LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Dvadsiata deviata kapitola

Povojnový stav

Po tom, čo som Ninu uložil do postele a nechal zdravotné sestry, aby ju umyli a vyčistili jej rany, ponáhľal som sa za Šišom.

         ,,Rýchlo, poď za mnou!“ povedal hneď, keď ma zbadal vo dverách a preletel okolo mňa ako víchor. Stihol som iba zaregistrovať, že v miestnosti, z ktorej vyšiel leží ťažko ranený Krul.

Šiša vyviedol Zelosa a Bernda, na osedlávanie nebolo času. Aj tak už mali daerovia náskok a nás ešte spomalili kopy mŕtvych tiel, cez ktoré sme sa museli prebrodiť. Keď sme však zvládli najhorší úsek cesty, vyrazili sme tryskom vpred a obaja sme mali čo robiť, aby sme udržali rovnováhu na trieliacich koňoch.

 

Z nepochopiteľných príčin daerovia mierili na sever, čo sme spozorovali aj podľa vypálených stôp v zemi. Akoby sa neodvážili ísť za hranicu, ktorú sme mali vo vojne udržať.

Netrvalo dlho, možno hodinu, a mali sme ich na dohľad. Našťastie sa nerozdelili a všetkých sedem teraz mierilo do lesa, na ktorého konci stálo mesto Minas Melgwaith, momentálne obsadené nepriateľmi. Dokelu! No jasné, že išli tade, oni utekali! My sme im však nemohli dovoliť utiecť! Zaútočili by znovu s novými posilami a my sme už ďalších vojakov nemali odkiaľ zobrať.

Priblížil som sa k Herbovi a zakričal:

,,Máš nejaký plán?“

,,Nie! A ty?“

,,Nie...“

Výborne. Totiž, keby ich bolo menej, možno troch by sme mohli skúsiť nejak uhrať, no sedem bolo priveľa. Museli sme sa však pokúsiť. Zem sa otriasala pod dopadmi ozrutných nôh a vtom som dostal nápad. Mečmi sme proti nim nemali žiadnu šancu, to bolo isté. No... boj nie je jedinou schopnosťou, ktorú máme, pomyslel som si a opäť som sa priblížil k Herbovi, aby som mu povedal svoj plán.

 

Nemusíte mi veriť, ak budem tvrdiť, že mi vtedy napadlo takmer presne to isté, čo Šišovi. V každom prípade som však zavrel oči a vďaka náramku od Niny som nechal svoje myšlienky splynúť s vetrom, ktorý ich odvial smerom k lesu, ku stromom. Prosil som ich, aby daerov zadržali, ak budú môcť... že ich nemusia zabíjať, iba zadržať, pre svoju aj našu ochranu.

Kým sme docválali k prvým stromom, zo stredu lesa sa ozýval rev a povyk. Kone sme nechali voľne pred hranicou stromov a čo  najtichšie sme vstúpili na zem pokrytú suchým minuloročným lístím. Prisahám, že sme nešli ani päť minút, keď sme pár metrov od nás zbadali obrovských daerov letiacich v kruhu ako listy v tornáde. Stromy sa rozostúpili, aby sa celý ten kolotoč mal kde odohrávať, aj keď, pravda, stromy chodiť sami od seba nemôžu, premiestňujú sa iba vo veľmi výnimočných prípadoch.

,,O minútu sa kúzlo preruší,“ ozval sa mi v hlave zamatový hlas a ja som si prichystal luk a nasadil do tetivy šíp.

,,Priprav sa!“ šepol som smerom k Šišovi, ktorému v dlaniach horeli modré plamene.

,,Keď napočítam do troch,“ povedal som, keď všetci siedmi daeri tvrdo dopadli na zem a netušili, čo sa to stalo.

,,Raz, dva... tri!“ zvolal som a zároveň vypustil šíp mieriaci do oka najbližšie ležiaceho daera. Jeden ho však nemohol zastaviť a tak som strelil ďalšie dva. Šiša robil to isté, len s ohnivými guľami, tiež sa musel trafiť do oblastí očí, čo bolo momentálne náročné, keďže sme odstránili prvých troch daerov a tých za nimi sme dobre nevideli.

,,Dofrasa!“ zanadával som, keď som zistil, že už všetci okrem tých troch ranených vstali a nazúrene sa rozhliadajú okolo seba.

