LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Devätnásta kapitola

Elf v Eregbande

Niekde buchli dvere. Zdalo sa mi to vzdialené, no cítil som, že sa musím prebrať.

Ležal som v nepohodlnej polohe na zemi a do nosa mi udrel stuchnutý zápach a hniloba. Keď som sa konečne prinútil otvoriť oči, neprekvapilo ma, že sme v žalári. Nechápal som skôr to, že sme mali pri sebe svoje veci a nezazrel som žiadneho strážnika.

Videl som, že Šiša sa už tiež začína preberať, tak som sa prisunul bližšie k Nine. Odhrnul som jej vlasy z tváre a zbadal opuchnuté líce, stopu po údere od orka. Opatrne som sa dotkol druhej časti tváre, aby sa prebrala.

Medzitým sa Šiša posadil a rozhliadal sa okolo seba. Keď sa nám stretli pohľady, vedeli sme, na čo ten druhý myslí; prečo sme ešte stále na žive? Pre orkov to nemalo zmysel, jedine, že by im niekto velil... Niekto, kto nás poznal a chcel sa s nami stretnúť osobne. Nepriateľ.

         Nina sa pomaly posadila. Nahmatala si napuchnuté líce, trochu sa od nás odtiahla a keď sa otočila späť, nebolo po tom ani stopy.

         ,,Viete kde sme?“ spýtala sa pre istotu šeptom.  

         ,,V Eregbande,“ odpovedal jej Šiša, keď vtom sme sa všetci strhli. Z vedľajšej cely nás pozorovala odpudivá tvár s výrazom šialenca.

,,A čo sa stalo, že ste zablúdili až sem, k nám, dolu do Eregbandu? Aké nešťastie pre takých mladých a iste udatných ľudí,“ z jeho hlasu doslova znelo šialenstvo, akoby ani nevedel, čo hovorí.

,,Žiaľ,“ pokračoval, ,,ja nie som tiež z tých šťastných, čo by vás mohli ľutovať, plakať pre vás, či radšej zbabelo utekať. Moje meno je Eledhel, pochádzam z Menelostu, a čo vy, vážení, pútnici či vojaci?“ jeho hlas znel zrazu celkom normálne.

,,To si musel dlho cvičiť,“ pošepol mi Šiša a ja som sa na chvíľu nemohol ubrániť úsmevu.

,,A, hľa! Smiech, aký neprirodzený jav v tomto žalári! No rozumiem... som tu už príliš dlho...“ zvesil hlavu. Nina na nás zazrela pohľadom, ktorý hovoril „Radšej buďte ticho.“

,,Buďte pozdravený, Eledhel, smiem sa spýtať, ako ste sa sem dostal?“

Keď Eledhel zdvihol hlavu, aby začal rozprávať, až vtedy som si všimol, vtedy mi došlo, že to je elf! Elf, ktorý mal zjazvenú a zaschnutou krvou zlepenú tvár i celé telo a farba vlasov zhúžvaných do akéhosi prapodivného celku sa nedala rozoznať. Elf, ktorý za posledné storočia prvýkrát stál na prahu života a smrti. Ale ako je to možné?

 

,,Nebolo to tak dávno- asi pol roka dozadu, čo som viedol kráľovskú armádu Menelostu ako posilu k rieke Daerant. Moriovia sa premnožili a melgwaithčania volali o pomoc Minas Araglar, Minas Belegnaug a Menelost. Nestačili sami brániť celé pobrežie  rieky. Bojovalo sa dlho, na severnom i južnom toku a okrem moriov tam boli aj orkovia. To by ale nevadilo. Oni totiž prišli... gôrnovia.“

„Gôrnovia?“ zopakovala som neisto. Niečo mi to hovorilo, ale nevedela som si spomenúť.

,,Stvorení z temnoty, strachu a samoty,“ povedal Šiša. ,,Myslel som, že sú už zničení, nemali existovať už niekoľko sto rokov, nie?“

,,To si mysleli všetci. Ibaže to tak nie je. Keď som bol ešte malý, otec mi vždy hovorieval, nikdy sa nepozeraj na gôrna, nikdy!“

No jasné! Gôrnovia, stvorení zo vzduchu a temnoty, zabiť ich možno iba kúzlom temnôt a ak ste na jedného pozreli, nedokázali ste viac odtrhnúť zrak. Človek precitne až keď gôrn odíde, alebo ho niekto odvráti. Alebo ho zabijú.

