LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Druhá kapitola

Kino

Pohrávala som sa s prameňom vlasov a ukradomky sledovala smer odkiaľ mal prísť každú chvíľu Herbo. Šiša mi zatiaľ hovoril o Taliansku:

,,...no a keďže tam idem na dva roky aj s rodinou, chcem potom požiadať o občianstvo, chápeš. Aj keď neviem no... Maturovať ale budem s vami, takže pohoda. Len budem musieť robiť komisionálky každý polrok ale to nejak dám dúfam...“

Vtom sa zjavil Herbo a spolu s ním aj nejaké dievča. Predpokladala som, že to bola Simone (aj keď on sa mi zrovna nezdôveroval, ale baby vedia svoje...).

,,No skvelé,“ ironicky som prehodila, načo sa Šiša zasmial a napoly šeptom prehodil:

,,Čo, ty ho ešte furt chceš?“

,,Herba? Ani ne,“ zasmiala som sa tiež, no keď som sa opäť pozrela na miesto, kde stál so Simone, smiech ma ihneď prešiel. Bola k nemu naklonená tak, že ešte kúsok a pobozkali by sa. Herbo sa však v poslednej chvíli odvrátil a zamieril k nám. Nepopieram, že som v tej chvíli cítila hrejivý pocit- škodoradosť.

 

,,Čaute,“ pozdravil som Ninu a Šišu zatiaľ čo sme sa ponáhľali do kinosály- práve bežali reklamy.

,,Nazdar, kde si toľko trčal?“ spýtal sa Šiša. Iba som mávol rukou. Nina ma tiež pozdravila a ďalej sa tvárila ležérne a s odstupom, no zachytil som aj skrývaný úškrn. Vedel som, že jej neunikli isté... okolnosti. Totiž, zase som sa vyhol tomu, aby sme sa dali so Simone dokopy. Ani neviem prečo. Nina by s tým už ale mohla prestať, pomyslel som si a pritom sa vyhýbal očnému kontaktu s jedným alebo druhým. Sme proste kamoši a bodka.

Lenže ja som vlastne ani nechcel, aby s tým prestala. Alebo hej? A s čím vlastne? Úkosom som na ňu pozrel, akurát si odpila z coly a keď zachytila môj pohľad, usmiala sa- ostatne ako vždy. Sám pre seba som si vzdychol a sústredil sa na film- nebudem to predsa riešiť počas neho.

 

Zámerne som si sadla na druhý kraj, aby som nesedela vedľa Herba. Sama neviem prečo- no proste preto. Nemala som na neho náladu. A vôbec, nech si sedí vedľa Simone, čo mňa po tom. Aj tak to je celé jedno, neviem načo plytvám myšlienkami, pomyslela som si a sama pre seba sa pousmiala. Koniec koncov, išla som sa von zabaviť, nie?

 

Už zase, pomyslel som si. Už sa zase tu je to divné napätie a oni sa tvária, že sa nič nedeje aj keď jeden druhého všemožne podpichujú a ja sa ich snažím udržať oboch v neutrále, takže sa raz prikloním k jednej, raz k druhej strane.  Aj tak som ich mal obidvoch rád. A v tej chvíli tým viac, že som si bol vedomý svojho skorého odchodu...

 

Keď skončil film, bolo už dosť neskoro a keďže nám ušiel autobus, vybrali sme sa pešo na električkovú zastávku. V prekvapivo dobrej nálade vďaka filmu sme kráčali a rozprávali sa.

,,Bože, ja som tak rada, že už iba týždeň školy a potom konečne prázdniny! Ešte chvíľu by som sa musela učiť a zomrela by som.“

,,Pri mojom šťastí ma ešte v pondelok bude skúšať z tej matiky,“ povedal Herbo a ja som sa naozaj veľmi tešila, že z matiky mám uzavretú dvojku, lebo to bol ten najhorší predmet.

,,A veď ty to máš medzi jedna dva, nie?“ spýtal sa Šiša.

,,No veď. Teraz po mne bude chcieť, aby som jej dokázal, že mám na jednotku a neviem aké blbosti. A veď to už je jedno.“

,,Inak, Šiša, tebe čo dala z tej sloviny?“ spýtala som sa.

,,Ešte nič, že porozmýšľa... ale dúfam, že dva. Horšia je tá fyzika...“

,,Fyzika je kravina,“ povedala som.

,,Tomu ver,“ oduševnene súhlasil Šiša.