,,Zbadali nás!“ sykol Šiša a ja som v tej chvíli prvýkrát pozrel do očí daera. Zblízka.

 

Tí bastardi nás obkľúčili, dokonca jeden z ranených na zemi si z oka vytiahol šíp, ktorý mu ublížil iba toľko, že mu znemožnil vidieť na jedno oko. Mal však ešte druhé. Ostatní dvaja ostali ležať, obaja chrčali a pomaly sa z nich vytrácal život.

Jeden z daerov nás schmatol a hodil doprostred kruhu vytvoreného nimi piatimi. Nemali sme ako ujsť. Nemali sme ako zavolať pomoc. Nemohli sme nič. Herbo sa však predsa o niečo pokúšal- prosil stromy. Aj keď sme obaja vedeli, že to je márne...

Naokolo stojace stromy sa síce svojimi robustnými konármi a korunami pustili do daerov, tí však jeden po druhom vzbĺkli a stromy, keďže sú drevené sa stiahli a nemohli takisto robiť nič.

A daerovia tam len stáli. Stáli nad nami a čakali, kým zomrieme na dehydratáciu, lebo nás chceli zabiť dlhou, pomalou a mučivou smrťou.

 

Pamätám sa, že ma strašne bolela väčšina tela, trešťalo mi v hlave, v zápästí, ktorým som nemohla pohnúť, tiež v kolene a celá koža ma pálila tak, akoby do nej robili tetovanie žeravým kovom. Nebolo od toho ďaleko.

Keď som pootvorila oči, zbadala som červené škvrny po celom tele, na niektorých miesta som mala kožu vypálenú až do mäsa. A síce som bola vyčerpaná, musela som sa aspoň pokúsiť...

Roztrasenou rukou som si prešla po spálenine na ramene, na tvári a na bruchu. Hneď sa mi trochu uľavilo a tak som si nezranenou rukou chytila zápästia a cítila som, ako mi pod kožou kosť zrastá. Vyliečila som si ešte jednu popáleninu a potom ešte jednu a ďalšiu, neviem koľko ich bolo... No po poslednej som omdlela a v hlave mi znel rev daerov. Nič iné. Iba ich rev.

 

Z posledných síl som položil svoju ruku na Šišovu a skrz vysušené pery som povedal:

,,Musíme to skúsiť... potrebujeme vodu...“

,,Žiadna voda tu nie je... zomrieme...“

,,Nie! Teraz nie! Spolu... spolu sa nám to podarí, poď... skúsme to...“ Šiša už bol v takom stave, že by povedal áno na čokoľvek.

Vyvolávanie vody je jedno z najnebezpečnejších kúzel. Jedna chyba a čarodejník, ktorý sa jej dopustil sa v priebehu niekoľkých sekúnd zmení na prach. Teraz to však bolo jedno... zomreli by sme tak či tak a  našou jedinou šancou sa stal práve risk.

Sústredili sme sa ako sa dalo. Naraz sme odriekali formulku, starú, posvätnú a tajne naučenú. V preklade zo starého latinského jazyka to znelo asi takto:

 

Voda povstaň, prosí tvoj služobník,

Voda teba nenahradia nikdy! Nič a nik!

Prosím povstaň, tu a teraz, život dopraj nám,

S tebou pútnik neostane nikdy, nikdy sám!

 

Zopakovali sme to trikrát, štyrikrát, päťkrát, sedemkrát... no stále sa nič nedialo. Až keď sme kúzlo zopakovali deviatykrát, polomŕtvi a blízko od omdletia, zacítili sme pod sebou akési klokotanie čohosi, čo sa tlačilo von.

A naozaj! Trvalo iba pár sekúnd, kým voda vytryskla do výšky aspoň piatich metrov,  zahasila zlovestné plamene daerov a pokropila naše tváre. Vtedy som mal silu akurát na to, aby som otvoril ústa a pozeral sa na neuveriteľnú scénu odohrávajúcu sa pár metrov nad nami. Stromy sa svojimi konármi omotali okolo daerov, ktorí sa vzpierali a neraz konár zlomili a menšie stromy dokonca vytrhli. No listnáče ich počtom prevyšovali a tak netrvalo dlho a uprostred celého zmätku, striekajúcej vody, polámaného dreva a zavíjajúcich daerov odrazu všetky väzniteľské stromy nastavili svoje najostrejšie zakončené konáre a všetky naraz, ako na povel, ich vrazili do očí netvorom.

