LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Deviata kapitola

Minassirskí učni

Prebrala som sa s vedomím, že sa mi práve prisnil veľmi čudný sen. O putovaní neznámou krajinou, podivnej dedine a... Posteľ, v ktorej som ležala sa mi však nezdala povedomá. Pomaly som otvorila oči. Prikrývka sa belela v skorom rannom svetle a prvé lúče osvetľovali neveľkú izbu. Nebola som však doma. Ten sen pokračoval.

         ,,Buď pozdravená, dcéra Zeme,“ ozval sa pokojný hlas odkiaľsi z kúta. Otočila som hlavu k pánovi kráčajúcemu k môjmu lôžku.

         ,,Dobrý deň,“ zmätene som odpovedala.

         ,,Ako sa cítite?“

         ,,Dobre...“ Naozaj? ,,...ďakujem. Ja... môžem sa spýtať ako som sa sem dostala?“

         ,,Nemajte obavy, všetko vám vysvetlím. Najprv však dovoľte, aby som sa vám predstavil. Moje meno je Firacal. Som prvý kráľovský správca, pán Minassiru, nášho mesta na rieke a územia, ktoré sa tiahne na východ od vodopádu Silmaeg až po vrch Corondin. Dúfam, že sa u nás budete cítiť dobre. Vy aj vaši priatelia.“

         ,,A kde sú? Teda, môžem sa spýtať...“

         ,,Sú v poriadku, ležia o poschodie nižšie.“ 

         ,,Tak dobre,“ upokojila som sa. ,,Ale ako sme sa sem dostali?“

         ,,Po tom ako na vás zaútočili orkovia ste boli príliš slabí a bez pomoci by ste sa vystavovali prílišnému nebezpečenstvu. Moji zvedovia ma informovali o situácii a ja som po vás vyslal oddiel mužov. Pravda, jedného vášho priateľa sme pred cestou museli uspať.“

         ,,Ale prečo?“ nechápala som.

         ,,Kvôli bezpečnosti.“ Viac mi k tej téme nepovedal. No neskôr som sa dozvedela, že minassirskí zvedovia (a strážcovia) sú muži pracujúci v absolútnom utajení, takže ich nikto nemôže vidieť. V niektorých končinách sa stali legendou, naposledy ich videli možno pred dvesto rokmi a aj to nie je úplne isté. Toho, kto by zbadal ich tvár, čakala istá a rýchla smrť.

         ,,Prečo tu vlastne sme?“ prerušila som predlžujúce sa ticho.

         ,,Chcel to tak osud. Ste tu, aby ste sa učili. Pobudnete tu iba krátko a učiť sa budete len teóriu. Potom vás pošleme do nášho hlavného kráľovského mesta, Minas Araglar. No dovtedy je Minassir vaším domovom.“

 

         Potom, čo sme sa s Herbom prebrali nás navštívil pán mesta, Firacal. Všetci traja sme spali dokopy dva dni, no Nina musela ešte deň ležať, lebo vyčerpala príliš veľa svojej energie. Herbo však chodiť mohol. A keďže v meste platil zákon, že muži a ženy spolu nemôžu zdieľať jednu izbu (teda, čo sa týka nemocničných lôžok a domov ozdravovania), išli sme ju navštíviť.

         Cestou hore som sa Herba spýtal, prečo sa vrhol medzi orkov. Vyhýbal sa však priamej odpovedi. Ja som však mal podozrenie, že to nebolo náhodou. No keď som sa ho opýtal na tie stromy, priamo ma odbil: ,,Nechcem o tom hovoriť.“

         ,,Ahoj,“ pozdravil som hneď od dverí. Nina sa usmiala. Chvíľu sme sa rozprávali, no konverzácia dosť viazla. Tí dvaja si to museli vyriešiť a to hneď.

         ,,Ja sa idem trochu... hm, poobzerať po meste, zatiaľ sa majte,“ povedal som.

         ,,Pôjdem s tebou,“ automaticky sa pridal Herbo.

         ,,Nie,“ položil som mu ruku na plece. ,,Chcem ísť sám.“ A Herbo, hoci pochopil narážku, nevyzeral dvakrát nadšene. Ja som sa napriek tomu vytratil z miestnosti. Koniec koncov, môžu si za to sami.

 

         ,,Hm, takže... hovoríš, že už sa cítiš lepšie?“ začal som opatrne.

         ,,No hej... vidím, že aj ty.“

         ,,Mne je fajn... ďakujem za pomoc vtedy...“

         ,,Nie je za čo.“

         Nastala chvíľka trochu trápneho ticha. Nakoniec som ju však prerušil:

         ,,No tak ja už pôjdem, poobede za tebou ešte prídeme.“ Vstal som a zamieril k východu.

         ,,Herbo,“ ozvala sa a znelo to akoby chcela niečo dôležité povedať. ,,Keď odídeš, zavri za sebou prosím dvere,“ dokončila napokon. Prikývol som a v okamihu keď som jej zišiel z očí, uľahčene som si vydýchol. Aj keď... vedel som, že náš rozhovor mal vyzerať o dosť inak. Na jednej strane som chcel začať s nejakým ospravedlnením alebo čo, no na druhej ma brzdila predstava, že zostane aj tak urazená. Takže som nespravil nič.

 Nuž čo, stáva sa.

 

         Odľahlo mi keď Herbo odišiel. Totiž, chcela som povedať, že budem rada keď poobede prídu, alebo niečo v tom zmysle, no akosi sa to nedalo... A čo. On by mal začať s ospravedlnením a návrhom... mieru. Keby boli majstrovstvá sveta v dusivých a ťažkopádnych rozhovoroch, my dvaja by sme s týmto určite vyhrali.