,,Orkovia nás uniesli mnoho, veľa elfov, trpaslíkov i ľudí už v tejto kobke zomrelo.“ Eledhelove oči sa zrazu zdali byť neuveriteľne smutné a bezútešné.

,,A kto ste vy, Eledhel, že ste ešte stále medzi živými?“ spýtal sa Herbo.

,,Eledhel, syn Valedhelov.“ Všetci traja sme na neho na okamih vytreštili oči a vzápätí sa uklonili na znak úcty. On sa trochu zarazil.

,,Poznáte môjho otca... nejako osobne?“

,,My... no, áno, vlastne áno. Prišli sme bojovať ako posila pri obrane Menelostu, vášho mesta.“

,,Takže sa dostali ďalej! Tí ohavní... Čože? Vy ste...“ Odmlčal sa. Teraz vytreštil oči on a zahabkal.

,,Ardil, Aradur a Taradur,“ predstavil nás Šiša. ,,K vašim službám.“

,,Neuveriteľné... Ako to, že...“ Letmo som pokrútila hlavou. Pochopil a prikývol, teraz nebola vhodná doba na detailné predstavovanie sa.

,,Musíme sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať,“ zašepkal Herbo. To bolo jasné, ale ako? V očiach som mala otázku.

,,Vedel by som vám pomôcť,“ povedal Eledhel a my sme na neho s očakávaním pozreli.

 

,,Približne o dve hodiny sem prídu stráže skontrolovať všetkých väzňov. Potom zamknú hlavné dvere a dajú cez ne závoru. Ďalšia kontrola je až zajtra ráno, takže sem nikto ani nevkročí. V noci chodí väčšina orkov von, na lov. Aby ste dobre rozumeli, o väzňov sa nestarajú, teoreticky sa nemajú ako dostať von, pretože ak je zámok na cele alebo na dverách otvorený inak ako kľúčom, spustí sa poplach.“

,,Musíme teda ukradnúť kľúče?“ skočil mu Herbo do reči.

,,Nie, je nemožné ich ukradnúť a ak by sme stráže omráčili alebo zabili, o pár minút by sa spustil poplach pretože sa nevrátili. Ale. Minimálne jeden z vás ovláda mágiu, je tak?“ Prikývli sme.

,,Takže... keď prídu stráže, musíte vytvoriť kópiu dvoch kľúčov- od vašej cely a od hlavných dvier...“

,,Od troch kľúčov,“ opravila ho Nina. ,,Nemôžeme vás tu predsa nechať!“

,,Prirodzene,“ pridal som sa. Nebolo by to paradoxné? On vymyslí celý plán ako sa dostať von ale sám by ho nevyužil?

,,Obávam sa, že to nebude možné.“ Hlas mu zatrpkol. ,,Na vyrobenie kópií mám iba tieto dva kusy...“ Z hnilého dreveného trámu vytiahol dva hrubé klince. Herbo sa zamyslene hrabal vo svojom ruksaku, až nakoniec vytiahol jedinú kovovú lyžicu, ktorú sme mali. So vsadeným rubínom, takpovediac kráľovská, ale to bolo v tejto chvíli jedno. Eledhelove oči sa rozjasnili, nevedel, čo na to povedať.

,,Ako budeme vedieť, ktoré to sú kľúče?“ spýtala sa Nina rýchlo.

,,Od hlavných dverí ten najväčší, trochu zelený. A od našich ciel... budeme to musieť zistiť.“

,,Ako?“ spýtal som sa.

,,Vyprovokujeme ich. Oni prídu dovnútra a keď budú odomykať, uvidíme tie správne kľúče.“

Na chvíľu sa mi rozbúchalo srdce. Riskantná akcia.

,,Počkať... a čo tá závora zvonku?“ ozval sa Herbo.

,,Vidíte ten otvor hore nad dverami?“ Opäť sme prikývli. ,,Niekto sa tam bude musieť dostať, zoskočiť z druhej strany a otvoriť ostatným. Mal by ísť ten najľahší, vidíte, že to drevo nie je najzdravšie a vôbec, ten otvor nie je dvakrát veľký. Okrem toho, na druhej strane ľahšie dopadne.“

 

Ajaj. Chalani si ma od hlavy po päty premerali- to naozaj neznášam. Ja som si premerala výšku otvoru od zeme. Teda nízko to nebolo. Nemali sme však inú možnosť.