Keď mohutné telá dopadli na zem, pomaly sa z nich parilo, voda sa zmenila na malý potôčik, z ktorého sme sa so Šišom trochu napili- aj keď to nebolo veľmi možné, takže sme si viac menej iba navlhčili pery.

,,Ďakujeme,“ zašepkal som s hlavou otočenou k oblakom a stromy súhlasne zašumeli, akoby hovorili: „Nie je za čo.“

Potom som sa otočil na Šišu, ktorý sa usmial a spokojne zavrel oči. Úloha bola splnená.

 

Verte či nie, no keď som sa prebrala, mala som pocit, že mi je ešte horšie. Okrem vysokej horúčky mi nepekne napuchlo koleno a tušila som, že na toto sama nestačím.

Totiž, predtým som poslala zdravotné sestry preč, mala som predsa liečiteľské schopnosti a po bitke boli stovky ranených. Začínalo to však byť zlé. Ak by som si vyliečila koleno, riskovala by som, že sa príliš vyčerpám a zomriem. Mohla som ho nechať tak ale bolesť, z ktorej mi v pravidelných intervaloch vytryskovali slzy sa stala neznesiteľnou.

,,Je tu niekto?“ skúsila som zvolať, no nemohlo to byť veľmi počuť. Napriek tomu z vedľajšej miestnosti vyšla trpaslíčka oblečená v bielych šatách pre zdravotníkov a tíšila ma:

,,Nemajte strach, slečna Ardil, budete, dúfam, v poriadku. Máte v tele infekciu, dostala sa tam cez popáleniny. Tiež máte rozmliaždené koleno, ale to sa čoskoro zahojí. A tiež ľahší otras mozgu, to nič nie je. Hlavne si v tomto stave nič neošetrujte sama, mohlo by to zle dopadnúť.“ Namočila handričku do studenej vody a párkrát mi ňou prešla po rozhorúčenom čele.

,,Dám vám bylinky proti bolesti a aby ste zaspali, dobre?“ Prikývla som a vzala si od nej pohár, v ktorom mi namiešala vykúpenie z múk. Keď sestra odchádzala, chytila som ju za ruku a spýtala sa:

,,Kde sú, prosím, moji priatelia? Taradur a Aradur?“ Tvárou jej prebehol tieň strachu, no odpovedala pokojne:

,,Podľa posledných správ sa vydali sledovať daerov, ktorí chceli ujsť. Sú statoční. Aj vy ste statočná, slečna, sama ste jedného poslali do horúcich pekiel!“ Potom sa usmiala a dodala:

,,Teraz už spite, drahá. Vaše telo to potrebuje.“

Naozaj to potrebovalo... keby som sa totiž práve neomámila liekmi a neodpadávala od bolesti, nedokázala by som zaspať pri myšlienke, že chalani sú akurát niekde v boji proti siedmym daerom.

 

Asi tri dni sme museli ležať na izbe, priznávam, potrebovali sme sa dať trochu dokopy, no nepustili nás ani len navštíviť Ninu a nechceli povedať prečo. Až potom, keď sme si (aj pomocou mágie) vyliečili popáleniny a keď sme sa zbavili dehydratácie, mohli sme odísť a robiť, čo sme chceli.

Prvé, čo sme urobili bolo, že sme sa išli pozrieť na Ninu. Teda chceli sme sa pozrieť. Povedali nám, že to v tú chvíľu nie je možné, že spí, má horúčky, občas blúzni. Jej telo bojuje s veľkou infekciou a rozruch by jej neurobil dobre. Vraj sa dozvie, že sme tu boli, keď sa zobudí. Herbo bol nervózny a začínal sa hádať s drobnou zdravotníčkou, tak som ho chytil za lakeť a odviedol ďalej.

,,Teraz jej nemôžeme pomôcť, nechaj to tak! Prídeme znovu večer, potom nás budú musieť pustiť,“ povedal som upokojujúcim hlasom a hľadel mu do očí.

,,A čo ak nás nepustia?“ ešte vždy mi neveril Herbo.

,,Budú musieť. Sľubujem, že ju dnes uvidíš.“ Prikývol.