,,Podľa mňa sa to dá...“

,,No jasné, ty ju máš za jedna,“ podpichol ho Šiša s úškrnom.

Odrazu odkiaľsi zafúkal vietor a mnou prešlo podivné chvenie. Akoby som cítila niečo, čo je nad moje chápanie, mimo mojich zmyslov. Zároveň s chalanmi som spomalila krok.

 

Zrazu som vo vzduchu zacítil niečo zvláštne... priťahovalo ma to, no bol som si istý, že som to nikdy predtým necítil. Vonku už vládlo pološero a v uliciach nikoho nebolo- teda okrem jednej babky, čo išla venčiť psa. Vtom vo vzduchu niečo ticho zapraskalo a ja som sa prudko otočil...

 

,,Čo sa stalo?“ spýtal som sa, lebo Šiša sa z ničoho nič strhol. S napätím na mňa pozrel:

,,Nič si nepočul?“ Pokrútil som hlavou.

,,Ani ty, Nina?“ Pokrčila plecami:

,,Čo by sme mali počuť?“

,,Ale nič...“ Išli sme teda ďalej, aj keď už nie rovnako ako predtým. Obklopovalo nás ticho a ja som premáhal túžbu rozbehnúť sa. No urobili sme sotva pár krokov a vtedy som aj ja začul akési puknutie. A očividne aj Nina. Poobzerali sme sa okolo seba, no nič sme nevideli, len svetlo z pouličných lámp.

 

,,Dobrý deň,“ pozdravil nás muž, ktorého vek ani čokoľvek iné sa nedalo odhadnúť, keďže mal na hlave kapucňu a pozeral do zeme. Výškou nás o dosť presahoval a vzbudzoval vo mne akýsi rešpekt. Inštinktívne som ustúpila o krok dozadu.

,,Zdravím,“ ozval sa Šiša za mojím chrbtom.

,,Poďte, niečo vám ukážem,“ povedal ten čudák a ani jeden z nás sa mu neodvážil oponovať. Otočil sa a zamieril nevedno kam rovno cez trávu. Keď sme nešli za ním, ani sa neotočil a povedal zvláštne tichým hlasom, ktorý sme napriek diaľke, ktorá nás oddeľovala jasne počuli:

,,Mali by ste sa poponáhľať.“

Svetlo z pouličných lámp potemnelo, nastalo ticho ako v hrobe. Nehýbala som sa a neodvážila som sa nič povedať. Šiša stál pred nami a zhypnotizovane pozeral do tmy, v ktorej zmizol ten muž. S Herbom sa nám o seba obtreli ruky a ja som bola rada, keď mi ju pevne stisol... cítila som sa istejšie.

,,Pozri,“ tým najtichším šepotom povedal Herbo a ukázal smerom k panej, ktorá venčila psa. Takmer som onemela od úžasu; nielen, že tá pani stála bez pohybu ako socha, ale ten pes, ktorý akurát vykonával potrebu a mal zdvihnutú nohu, sa ani nepohol a moč nedopadal do trávy ale ostal visieť nehybne vo vzduchu.

Pustila som Herbovu ruku a podišla o krok bližšie. Neuveriteľné. Herbo vedľa mňa sa rozhliadal dookola, všetko akoby zamrzlo. Ako keď zastavíte film...

,,Šiša!“ hlesla som odrazu, keď som zbadala, ako kráča naproti hustej tme uprostred trávnika, v ktorej zmizol záhadný muž. S Herbom sme sa naraz rozbehli za ním a v poslednej chvíli ho zastavili.

,,Čo robíš, dokelu?!“ nechápal Herbo a držal pri tom Šišu tak, aby nemohol vojsť do čierňavy. Ten bol ako bez zmyslov:

,,Volajú ma.“

Skôr ako som sa stihla nechápavo spýtať ,,čo“, niekto ma chytil a spolu s chalanmi nás hodil do tmy, ktorou sme padali ako v sne.

 

Nádych, výdych, nádych, výdych... nádych, výdych... Cítil som vo vzduchu niečo, čo som nevedel nikam zaradiť. Niečo, čo ma prinútilo otvoriť oči.

Posadil som sa. Svietilo slnko a šumela tráva, počul som štebot vtákov a kdesi v diaľke zurčanie vody. Keď som sa obzrel, zbadal som Ninu s Herbom. Aj oni sa postupne preberali a vstávali.

,,Ste v pohode?“ spýtal som sa a prisunul sa k nim bližšie. Po zamrmlaní kladnej odpovede sa Herbo postavil a rozhliadal sa na všetky strany. S Ninou sme na seba pozreli, v očiach obava.

