LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Dvadsiata druhá kapitola

Krutý Heleclad

            Ráno sme síce vyrazili trochu neskoro, lebo sme zaspali, ale o to rezkejšie- konečne sme spali pohodlne a dlho. Čakali nás dva extrémne namáhavé dni cesty a v snehu sa dvakrát dobre nespí, takže som bol rád, že nie som unavený.

Nešli sme ani pol hodinu, keď sa nám snehová pokrývka pod nohami zdvojnásobila a tým akoby sme oficiálne vstúpili na ľadovú pláň Heleclad. A privítala nás teda veľkoryso- snehovou búrkou.

Kým sme boli pri Morline, akoby sa mi vyčistila hlava. Tá vec s Nepriateľom... ja sám som tomu nechcel veriť a okrem toho, ten pocit, že ma niekto sleduje ma už opustil, cítil som sa rovnako ako predtým. Ani lepšie, ani horšie, jednoducho, akoby sa nič nestalo. A keby som o tom povedal Nine a Herbovi, nestratil by som ich dôveru, ale dávali by si pozor... pozor na mňa. A to som nechcel.

 

Snehová búrka nás sprevádzala až do obeda. Biele vločky na nás dopadali zo všetkých strán, dokonca aj zdola, takže sme sa nevyhli omrzlinám na tvárach a bielemu obočiu aké mávajú horolezci, keď zdolávajú Himaláje. Vietor nám prenikal až pod kožu a prsty nám meraveli od zimy.

Keď sa teda búrka zmiernila, Herbo chcel, aby sme si dali pauzu. Šiša protestoval.

,,Musíme využiť dobré počasie! A máme meškanie, tá búrka nás spomalila.“

,,Dobré počasie, hej... úplne nastavujem tvár slnku,“ šomral Herbo a ja som sa pousmiala.

,,Kedy sa teda najeme?“ zakričal ešte na Šišu, ktorý pomaly pokračoval v ceste. Ten sa pomaly otočil a s chlebovou plackou v ruke oznámil:

,,Za pochodu predsa.“ Herbo opäť šomral a nadával ale neprotestoval nahlas. Vedel, že keby sme zastali, museli by sme si urobiť oheň a to by nás zdržalo a vyčerpalo zároveň, keďže sa tu nenachádzalo drevo. Boli sme odkázaní na naše magické schopnosti.

,,Tu máš,“ hodil Šiša malú fľašku Herbovi. ,,Nevypite to celé,  nech nám zostane.“

Podišla som bližšie k Herbovi a priložila nos k hrdlu fľašky. Rum. Herbo si odpil dva glgy a podal fľašku mne. Váhavo som na ňu pozrela, no nakoniec som si ju zobrala a prinútila sa vypiť sotva pol glgu.

,,Fuj,“ povedala som a utrela si ústa. Herbo sa zasmial, hodil fľašku späť Šišovi a povedal:

,,Ale zahreje ťa to.“ No áno, zahrialo- ale pálilo ma z toho v krku tak, že som chvíľu musela kašľať. A chalani sa snažili gentlemansky nesmiať, aj keď im to príliš nešlo. Čo sa dalo robiť.

Priznám sa, nevedela som sa dočkať večera a oddychu. Cesta ma zmáhala, nohy som mala ťažké a vliekla som so sebou aspoň tonu snehu. Okrem toho som začínala byť fakt hladná. Ešteže nebolo cez vietor počuť moje škvŕkanie v bruchu- ale myslím, že chalani na tom boli rovnako.

To, že Heleclad bol ľudoprázdny sa mi teda čudné nezdalo, no to, že sme zatiaľ nenatrafili na žiadne zvieratá... Hm, určite nie sú zvyknuté na ľudí a okrem toho sa schovávajú pred búrkou, no aj tak. Tá pláň bola až príliš bez života.

Vtedy mi napadlo, že tú pláň kedysi dávno vytvorila biela čarodejnica, Nimgul. Hovoril nám o tom Tholguldil, toto som si náhodou dobre pamätala, lebo ma to zaujalo.