,,Dobrý deň,“ ozval sa hlas kráľovnej Culwien a my by sme ju asi nespoznali, keby neprehovorila. Mala na sebe staré, zašednuté a na niektorých miestach krvavé šaty, na hlave šatku, vlasy- špinavé tak, že ste nerozoznali prírodnú ryšavú farbu, mala stiahnuté do uzla, z ktorého vytŕčali neposlušné pramene a v rukách niesla za náruč zapáchajúcich šiat.

Uklonili sme sa a tiež sme pozdravili a ona, keď zbadala naše nechápavé pohľady, povedala:

,,Mnohí muži zahynuli. Stratili sme veľa vojakov, no aj obyčajných prostých obchodníkov, baníkov a kopáčov. Mnoho ich išlo do vojny- z vlastnej vôle. Sme slobodný národ a nebránime bojovať ani nebojovať a nikto nikoho nesúdi za to alebo ono. Faktom však zostáva, že kým moriov a orkov mohlo byť dovedna tritisíc, nás bojovalo o polovicu menej. Samozrejme, mali sme vás, no oni mali daerov. A tak padli mnohí, podľa odhadov celé dve tretiny mužov. A mŕtvych a ranených nemá kto ošetrovať a odpratávať. Preto pomáha každý, kto môže- aj ja.“ Obaja sme chápavo prikývli, Culwien sa na nás usmiala a my sme sa vybrali pomáhať ako sa dalo.

Rozmýšľal som, kde odnášajú mŕtvych a ranených v divočine, kde sa bojovalo tiež. Áno, najväčší nátlak vytvoril Nepriateľ tu, v Minas Belegnaug, bolo to strategické miesto. No bojovalo sa po celej línii lesa až po rieku Daerant, ktorá oddeľovala Dorannu od temnej pláne Tum-uial. Koľko vojakov teda mohlo tvoriť Nepriateľove vojsko? Sedemtisíc? Desaťtisíc? Presné číslo nikto nikdy nezistil, no podľa odhadov väčšiny, ktorí prežili zhruba tých desaťtisíc. Obranné línie držali vojaci zo všetkých miest východnej strany ostrova Tor Lauretël: Minas Araglar, Menelost, Minas Melgwaith, dokonca aj Minassir. Boj to bol teda veľkolepý- no žiaľ, mnohí v ňom zomreli nie až tak veľkolepou smrťou.

Keď sme s Herbom vyšli von, neverili sme vlastným očiam. Ihneď sme si museli dať ruku na ústa a nos, aby sme sa ochránili pred pachom rozkladajúcich sa tiel a tiež pred chorobami, ktoré so sebou prinášajú mnohí mŕtvi. Videli sme skupinu asi dvadsiatich mužov, ktorí kopali širokú a hlbokú jamu, pravdepodobne masový hrob, a vedľa kopu mŕtvych trpaslíkov, ktorí mali zvlečené brnenia, chrániče a helmy a čakali na svoju poslednú cestu, ktorá sa mala začať, keď ich pochovajú.

,,Fajn, to by sme mohli zvládnuť,“ kývol mi Herbo a pobral sa k jame.

,,Hej!“ zakričal. ,,Prosím, prestaňte všetci kopať a venujte sa inej robote, prosím! Opustite túto jamu!“ Zdola sa ozvalo mrmlanie, nikto nevedel, čo sa deje, dokonca ani ja. Muži však jamu opustili a hneď nato Herbo natiahol ruku a povedal:

,,Musíš mi pomôcť, ja dokážem hovoriť s prírodou a ty dokonale ovládaš mágiu. Spolu budeme mať tú jamu hotovú za pár minút.“

A tak sa aj stalo. Jama sa sama zväčšovala a rozširovala a keď mala potrebnú veľkosť, po častiach sme s Herbom preniesli mŕtvych dovnútra vzduchom a zasypali jamu hlinou. Všetko pomocou kúzel. Dalo nám to zabrať, akoby sme na tom pracovali od rána do večera, takže sme sťažka oddychovali. Natešení robotníci nám dali napiť a ďakovali nám, my sme sa iba usmievali a prikyvovali.

,,Tak čo, ideme ďalej?“ spýtal sa po chvíli Herbo a ja som prikývol. Práce bolo vyše hlavy.

 

Vždy, keď som otvorila oči, videla som nejasne, takmer rozmazane a slová som počula nezreteľne. Ťažko sa mi dýchalo a bolo mi raz teplo, raz zima... Nerozmýšľala som nad tým, aké to je so mnou zlé, chcela som len jedno: aby mi už bolo lepšie.