,,Dobre, spravím to,“ povedala som.

,,Výborne,“ usmial sa Eledhel. ,,No nezabúdajte, nikto nás nesmie zazrieť pokým neopustíme mesto. Preto pôjdeme v noci. Orkovia sú vtedy preč, to je naša jediná šanca.“

Po tom, čo sme sa dohodli som ošetrila chalanom miesta po tvrdých úderoch od orka, no keď  som chcela pomôcť aj Eledhelovi, odtiahol sa.

,,Nie, slečna Ardil, to si nemôžem dovoliť.“ A neustúpil. Aspoň som ho však presvedčila, že postačí Ardil a tykanie.

Neviem, či to bola ešte slabosť po tom bezvedomom stave alebo liečenie rán, možno jedno s druhým, no doľahla na mňa únava. Opretá o drevenú stenu a Herba som sa pomaly zamotávala do vlastných snov a predstáv. Cítila som, ako si ma k sebe privinul a držal ma a ja som sa cítila bezpečne aj napriek tomu, že som sedela v eregbandskej cele.

 

V zámku zaštrngotal kľúč a ozvali sa drsné hlasy orkov. Nežne som zobudil Ninu, ktorá ešte vždy nerušene spala. Ako sa strážnici blížili k našim celám, rozoznal som, že sa o čosi doťahujú. Pre nás lepšie, keď už teraz neboli dobre naladení.

Keď orkovia prechádzali okolo Eledhela, vystrkoval ruky cez mreže a ťahal ich za špinavé konce plášťov, stonal a prosil o vodu a jedlo. Drsne ho odkopli.

,,Špinaví zlodeji, hnusná zberba z potkaních dier, čo vzišla z kanálových krýs! Vaše matky boli krysy! Počujete?! Aj vy ste len odporné, špinavé, smradľavé...“ Vtedy to jeden zo strážnikov nevydržal, odomkol Eledhelovu celu (Šiša si medzitým premeral kľúč a nenápadne pod plášťom premenil jeden z klincov na jeho kópiu) a hodil ho o zem. Kopali do neho, pľuli a nadávali mu vo svojej reči. Nakoniec mu strhli zbytky šiat a párkrát ho šľahli bičom. Ešte predtým som sa však postavil a snažil sa im v tom zabrániť. Nepočúvali.

Začínal som byť zúfalý, nepomáhali nadávky, pľuvance, nič... Akoby ma nevnímali (Šiša medzitým zostavoval kópiu kľúča od hlavných dvier). Až keď hodili Eledhela späť do cely, jeden z nich pozrel na mňa. Po tom, čo som videl Eledhelov krvavý chrbát to vo mne vrelo.

,,Zabil by som tvoju matku za to, že ťa porodila! Nechcem si ani predstaviť ako vyzerala, keď ty máš tvár ako riť!“ Hodil som mu do očí hlinu. Zareval, pretrel si ich a podišiel k cele, ceril na mňa nechutné žlté tesáky. Ustúpil som o trochu dozadu, aby som ho vyprovokoval k vybratiu kľúču. Aj sa tak stalo. V okamihu, keď ho však zastrčil do zámku, druhý ork ho rázne chytil za zápästie a niečo zachrčal v ich reči. Ten mu ruku odstrčil a zvrtol sa k odchodu. Ani jeden z nich už na nás nepozrel. Nechápal som.

,,Mám to,“ zašepkal Šiša po chvíli. Posledný kľúč stihol len tak tak. Vo vedľajšej cele sa pomaly posadil Eledhel.

,,Vraveli, že vašu celu nemajú právo otvoriť, že im to zakázal sám Pán.“ To bolo prvé, čo povedal. Nina k nemu pomaly natiahla ruku. Už neprotestoval ako predtým, nechal ju, aby sa opatrne dotýkala rán po biči a tie sa postupne zaceľovali.

Nenechal ju však vyliečiť ho úplne. Vstal, poďakoval iba pohľadom a obrátil sa na Šišu. Ten akurát strkal kópiu kľúču do zámku, ruku mal prestrčenú cez mreže v divnom uhle. O pár sekúnd sme však počuli tiché cvaknutie a s úľavou i napätím sme vyšli z odpornej cely von.

Keď sme otvorili aj Eledhelovi, takmer akoby sa bál kráčať ako slobodný. Trvalo však iba chvíľku (než sme prišli po hlavné dvere), kým si na ten pocit zvykol.