Vraj kedysi, ešte pred tisícimi rokmi žila čarodejnica, ktorú spájala s istým mužom, tiež čarodejníkom, obrovská láska (tuším... láska Meliath? Netušila som, čo tým názvom Tholguldil myslel). Jedného dňa sa však stalo, že ich iní, tí, ktorí sa ich obávali, rozdelili. A ona plakala a plakala, tak dlho až kým celú svoju krajinu, kde žila nepochovala pod snehovou pokrývkou. V každej z krajín Galaxie sa potom vytvorila ľadová pláň, kde človek nemal šancu bývať a prežiť a kde ste živých tvorov hľadali veľmi ťažko.

Tam, kde žila je sneh doteraz. Život sa zachoval jedine v starom magickom lese a tí, čo prežili ľadovú skazu prenášajú svoj hnev a smútok zo straty blízkych z generácie na generáciu.

Ale to už je iný príbeh.

,,Jéj,“ povedala som si sama pre seba, ,,veď sa už stmieva!“

S novou dávkou entuziazmu som pridala do kroku a dobehla neveľkú medzeru, čo vznikla medzi mnou a chalanmi. „Čoskoro sa utáboríme a konečne si sadnem,“ pomyslela som si a určite som nebola sama, čo sa tak tešila.

 

Tak, konečne. Stan bol rozložený na, síce studenej, no aspoň nezasneženej skale, ktorú sme s námahou našli a väčšinu snehu z nej zmietli.

Sedeli sme na vyvýšenej ploche skaly a ohrievali si ruky nad ohňom, na ktorom sa varila polievka. Dobre, nazvime to radšej slaná voda s pár zemiakmi a bylinkami, ale lepšie niečo ako nič.

Horšie to bolo s omrzlinami. Tie na tvári sme zvládli dobre- teda Nina ich zvládla rýchlo a bezbolestne ošetriť. No tie na nohách a rukách... Bolo peklo opatrne si sťahovať rukavice a topánky primrznuté ku koži a cítiť ako sa vám do nich vracia cit. Strašná bolesť. Nina sa však snažila byť čo najrýchlejšia a ja som ďakoval všetkým svätým, že má takú dokonalú schopnosť.

Potom, čo sme dojedli náš zemiakový vývar, sme zaistili, aby oheň vydržal až do rána, a pre istotu sme vyrobili aj ďalší z druhej strany stanu; a už len ľahnúť a spať.

Neuveriteľne krásny pocit po toľkej námahe. Nina sa ku mne pritúlila a takmer okamžite zaspala a chvíľu po tom, čo som načúval Šišovmu pravidelnému dychu som sa k nej pridal.

 

V okamihu, keď Herbo zaspal, som čo najtichšie vykĺzol zo stanu. Opäť mi prišlo zle, cítil som, že Nepriateľ je blízko (aj keď nie fyzicky ale len psychicky). Nechcel nám ublížiť. Chcel, aby som ho počúval. No ja som ho nemienil počúvať. A pokaždé keď som sa znovu a znovu priečil jeho vôli mi bolo čím ďalej, tým horšie. Nakoniec však, akoby to vzdal.

Rozmýšľal som. Z tejto pustiny sa musíme čím skôr dostať a čo najskôr zatvoriť druhú trhlinu. Vedel som, že moja odolnosť voči Nepriateľovi každou chvíľou chabne a tým som vystavoval nebezpečenstvu aj Herba s Ninou. Musel som vymyslieť, ako ich nenápadne donútiť, aby sme ešte zajtra dorazili do Minas Ringsûl. Tá búrka nás zdržala a teoreticky sme nemohli inak, len vydržať ešte jednu noc v stane. Iba ak by sme tú noc nemali kde prečkať...

 

Zacítil som zápach, ako keď sa niečo páli. Myslel som si, že sa mi to iba zdá, no keď som pootvoril oči a zbadal hustý dym všade okolo seba, prudko som sa postavil a hneď nato sa rozkašľal. Triasol som Ninou, aby sa prebrala a z druhej strany som štuchal do Šišu. Ten sa prebral takmer okamžite a keď sa trochu spamätal, zakričal:

,,Horí!“ a ukazoval pritom na polozhorenú stranu stanu, kde teraz nikto neležal. Nina sa nehýbala. Spanikáril som a potriasol ňou ešte viac, od dymu ma štípali oči a videl som len rozmazane.

