LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Kapitoly

Desiata kapitola

Tholguldil

,,Vitajte, vitajte, moji drahí! Vitajte!“ Pomohol nám zosadnúť.

,,Ďakujeme,“ povedala som a so záujmom som sledovala všetko okolo seba.

,,Dovoľte, aby som sa vám predstavil. Som Niol, dôverník nášho drahého vládcu Tholguldila. V preklade to znamená prezieravý čarodej. Pochádza z Menelostu, je veľmi vznešený...“ Všimol si, že nestíhame prijať toľko informácií naraz. Veselo sa zasmial.

,,Prepáčte, nechcel som byť nezdvorilý. Ale vždy som veľmi unáhlený a nervózny. Zavediem vás teraz do našej najväčšej siene, bude tam na vás čakať sám veľký Tholguldil. Poďte za mnou, poďte.“ Vošli sme dovnútra a cez zvláštne osvetlenú trblietavú chodbu sme sa dostali rovno do najväčšej siene mesta.

         Bola naozaj obrovská. Podlaha sa trblietala tak ako chodba a dve steny boli vykladané krásnymi lesklými kameňmi rôznych tvarov a farieb. Nad hlavami sa nám klenul oblúkový strop s nádhernými obrazcami vytesanými do bieleho mramoru. Ohromene sme sa obzerali.  

Nemohol nám uniknúť biely, hrubý ako tri kmene mohutného stromu a ornamentmi zdobený stĺp uprostred miestnosti, ktorý siahal od stropu až k podlahe. Jeho stred bol priehľadný a v ňom sa trblietali vystavené rôzne predmety.

Pri stene obloženej tými  kameňmi sedel pán, ktorý- podľa mojich odhadov- nemohol mať viac, ako päťdesiat rokov. Jeho trón dosahoval do výšky niekoľkých metrov a on pôsobil tak vznešene ako elfské knieža. Odvážim sa povedať, že aj viac, aj keď som elfské knieža ešte nevidela. Na sebe mal biely plášť a strieborno- zlatú korunu so vsadenými diamantmi. 

Niol nás popohnal pred neho zatiaľ čo sa sám hlboko uklonil a my sme ho nasledovali.

,,Pane, toto sú tí, ktorí ti slúžia najvernejšie...“

,,Zadrž, Niol! Akéže slúžia? Oni predsa neslúžia nikomu. Nedovoľ si urážať ich česť, mohli by ťa zakliať,“ dodal pobavene. Niol na nás vrhol výstražný pohľad, zamrmlal ospravedlnenie a v hlbokom úklone opustil miestnosť. Tholguldil sa zasmial hlbokým zvučným smiechom.

,,Neostýchajte sa, ste mojimi hosťami. Nech sa páči, sadnite si,“ ukázal na okrúhly kamenný stôl a pohodlné stoličky. Zišiel dolu z trónu a sadol si oproti nám. Ešte stále som sa tvárila trochu rozpačito a Tholguldil sa znovu zasmial.

,,Viete, prečo ste tu, v Gaerdore?“ 

Šiša sa osmelil:

,,No, zatiaľ vlastne nevieme, čo sa deje... ale všetci akoby nás pripravovali na niečo veľké aj keď nerozumiem, prečo práve nás a ako sme sa sem vôbec dostali.“

Tholguldil sa pousmial a začal svoje rozprávanie:

,,Zvolil si vás sám osud a na Veľkej rade svetov, ktorá sa konala teraz nedávno práve tu, v Gaerdore nám Kruh osudu ukázal tváre vyvolených, tých, ktorí sú predurčení na svoju úlohu.“

,,A... aká je naša úloha?“

,,Zachrániť Galaxiu. Možno sa vám to zdá ako fráza, zachrániť to, zachrániť ono... Poznám rozprávky, ktoré sú také populárne na Zemi. Toto však rozprávka nie je,“ zahľadel sa na Herba, ktorý ho nedôverčivo pozoroval. Po krátkej pauze pokračoval:

,,Vaše priateľstvo je vašou zbraňou. Nemôžete sa rozdeliť, pretože ste silní ako celok. Áno, každý z vás sa o seba dokáže postarať sám, samozrejme. Každý z vás má svoj najcennejší dar, ktorý vie využívať. No na splnenie úlohy nestačí sila jednotlivca. Súdržnosť a odvaha. Len tak sa vám môže podariť poraziť zlo.“

Nastalo ticho. Pozerala som akoby do vzdialeného stredu stola a nechcela som sa stretnúť s pohľadom niekoho iného. Herbo ma však prinútil zdvihnúť zrak.

,,A čo sa stane, ak odmietneme splniť úlohu?“ spýtal sa. Pán Tholguldil očividne nečakal takúto otázku. Doslova ho ohúrila.

,,V tom prípade... zanikne najprv Gaerdor, potom ďalšie planéty Galaxie a nakoniec aj vaša Zem.“

,,Ako nám to môžete dokázať?“ spýtal sa znovu Herbo. Nevychádzala som z údivu.

,,Stidesis,“ povedal Tholguldil.

,,Čože?“ Herbo vyzeral ohúrene. Ja ani Šiša sme netušili o čom sa tí dvaja začali baviť.

,,Stipes Prudens Phrasis.“

,,Odkiaľ viete, že...“

,,Je to moja krajina, moje územie. Moja vlasť. Milujem ju a nenechám si ju vziať bez boja. Záleží mi na tom, či budete bojovať po mojom boku. Pretože ak nie, celá Galaxia vami opovrhne a zanikne nielen moje kráľovstvo. Pomoc a záchrana je to, čo môžete dať. To, čo získate bude cennejšie než život. Za to vám ručím.“

,,Čo je cennejšie ako život?“

,,To čoskoro spoznáš.“ Uprene si navzájom pozerali do očí. Neviem, čo ich to pochytilo...