,,Tak, Ardil, a teraz ty,“ povedal som a stisol  jej ruku. Opätovala to trochu kŕčovito. Potom začala opatrne liezť po starých hnilých trámoch. Išlo jej to výborne aj napriek tomu, že bola nervózna.

Šiša zatiaľ zastrčil kópiu kľúču z našej lyžice do zámku a otočil ním. Nina sa už dostala k otvoru nad dverami a nakukla von.

,,Načo tam je vlastne ten otvor?“ pošepol som Eledhelovi.

,,Na vetranie. Boli tam mreže ale nedávno ich niekto ukradol.“

,,Mreže?“ čudoval som sa.

,,Za železo tu platia dobre.“ Odrazu na nás Nina prudko kývla. Niekto sa blížil. Bleskovo sme sa skryli do tieňa steny, Šiša otočil kľúčom späť a vytiahol ho. Zostávalo nám iba nedýchať.

 

Srdce mi bilo až niekde v krku. Čím ďalej, tým viac sa k celám blížili tí istí strážnici, ktorých sme provokovali. Drevo, na ktorom som sedela bolo vratké, no neodvážila som sa ani pohnúť.

Orkovia prišli až k dverám, radšej som sa nepozerala, aby ma nezbadali. Počula som len hlasy.

Jeden z nich zastrčil kľúč do zámku a chcel vojsť dnu, druhý na neho stále čosi šeptom kričal a snažil sa ho od žalára dostať preč. Hádka sa stupňovala, keď vtom sa do rozhovoru zamiešal tretí hlas. Ich nadriadený, ako som po chvíli zistila. S napätím som čakala, či vojdú dnu, všetci traja sa tam vybavovali už aspoň päť minút a mne tŕpla noha, na ktorej som sedela. Keď však vytiahli kľúč zo zámku a hlasy sa začali vzďaľovať, vydýchla som si.

Puk! Ozvalo sa zrazu a ja som začala padať. Stihla som sa zachytiť okraja tej diery nado mnou, no zlomený trám, z ktorého som sa zošmykla vyzeral veľmi labilne a videla som, že každú chvíľu spadne. Dobre, buď teraz alebo nikdy! Vyškriabala som sa do otvoru a zoskočila dolu. Musela som sa zaprieť z celej sily, aby som závoru vytiahla a keď sa mi to podarilo, chalani a Eledhel vyšli potichu von za mnou. Zavreli sme dvere, zamkli ich a dali závoru naspäť.  Potom sme sa vydali v tieni chatrčí von z mesta.

 

Eledhel mal pravdu, v meste nebol takmer nikto a my sme napredovali ako tiene. V duchu som sa už začínal tešiť, už len dva domy a budeme vonku z mesta, keď vtom, spoza toho posledného vyšiel ork. Teda bola to žena, orkské dievča. Vysoká, no, asi ako Nina, v rukách držala kôš s prádlom. Hľadeli sme na seba, jej veľké jedovato zelené oči behali z jedného na druhého. Stihol som si všimnúť zodratú šedú sukňu a špinavomodrú tuniku, čierne vlasy zviazané do zapletaného copu.

Začala ustupovať. Eledhel zdvihol ruky, na znak mieru a potom si dal prst na ústa, aby bola ticho. Vtedy zvreskla, bol to dlhý nervy drásajúci škrek. Eledhel k nej hneď priskočil a zakryl jej ústa. Pokúsala ho.

,,Rýchlo, hoď mi dýku!“ otočil sa na Ninu, ktorá stála najbližšie. Zaváhala. Vedel som, že nechce, aby sme ju zabili.

,,No tak!“ súril ju Eledhel. Rozochvenou rukou mu ju podala...

 

Schmatol ju a podrezal jej krk. Celý čas, až do posednej chvíle mi pozerala do očí tými svojimi obrovskými kukadlami. Videla som, ako v nich vyhasína život. Sliny mi zhorkli a nenávidela som samú seba. Viem, že bola z orkského rodu, ale... nemusela zomrieť.

Herbo ma ťahal za ruku, museli sme utekať. A tak som bežala. Prepletali sme nohami dokým sme vládali a smerovali severne od mesta orkov. Utekali sme a ja som aj napriek vyčerpaniu nemohla zabudnúť na to orkské dievča. Na tie oči, ktoré práve zomreli.

 

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.