Aj tak to je jedno, mala som totiž ťaživý pocit, že tu ide oveľa viac než iba o nás troch a o nové schopnosti. Akoby sa začínalo niečo nové a hlavne... veľké.  

        

Netrvalo dlho a začali sme sa učiť. Keďže to bola iba teória, nemuseli sme byť pri plnej sile, takže kým sme sa učili, zároveň sme sa ešte zotavovali.

         ,,Pre začiatok si zapamätajte, nikto a nič v celej Galaxii nie je iba zlé ani iba dobré- možno až na pár veľmi vzácnych výnimiek. Po druhé, naša Galaxia je totožná s vaším pomenovaním Slnečná sústava. Problém je v tom, že vy zo Zeme nevidíte ostatných osem planét, ktoré obiehajú takmer po úplne rovnakých obežných dráhach okolo Slnka ako tá vaša.

Kedysi dávno bola totiž Zem izolovaná od ostatných planét Galaxie, preto sa z nej dá dostať iba jediný deň v roku, počas vášho letného slnovratu. Čas na Zemi bol spomalený, takže jeden deň na Zemi znamená jeden rok na ostatných planétach v Galaxii.

         V Galaxii je deväť planét a na každej platia iné zákony. Nemožno sa medzi nimi svojvoľne premiestňovať, jednou z možností je stať sa členom Prechádzačského rádu a získať folyar ale je tu aj niekoľko málo iných možností...“

         A tak ďalej, a tak ďalej... Spoznávali sme hlavný ostrov Gaerdoru, na ktorom sme práve boli a časom sme aj chodili na vychádzky po okolí, kde sme sa učili veľa, veľa o prírode, o jej liečivej sile, o tom, v čom nám môže pomôcť a ako jej dary maximálne využiť bez toho, aby sme jej ublížili.

         Jedného dňa nám majster ukazoval liečivú silu prírody. Nachádzali sme sa blízko hraničnej rieky Daerant, ktorá delila ostrov naprieč.

         ,,Príroda je tu preto, aby nám pomáhala... samozrejme, že to však neurobí, keď sa k nej nebudeme správať tak, ako máme. To znamená s úctou a láskou. S pochopením.“

         Potom nám ukázal ranku na prste. Na chvíľu si ruku ponoril do studenej rieky a nechal prúd nech ju unáša. Keď ju napokon vytiahol, zapozeral sa na boľavý prst, ktorý sa rovno pred našimi očami sám hojil.

         ,,Ako som povedal... príroda je tu pre nás. Ale len vtedy keď aj my pre ňu.“ Usmial sa a odišiel.

         Keď sa stratil v húští, nabrala som si trochu vody do dlane a nechal ju stekať po poranenom ramene. Ranka sa pomaly začala hojiť.

         ,,Príroda ťa má očividne rada...“ poznamenal Herbo.

         ,,Alebo tu je niečo o čom nevieme?“ spýtal sa Šiša. Sklopila som pohľad. Asi som to mala povedať už skôr.

         ,,Ja... raz som vyliečila starý a chorý strom. To je všetko.“ Chvíľu bolo ticho. No nečakane sa ozval Herbo.

         ,,Vlastne aj ja niečo viem... teda mám istú schopnosť...“ Prešiel rukou po kôre najbližšieho stromu. ,,Rozumiem reči stromov.“

         ,,To sa s nimi akože rozprávaš?“

         ,,Tak nejak.“

         ,,A s koľkými si už hovoril?“

         ,,Vlastne, zatiaľ iba s jedným.“

         ,,A čo ti hovoril?“ spýtala som sa.

         ,,Nič dôležité...“

         ,,Nekecaj,“ zaškeril sa Šiša.

         ,,Nekecám. Nepôjdeme už?“ zahováral a pritom vstával. So Šišom sme si vymenili krátky pohľad, ktorý hovoril len jedno: klame. Bez slova sme však vstali a pobrali sa späť do veže Minassir.

         Myslím, že všetci sme boli dosť zamestnaní premýšľaním o našej novej situácii. Z časti sa nám to zdalo iba ako sen, takže sme akoby stále podvedome čakali, že sa každú chvíľu prebudíme. A nikto z nás nechcel ukázať slabosť. Ostatne, mali sme na to svoje dôvody a tak sme sa s tým vyrovnávali každý sám- a potichu.

 

         V Minassire sme dokopy strávili tri týždne plné učenia a poznávania prírody. Na mape ostrova Tor Lauretël sme sa vedeli celkom slušne orientovať, takže sme sa nebáli vydať naprieč divočinou do kráľovského mesta Minas Araglar. Samozrejme sami.

         Predtým, než sme vyrazili sme sa rozlúčili s pánom mesta a s ďalšími ľuďmi, ktorí sa nám venovali. Prebehlo to rýchlo a bezbolestne, čomu som bol rád.

         A keďže sme sa do Minas Araglar museli dostať čo najrýchlejšie, nasadli sme na kone a odcválali smerom na juh za skorého ranného brieždenia.

         Kone boli rýchle a trénované na dlhé trasy- narozdiel od nás. Museli sme si teda dať aspoň jednu prestávku a trochu sa pretiahnuť. Potom sme mlčky napredovali ďalej.

         Mohli byť tri či štyri hodiny po poludní, keď sme zbadali Minas Araglar dostatočne zblízka a mohli sme obdivovať jeho hradby, vznešenosť a krásu. Neuveriteľné. Na kochanie sa tou nádherou však nebol čas, otvorili bránu a my sme zastali na kamennom nádvorí, kde sa nás ujal ponižší pán. 

 

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.