,,Rýchlo! Zober ju a ja zoberiem naše veci!“ pridusene kričal Šiša zakrývajúc si rukou ústa a nos. Spravil som, ako mi povedal, zobral Ninu na ruky a vybehol zo stanu. Akurát včas. Plamene chytili ďalšie dve steny a keby som tam zostal o sekundu dlhšie, mal by som naozaj veľké potiaže dostať sa von. Z nášho horiaceho stanu stúpali kúdole dymu a zatiaľ čo ja som sa snažil prebrať Ninu, Šiša stan obhadzoval snehom- čo bolo namáhavé, keďže sme ho zo skaly väčšinu zosypali.

,,Nina, Nina! No tak!“ Až potom mi napadlo skúsiť, či dýcha a či jej bije srdce. V zmätku som vyskúšal jej životné funkcie a po zistení, že dýcha len tak ako pred smrťou som sa sklonil a vdýchol jej studený vzduch do pľúc. To ju okamžite prebralo, kašľala a ja som jej držal hlavu, aby sa jej lepšie dýchalo. Zrejme sa nadýchala dymu.

Hneď, ako som mohol, som dobehol k Šišovi, ktorý iba poznamenal:

,,Je preč,“ a hľadel na dohorievajúcu kostru stanu a tlejúce zbytky plátna.

,,Nevieš, ako sa to stalo?“ spýtal som sa skleslo, nemohol som si pomôcť.

,,Asi iskra z toho zadného ohňa, bol celkom blízko.“

,,Keby sme vstali skôr, nemuselo to zájsť až takto ďaleko...“

,,S tým už nič nespravíme. Poď, oblečieme sa a vyrazíme ďalej.“

,,Čo iné nám zostáva,“ hlesol som a pobral sa za Ninou a našimi našťastie zachránenými vecami.

 

Strata nášho stanu... no, priznám sa, nečakala som to. A bolo mi to ľúto, patril k nám, vždy s nami na cestách.

No dobre, dobre... zoberme skôr tú praktickú stránku, po jeho strate sme už nemali možnosť si odpočinúť, jedine pri nejakom tom ohni, so zadkom v snehu a s omrznutými nohami pri ohni, ktorý nám spôsoboval muky.

Fakt, že som sa takmer zadusila a že ma Herbo zachránil som zvažovala až potom. Sama neviem prečo, ale tá strata stanu ma úplne prefackala. Keď som však videla, ako Herbo smutne kráča, podišla som k nemu.

,,Ďakujem ti... za záchranu,“ dodala som a chytila ho za ruku.

,,Nemáš zač,“ usmial sa smutne a vyrovnane, z hlasu mu bolo cítiť vyčerpanie. Stisla som mu ruku silnejšie a on to opätoval.

,,Ani nevidieť hviezdy,“ povedal a ani pri tom nepozrel na nebo narozdiel odo mňa.

Mal pravdu, ešte vládla noc, teda skôr skoro ráno, ale do svitania bolo ešte ďaleko. Povedal to akoby na potvrdenie toho, že sme stratili všetky svetlá vedúce nás po správnej ceste.

Podobné sklamanie som cítila aj zo Šišu. Chytila som ho za rameno, aby trochu spomalil a išiel s nami v jednej rovine.

,,Zabudnime na to. Už to nepotrvá dlho a prídeme do Minas Ringsûl, do mesta čarodejov. Zavrieme trhlinu a všetko bude v poriadku,“ uisťovala som ich. Šiša ma zobral za ruku a tiež ju pevne stisol.

,,Kiežby,“ povedal a hľadel mi pritom do očí s rovnakým smútkom ako pred chvíľou Herbo.