 

,,Toto,“ hovoril čiernovlasý muž a ukazoval pritom na malú fľaštičku s priezračnou tekutinou, ktorú priniesol, ,,je veľmi silný antiinfekčný elixír, to vieš. Jeho príprava trvá mesiace a je veľmi vzácny, keďže tu, v Gaerdore, nie sú vhodné suroviny na jeho výrobu. Priniesol som ho, aby si vyliečil Ardil. Bez neho neprežije a to by sme nechceli, však?“

Tholguldil usadený vo svojej stoličke hľadel na fľaštičku a v hlave mu vírili myšlienky. Keby Ardil elixír nedal a ona by zomrela, Nepriateľ by prehral... no ešte nebolo vylúčené, že neprehrá aj tak, aj keď prežije. Keby to však neurobil, keby ju nechal zomrieť, Nepriateľov hnev by bol obrovský a Gaerdor by zanikol. A... musel si priznať, mal ju rád, všetkých troch ich mal rád a nikdy by si neodpustil, keby ich nechal zomrieť. Nie je však smrť lepšia, ako to, čo ich čaká?

Poslednú myšlienku ignoroval a s pochmúrnym výrazom siahol po fľaštičke. Štíhly pekný muž oproti nemu sa usmial, no nepovedal nič. Iba pri dverách, keď odchádzal, si neodpustil poznámku:

,,Uvidíme sa, Tholguldil. Zatiaľ sa opatruj.“

Tholguldil privrel oči, zhlboka sa nadýchol a vstal. Fľaštička mu ležala bezpečne vo vrecku a on sa ponáhľal do stajní, kde si tajne osedlal koňa a zahalený tajomným rúškom noci vycválal naproti prichádzajúcej smrti.

 

Naším jediným šťastím bolo, že Nepriateľ vo svojom ťažení nepoužíval katapulty ani iné drvivé prostriedky na demolovanie. Načo aj? Mestá chcel obsadiť, nie zničiť- aj keď, keby dovliekol katapulty, hrozilo by, že... Ale nad tým sa netreba zamýšľať, keďže to dopadlo tak, ako to dopadlo.

Ninin stav sa veľmi nezlepšoval a tak sme veľa času so Šišom trávili pri pomocných prácach- či už pri odpratávaní mŕtvych, ošetrovaní zranených, dokonca sme jeden deň strávili v akomsi povojnovom tábore.

Tvoril ho hlavný stan, natiahnutá biela plachta pozošívaná z viacerých kusov, kde prebývali ranení, niektorí na vyvýšených lehátkach, ktoré stihli doviezť z miest, iní na zemi a podaktorí dokonca nenašli miesto vnútri a čakali vonku, kým niekto neumrie a neuvoľní tak miesto... Bol to žalostný pohľad, len čo je pravda.

Zamierili sme do jedného z menších stanov, ktoré slúžili na oddych pre tých, ktorí sa o ranených starali. Našli sme tam iba jedného tvrdo spiaceho muža, ktorý hlasno chrápal. Ktosi mi však poklepal na plece a keď sme sa obaja otočili, zistili sme, že to je žena, asi v strednom veku, s kruhami pod očami a šedivejúcimi vlasmi.

,,Prišli ste na výpomoc?“ spýtala sa vecne a vyzerala pritom, že sa ponáhľa.

,,No, áno, prišli sme z Minas Belegnaug...“

,,To je jedno odkiaľ, hlavne, že ste prišli, ste vítaní. Sestra Aniet vám ukáže čo a ako.“

Potom odišla a pred nami sa zjavilo dievča, ktoré som z videnia poznal. Bola to tá Aniet! Tá, s ktorou sa bavila Nina! Chvíľu som na ňu zmätene hľadel:

,,Ahoj... totiž, neviem či ma spoznávaš ale...“ začal som, no prerušila ma:

,,Samozrejme, že si vás pamätám... pane,“ dodala.

,,Som Aradur. Nemusíš ma oslovovať titulmi, veď si taká istá ako my!“ Usmiala sa, smutne, akoby cez šedivú clonu, no aj tak sa usmiala.

