nezobudí. Že je... mŕtvy.          

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.