 

Vina, ktorú som cítil sa dala len ťažko skrývať. Ani ma neupodozrievali a tým som sa cítil vinný ešte viac. Stále som si pripomínal, prečo to bolo potrebné, pre ich aj pre moje dobro. No nemohol som si pomôcť a stále som premýšľal, či by nebolo rozumnejšie povedať im pravdu a nemať tak na svedomí náš elfský stan aj smútok nad stratou.

Už som však nemohol cúvnuť. Raz som si vybral cestu, tak ju aj dokončím. Nechcel som vidieť ich pohľad, keby som sa priznal. Áno, bolo by rozumnejšie ísť hneď s pravdou von... no ja som bol ten, kto ich má chrániť a komu majú veriť. Ja som bol ich priateľom a nemohol som v nich vyvolávať žiadne pochybnosti. Pretože ja som bol Varnahel, ja som bol Pán ochranca.

 

Všetkým sa nám išlo čím ďalej, tým ťažšie. Čas obeda už dávno pominul a my sme ešte vždy žuli zmrznuté chlebové placky.

Do večera by sme mohli byť v meste, aspoň som si to myslel, no keď som pozrel na Ninu, ktorá od vyčerpania radšej ani nejedla, nebol som si tým istý. Pomáhal som jej prejsť strmé kopce a prekračovať zasnežené skaly a výčnelky, no pokaždé, keď som jej podal ruku som cítil ako slabne. Možno nám nemala ošetrovať všetky omrzliny... no kto vedel, čo sa stane?

Keď som pozrel dopredu, videl som Šišov chrbát a sklonenú hlavu v kapucni, od toho požiaru mu vôbec nebolo do reči. Aj jemu však ubúdali sily a išiel čím ďalej, tým pomalšie.

Na chvíľu som zastavil. Nina mi ďakovala pohľadom a zhlboka oddychovala.

,,Taradur,“ zakričal som, ,,na chvíľu zastav!“ Vrátil sa o pár metrov späť a povedal:

,,Mesto už je neďaleko.“

Skrz polozamrznuté pery vyslovoval trochu smiešne, no ani som sa na tom nestihol zasmiať a prudko som sa otočil. Nina sa ma zozadu chytila, ako keď stratíte rovnováhu v autobuse a padáte.

,,Nina, si v pohode?“ spýtal som sa a chytil ju tak, aby nespadla.

,,Ja... áno, len sa mi zakrútila hlava.“ Odpadla, teda skôr sa jej len na chvíľu zatmelo pred očami. Zachytil som ju a na chvíľu ju posadil. Párkrát sa zhlboka nadýchla a potom vyčerpane povedala:

,,Už nemôžem ísť ďalej,“ takmer vzlykla. ,,Niečo... niečo mi uberá energiu. Nevládzem...“

,,Tu máš, napi sa, to ťa vzpruží,“ podával jej fľašku s rumom Šiša.

,,Nie... vďaka. Pozrite, ja už ďalej nedôjdem, necítim si ruky, ani nohy. Som rada, že dýcham. Zoberte si môj Celebel a zatvorte tú blbú trhlinu... potom sa pre mňa vrátite...“

,,Nina nekecaj blbosti, ani keby sme ťa mali niesť ťa tu nenecháme, jasné?“ povedal Šiša, no ona sa snažila rozopnúť si zmeravenými prstami sponu na plášti a krútila hlavou.

,,Nemôžem ísť ďalej...“ opakovala. Chytil som ju za ruky, ktoré sa márne snažili odopnúť sponu.

,,Ani ruky ťa neposlúchajú, nechcú, aby si nám dala svoj Celebel, hm? Už to nie je ďaleko, už len pár míľ...“ Pri slovách pár míľ sa jej zúžili zreničky, akoby som jej práve oznámil, že ju plánujeme upiecť na večeru.

,,Ja nemôžem... nemôžem...“ Sklonila hlavu a rozplakala sa. Objal som ju, aj ona sa pokúsila mňa, no bolo to nemotorné, ako keby si necítila ruky až po lakte. Chvíľu plakala, cítil som jej horúci dych na krku, no keď som hovoril, vzlyky ustali.