         ,,Mali by sme zistiť, kde sme.“ Nina s Herbom prikývli. Zistili sme, že ani jeden z našich mobilov nefunguje, vypli sa.

,,Rozhliadnime sa naokolo,“ navrhol Herbo.

Keďže sme sa prebrali na nízkom trávnatom kopci, videli sme, že široko ďaleko nič nie je, okrem blízkeho lesa asi dva kilometre od nás. Vtáky štebotali, stromy roztrúsené kde tu v doline šumeli. No vo vzduchu som cítil niečo iné, rovnako ako tesne predtým, než... sa to stalo. No čo sa vlastne stalo?

,,Čo sa vlastne stalo?“ vyslovila Nina moju myšlienku nahlas a Herbo sa pridal:

,,Presne to som sa išiel spýtať.“

,,Dobre, poďme na to logicky,“ začala Nina. ,,Objavil sa ten chlap, hej? Čo to hovoril?“

,,Že nám niečo ukáže. A že sa máme ponáhľať,“ povedal Herbo a pokračoval v spomínaní. ,,Šiša, ty si bol vcelku mimo, pamätáš?“

,,Či si pamätám, že som bol mimo? Pamätám si, že som vo vzduchu cítil niečo zvláštne a potom...“ zamračil som sa od námahy spomenúť si. ,,Strašne som chcel ísť tam, odkiaľ išla hudba a... bola tam tma, ale nemohol som si pomôcť.“

,,Ten pes, pamätáš?“ potichu a so strachom v hlase sa ozvala Nina a pozrela na Herba.

,,Aký pes?“ nechápal som.

,,Na chvíľu, kým si bol mimo sa akoby... akoby sa zastavil čas.“ Videl som na ňom, že sám neverí tomu, čo hovorí.

,,Naozaj sa zastavil,“ povedala Nina. ,,Alebo sme boli tiež mimo. Teda inak než ty, ale...“ zháčila sa.

,,Dobre, pohoda, čo bolo po tom, ako sa zastavil čas?“ spýtal som sa, zatiaľ čo mi mozog pracoval na plné obrátky, aby našiel nejaké logické vysvetlenie. Rovnako ako Herbovi a Nine.

,,Išiel si k tej tme. Chceli sme ťa zastaviť, aj sme to stihli, no potom nás niekto sotil a...“

,,...padali sme,“ doplnil Ninu Herbo.

,,Keď sme padali, mali by sme to cítiť, nebolí vás niečo?“ sám som sa zbežne prezrel, no nenašiel som absolútne nič.

,,Ja trochu cítim chrbát,  ale to asi z toho, keď ma ten chlap sotil...“

,,Ako vieš, že to bol on?“ skočil Nine Herbo do reči.

,,Predpokladám, lebo tam nikto iný nebol.“

,,Možno sa tam len tak vynoril niekto ďalší, veď...“

,,Herbo, to je jedno,“ prerušil som ho. ,,To nič nerieši.“

,,A čo niečo rieši?“ oboril sa na mňa. Ticho. ,,Prepáč... ja len neviem, čo by sme mali robiť.“

,,To je v pohode.“ Posadil som sa a Herbo ma nasledoval. Nina sa ešte nepokojne poobzerala okolo seba a nakoniec si k nám tiež prisadla. Hodnú chvíľu sme všetci traja mlčali.

,,Čo teraz?“ spýtala sa napokon, lebo stále nevedela obsedieť. Herbo sa ujal odpovede:

,,Mali by sme ísť po hranici lesa. To je náš jediný záchytný bod.“ Vyslovil myšlienky nás všetkých.

,,Dobre,“ Nina vstala a na chvíľu odbehla. Herbo zdvihol obočie a ja som pokrčil plecami. V okamihu sa však vrátila, vliekla za sebou hrubý asi meter dlhý konár. Snažila sa ho zabodnúť do mäkkej zeme, no išlo jej to len ťažko. Herbo vstal a podišiel k nej. Zobral jej konár z rúk a zasadil ho do zeme na prvý šup. Nina sa zamračila a ja som sa nemohol nezasmiať. O chvíľu sme sa smiali všetci.

Dúfali sme, že konár bude od hranice lesa vidno. Keďže sme ho zapichli na kopci, nemali sme problém ho zazrieť. Náš záchytný bod.

Takže sme mu dali zbohom a dali sa na pochod odnikiaľ nikam.

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.