,,Poďte za mnou, tu nie je čas na rozprávanie.“

Nasledujúcich päť hodín sme strávili preväzovaním a čistením rán, podávaním liekov, jednému mužovi sme napravili vykĺbené rameno a inému sme pomáhali zomrieť. Ten chudák mal zlomené všetky končatiny, sťažka dýchal a naisto mal nejaké vnútorné krvácanie. Trpel a my sme mu nevedeli pomôcť (ale Nina by to vedela, napadlo mi, no zahnal som tú myšlienku). Aniet mu teda opatrne nadvihla hlavu a prinútila ho vypiť celý obsah neveľkého pohára.

,,Teraz zaspíte, nič vás už nebude bolieť,“ držala ho za ruku. Muž iba prikývol, bol pripravený, nadiktoval list na rozlúčku rodine, pomodlil sa... vedel, že nastal jeho čas.

Nedokázal som vtedy odísť a myslel som si, že sa na to ani nedokážem pozerať. No pozeral som sa. Doteraz mám pred očami jeho bolesťou skrivenú tvár ako sa pomaly uvoľňuje, začína pravidelne dýchať a pery v letmom úsmeve naznačujú, že už necíti pozemskú bolesť. A o pár sekúnd na to vydýchol naposledy.

,,In nomine patris et filii et spiritus sancti. Amen,“ zašepkal Šiša a nato sa Aniet pomodlila svojou modlitbou. Potom kývla rukou na dvoch mohutných mužov, ktorý čakali, aby ho mohli odniesť. A ešte ani poriadne nezmizli za plátnom, dnu sa pripotácal iný muž,  s krvácajúcou ranou na hlave, krivkajúc sa dostal až k posteli a až vtedy som si všimol ranu po meči na pravom pleci. Doteraz musel čakať vonku, nebolo miesto.

Ktovie koľko podobných tam čakalo? A ktovie koľkí z nich už zomreli? Potriasol som hlavou a snažil sa na to nemyslieť, všetci, čo tu boli, robili maximum pre tých, čo prežili. Viac sa robiť jednoducho nedalo.

,,Aniet?“ oslovil som ju poobede, keď sme pracovali nepretržite už sedem hodín.

,,Hm?“

,,Bojoval aj Kodia?“ spýtal som sa opatrne, no keď prestala obväzovať predlaktie a pomaly sa ku mne otočila so slzami v očiach, vedel som, že je zle.

,,Kodia je nezvestný. Bojoval... bojoval pri hranici lesa a... a... nedostala som o ňom žiadne správy a...“ Videl som, že zadržiava plač a tak som spravil jediné, čo mi napadlo a objal som ju. Chvela sa, no nevydala zo seba ani hláska.

,,A ako sa má Ardil?“ spýtala sa napokon, aby zmenila tému. Teraz som sa pre istotu zachmúril ja a odpovedal za mňa Šiša, ktorý medzitým doviazal pacientovi ruku.

,,Má horúčku a blúzni. Sama bojovala proti daerovi a porazila ho, toto je asi daň.“

,,Áno, viem, správy o tom boji sa šíria rýchlo. No... dostane sa z toho, však?“ spýtala sa neisto a ja som odrazu nemohol odpovedať. Predstavil som si, že možno zomrie o deň, o dve hodiny, o tridsať minút a ja tam nebudem. Ja budem chlácholiť takmer cudzie dievča namiesto toho, aby som bol s ňou... To nie.

,,Dúfajme, že áno,“ povedal napokon Šiša a ja som len niečo zamrmlal a vyšiel na čerstvý vzduch. Čakalo ma ešte pár hodín práce, ktorú som nemohol nechať len tak. No bol som pevne rozhodnutý večer ju navštíviť, nech by sa dialo čokoľvek. A aj sa tak stalo.

 

Tholguldil potichu otvoril dvere do nemocničnej izby a rovnako potichu ich zavrel. V tmavom plášti vyzeral ako veľký starý netopier, ktorému sa už dobre nedarí lietať, možno preto, že bol taký utrápený a vnútorne zničený, že by v ňom starého Tholguldila málokto spoznal.

Sadol si na stoličku pri posteli slečny Ardil a vytiahol z vrecka malú fľaštičku. Nechcel zobudiť sestru spiacu vedľa, ani nikoho iného, tak len opatrne nalial obsah do pohára s vodou a priložil ho Ardil k perám. Najprv piť nechcela, no nešlo to inak a elixír zmiešaný s vodou musela vypiť do dna.