,,Teraz ma počúvaj, dôjdeme do toho mesta, všetci spoločne. A ty to zvládneš, lebo si kto?“

,,Ardil,“ zašepkala.

,,Si Ardil Almariël! Si moje dievča a ja ťa ľúbim a nenechám ťa tu, rozumieš?“

Najprv na mňa trochu zmätene pozrela, potom mi chvíľu hľadela do očí a povedala:

,,Aj ja ťa ľúbim, Aradur.“

A nerobila nič, len na mňa hľadela. Ešte vždy ma objímala skrehnutými rukami. Vymanil som sa z toho objatia a zobral jej tvár do dlaní. Stále sa nehýbala, iba trochu privrela oči, akoby si ten dotyk užívala. Priblížil som sa k nej a pobozkal som ju na uzimené pery tak nežne, ako som v tej zime dokázal. Keď som sa trochu odtiahol, spýtal som sa:

,,Lepšie?“ Iba prikývla.

,,Pokiaľ máš skrehnuté tie ruky?“ spýtal som sa s trochu ustaraným výrazom. Pokrčila plecami a tak som to musel zistiť.

,,Zavri oči a keď budeš niečo cítiť inak, tak povedz.“ Prikývla a ja som jej pritláčal palec na jednotlivé miesta na ruke.

,,Tu... až tu to cítim normálne,“ povedala a ja som hľadel na svoj prst, ktorý spočíval zhruba na mieste, odkiaľ vám berú krv.

,,Nižšie necítiš?“ Pokrútila hlavou. To som tak nemohol nechať, mohla by prísť o ruky! A aj keď som vedel, že ju to bude bolieť, potreboval som jej vrátiť cit do rúk a to hneď.

Bolo to tým ťažšie, že aj ja sám som mal skrehnuté prsty, no cit som nestratil vyššie ako v zápästiach. Trochu nešikovne som teda v dlaniach vyčaroval magický oheň a chvíľu počkal, kým sa mi uvoľnia skrehnuté miesta. Potom som prechádzal Nine po celom predlaktí a ona, aby nekričala od bolesti, zakusla sa do hrubého plášťa. Nemohol som jej pozerať do tváre, nevydržal by som to.

Keď som skončil aj s druhou rukou, nechal som ju, aby si vydýchla a oprela sa o mňa.

A vtom, zbadal som bežiaceho Šišu a začul som ako kričí:

,,Rýchlo! Poďte, poďteee!! Našli sme to, sme tu! Už sme takmer v Minas Ringsûl!!!“ usmieval sa od ucha k uchu a mával na nás.

Keď dobehol a popadol dych, vysvetľoval:

,,Tam... tam za tou snehovou dunou, už to je ono, mesto čarodejov!“

,,Tak vidíš,“ pošepol som Nine a pomáhal jej vstať na nohy.

,,Ďakujem... vám obom,“ povedala a oboch naraz nás objala. A my sme nemohli inak, len to opätovať.

 

Minas Ringsûl, Minas Ringsûl! Neuveriteľne som sa tešila a tá radosť mi dodala novú energiu. Ponáhľala som sa ako som vedela a keď sme prešli cez snežnú dunu, srdce sa mi zalialo ešte väčším šťastím.

Uvideli sme mesto. Neveľké rozlohou či výškou, chránené lesklou blanou a vysokými mramorovými hradbami, s vežou uprostred a rozložitými strechami okolo, s bielymi chodníčkami medzi domami a so zasneženými plotmi.

Predtým ako sme sa vydali dolu kopcom k mestu, povedala som:

,,Mám vás fakt rada, obidvoch.“ A vybrala som sa dopredu ako prvá.

 

Tie slová boli ako dýky. Tiež som ich mal rád, oboch... No keby som to povedal nahlas, cítil by som sa ako zradca. Môj druhý hlas mi hovoril, že teoreticky som zradca. Som zradca? Tak som?

Pýtal som sa samého seba, no nevedel som v sebe nájsť jasnú odpoveď. Akoby som sa bál, že bude kladná.  

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.