Tholguldil na ňu chvíľu hľadel, na jej krásu a pôvab, na jej moc a na zvláštnu auru, ktorú mala okolo seba. Natiahol ruku, aby ju pohladil po vlasoch, no zaváhal.

Nemohol mať rád ich aj svoju krajinu, bolo to buď alebo. Chvíľu ešte bojoval sám so sebou a hovoril si, že jedno pohladenie nič neznamená, no nakoniec ruku stiahol a vyparil sa tak rýchlo, ako sa dalo. A vnútri... vnútri sa cítil taký skazený a zradcovský, ako ešte nikdy v živote.

,,To prejde,“ pomyslel si a vyhupol sa do sedla hnedáka, ktorý na neho čakal pred mestom. Neprejde, zašepkal mu vnútorný hlas, no on sa tváril, že nič nepočul a cválal späť do svojho milovaného mesta, Minas Araglar.  

 

         ,,Tak čo, ako sa cítiš?“ pýtal sa Herbo a držal pritom Ninu za ruku tak pevne, až mu obeleli hánky.

         ,,Už oveľa lepšie,“ usmiala sa, no ešte stále bola bledá a mala sklené oči ako chorý človek. Pýtala sa, čo sme zatiaľ robili a keď sme jej rozprávali, čo sme medzitým zažili, mierne sa zachmúrila.

,,Keď ma pustia, budem pomáhať zdravotníkom a vyliečim všetkých, ktorých budem môcť... Kedy ma vlastne pustia?“

No, hovorila ešte trochu z cesty, takže som predpokladal, že ešte asi zo tri dni tam bude musieť ostať. A mal som pravdu.

Naša návšteva netrvala dlho, mohli sme tam byť asi pol hodinu, no keď sme odišli, z Herba priam vyžarovala spokojnosť a šťastie. Áno, naše straty vo vojne boli veľké, ľudia naokolo umierali, no podstatné bolo, že Nina sa uzdraví. A entuziastická nálada mu vydržala ešte aj po celý ďalší deň- prisahám!

 

Až keď som sa úplne doliečila, konečne ma pustili z izby, v ktorej som strávili posledné dva týždne. Ešte v ten deň som zamierila do veľkej miestnosti, kde polihávali ranení a snažila som sa nevnímať muža kričiaceho od bolesti. Stálo okolo neho niekoľko sestier a snažili sa mu previazať celý trup. Žiaľ, také veľké zranenia som si nemohla dovoliť uzdravovať hneď v prvý deň, čo som bola zdravá.

Podišla som teda k prvému lehátku s tenkým matracom, na ktorom ležal mladý vojak, ktorý mal poranenú ruku a nohu a tiež rozbitú hlavu. Spal, takže to bolo jednoduchšie, žiadne vysvetľovanie. Opatrne som sa mu dotkla najprv rany na čele, ktorá sa pomaly zacelila, akoby som tam nakvapkala liečivý elixír, a následne reznej rany na ruke a nohe. Na jeho tvári som videla úľavu a ja som sa pousmiala pri pomyslení na jeho prekvapenie, keď vstane.

Pokračovala som ďalej a liečila povrchové zranenia a ľahké zlomeniny tak, aby som pacientov nezobudila. Cítila som sa dobre, dávala som si pozor na to, kedy budem mať dosť.

Odrazu som však skamenela. Na ďalšom, asi dvadsiatom lôžku, predo mnou, ležal niekto známy. Niekto, koho som poznala už dlho a nemohla som uveriť tomu, že aj on bojoval, teda, že tu leží... Bol to Kodia. Statočný Kodia vycvičený u majstra Crupelliho naisto vedel do čoho ide a predsa bojoval, aj keď nemusel.

Podišla som k nemu bližšie, aby som zistila, aké má zranenia a s hrôzou som zbadala nanovo prišitú nohu. Asi mu ju počas boja niekto odťal a... Panebože, mal neuverietľné šťastie, že ho našli aj s ňou a že dokonca prežil! Neuveriteľné. Okrem toho mal však zlomenú lebečnú kosť a sánku, niektoré prsty mal čudne skrútené a chýbal mu jeden zub. Nič vážnejšie však nemal a ja som si vydýchla. Začala som od prstov, ktoré som pomaly vracala do pôvodného stavu a pokračovala pri zlomenej sánke.

Keď som sa chcela pustiť do lebky, zaváhala som. To už bolo ťažšie zranenie a ja som predsa sama sebe sľúbila, že dnes neurobím žiadnu výnimku. Akonáhle som však na neho pozrela a predstavila si Aniet, ktorá by zomrela od žiaľu, keby neprežil, nemohla som inak.

Jemne som mu podvihla hlavu a priložila dlane na zranené miesta. Počúvala som tichučké praskanie, ako sa kosť dávala dokopy a keď som skončila, bola som so sebou spokojná. Necítila som sa zle a mala som istotu, že Kodia teraz určite prežije.

Zrak mi ale padol na tú nohu. Možno by som mohla trochu urýchliť to zrastanie, pomyslela som si. Nechcela som ju nechať úplne zrásť, to by som nezvládla, no aspoň trochu pomôcť. Prešla som okolo celej rany studenými prstami a cítila som pod nimi, ako sa väzivo a cievy spájajú... Bol to úžsný pocit, keď viete, že dokážete pomôcť rýchlejšie a lepšie ako ktorýkoľvek chirurg.

,,Ou...“ zašepkala som, keď som odtiahla ruku a zatočila sa mi hlava. Nechala som sa trochu uniesť. No... na dnes by to už asi stačilo, povedala som si a keď som odchádzala, snažila som sa nehľadieť na tých, ktorým som ešte pomôcť nedokázala. 

 

Jeden týždeň chýbal do konca mája, keď sme vycválali z Minas Belegnaug so všetkými poctami ako hrdinovia. Nemocnice sa už pomaly vyprázdňovali, mŕtvi boli pochovaní a chaus sa už takmer úplne vytratil. Ostával iba pri matrikároch, ktorí zapisovali mŕtvych a nezvestných. Nepríjemná robota.

Tak či onak, my sme sa už tešili na Minas Araglar, na Tholguldila a na iné známe tváre. Domov je jednoducho domov.

Keďže sme vyrazili podvečer, k jazeru Rilaelin sme prišli, keď sa stmievalo. Stan nebol potrebný, rozložili sme si iba nejaké prikrývky a sadli si k brehu ligotavého jazera. Rozprávali sme sa a smiali... Dobre, nesmiali a hovorili sme iba veľmi málo. Po tom všetkom to bolo zvláštne. Každú chvíľu, keď sme sedeli alebo išli po drevo, snažil som sa byť čo najbližšie pri Nine. Nedokázal by som ju stratiť a užíval som si každú minútu. Po tom všetkom som mal pocit akoby som ju miloval dvojnásobne- ak to vôbec bolo možné...

Nebolo nám síce rovnako dobre ako za starých čias, no snažili sme sa myslieť pozitívne ako sa dalo. Každý z nás však vedel, že čoskoro príde akási zmena. Či bude ale prospešná alebo nie sa nikto neodvážil odhadnúť- nahlas.

 

Neskôr, keď sme s Herbom zostali sami, on ma objímal a ja som sa mu pohrávala s vlasmi, nepotrebovali sme žiadne slová. Obaja sme si pamätali na tú noc, keď sme tu obaja stáli a prvýkrát na seba pozreli bez toho, aby sme skrývali to, čo cítime.

Povieval upokojujúci vetrík, z ohriatej zeme stúpalo teplo a cvrkot svrčkov sa ozýval všade naookolo. Len zopár hviezd nám bolo svedkami.

Pevne som mu stisla ruku a on si ma privinul bližšie.

,,Neverím, že to môže skončiť...“ zašepkal a tie slová mi v hlave zneli ešte ďalšiu minútu. Bolo to... bolo to najviac, čo mohol povedať. Pretože láska je nestála a on to vedel snáď najlepšie a... a preto nikdy nič nesľuboval. A vždy veril v to, že sa môže stať doslova čokoľvek.

Otočila som sa k nemu a zachvela sa, keď mi dlaňou prešiel po tvári. Srdce mi bilo až niekde v krku a to sme si iba hľadeli do očí. Dlho a intenzívne a ani jeden z nás neuhol pohľadom, až kým ma nepobozkal. Nežne a pomaly, ako keď vás pohladí jarný vánok, či slnečné lúče. Ale v tom bozku bolo toľko lásky, že by sa snáď do jedného srdca ani nezmestila. Nie... do obyčajného nie- no do jeho aj do môjho, áno.

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.