 

V tých očiach... videl som tam toľko vecí... tak strašne veľa pocitov a myšlienok. Neuveriteľné. Dovolil mi vidieť len jedno: že má pravdu. A ja som vedel, že nemôže klamať. To, čo nám povedal, bolo pre nás všetkých možným osudom.

 

,,Tak...“ začal opäť pán Tholguldil po tom, ako od seba s Herbom odtrhli zrak.

,,Teraz vám poviem niečo o vašich daroch. Taradur,“ obrátil hlavu ku mne, ,,tvojím darom je čistá mágia, to iste vieš. Vnímaš ju oveľa viac ako ostatní, vo svojom vnútri jej máš viac a navzájom sa priťahujete. Ty si ten, čo sa môže naučiť aj tie najkomplikovanejšie kúzla, dokáže sa postaviť najmocnejším čarodejom akí existujú. Umenie a nadanie na mágiu má jeden človek z tisícky. A správne ju využiť dokáže jeden z milióna. K tomu treba silu, cieľavedomosť a hlavne odvahu.“ Prikývol som. Totiž, nevedel som, čo iné by som mal spraviť, veď... No, áno, cítil som v sebe akoby mágiu a tak ale...

,,Aradur,“ pozrel na Herba, takže som nemohol rozmýšľať ďalej, ,,tvoja nedôverčivosť ťa jedného dňa dostane do raja... alebo do pekla. Máš moc vládnuť prírode. Môžeš s ňou hovoriť. Rozumieš šepkaniu vánku, či šumeniu listov. Príroda ťa miluje rovnako ako ty ju a všade kam pôjdeš ťa bude nasledovať, nikdy ťa nezradí. Nezraď ju ani ty, Aradur.

Priaznivý vietor dáva rýchlosť a presnosť tvojim šípom. Luk a šíp ťa budú odteraz vždy sprevádzať. Stráž si ich.“ Podal mu vyrezávaný luk a tulec so šípmi. Herbo sklonil hlavu v náznaku poklony.

,,Á, aby som nezabudol, tebe Taradur patrí sekera, ktorú ti ukuli trpaslíci z Minas Belegnaug... je v nej vlas kráľovnej trpaslíkov Culwien, pre tvoju ochranu.“

,,Ďakujem... vážne, neviem, čo povedať.“ Tholguldil sa len usmial.

Obojručná sekera akoby sa od šťastia zaleskla, keď som sa dotkol poriska. Viac ako dva vsadené diamanty ma ohúrila čepeľ, naleštená, ostrá, schopná oddeliť hlavu od tela ľahko ako nôž maslo. Porisko zdobené pre mňa zatiaľ neznámymi ornamentmi mi padlo dokonale do ruky a keď som sa neskôr dozvedel, že trpaslíci cítili moju náklonnosť ešte dlho predtým, než som prišiel a kráľovná Culwien teda dala vyrobiť onú sekeru a napísať tam posvätné slová (v preklade ,,Osud kráča s tebou rovnako ako šťastie.“), bol som natoľko dojatý, že som sa chcel stať členom ich spoločenstva. Žiaľ, kvôli mojim povinnostiam mi to bolo odopreté a nikdy sa o tom nehovorilo.

 

Keď sa zrak pánovi Tholguldilovi zastavil na mne, prestal sa usmievať. Nepopieram, že ma až zamrazilo, veď... to bol kráľ.

,,Ardil... krásna a vznešená. Vznešená nie pôvodom, ale srdcom. Múdra, no smutná. Tvoj smútok čoskoro pominie. Skrýva sa v tebe tak mnoho, že nedokážem prečítať všetko. Sila a odvaha, múdrosť a...“ zastavil sa akoby išiel povedať niečo, čo nemal. No po chvíli pokračoval:

,,Neuveriteľné koľko tónov môže mať ženská duša. Vidím v tebe niečo, čo nedokážem opísať, akúsi neurčitú... schopnosť. Tvojim darom je umenie liečiť rany druhých. Dokážeš využiť bylinky na liečenie a inštinkt ti častokrát napovie, čo treba robiť. V tvojich rukách sa ukrýva zázračná moc. A... taktiež máš povestnú schopnosť meča- si až príliš silný protivník. Talent a cit pre čepeľ, presne vieš, ako a čo máš robiť, keď bojuješ.

Tvoje odhodlanie je veľké. Raz dostaneš to, čo... si zaslúžiš. Prejdeš dlhú cestu. Ty prejdeš najdlhšiu a najbolestivejšiu cestu. Pretože si Ardil Almariël, krásna a nespútaná. Mocná.“

Zťažka si pošúchal oči, akoby po veľkej námahe a chvíľu si držal hlavu v dlaniach. Potom mi podal meč v koženom puzdre.

,,Toto patrí tebe,“ povedal ale už mi nepozrel do očí.

,,Ďakujem, ja...“ Tholguldil však zdvihol ruku a tým ma prerušil:

,,Teraz je čas, aby som vám viac objasnil vašu úlohu tu v Gaerdore.

Vytvárajú sa tu takzvané trhliny, my ich voláme durgûrthy. Sú to trhliny do iného sveta, územia, kde vládne nepriateľ. Odtiaľ k nám prichádzajú rôzne netvory, ktoré slúžia nepriateľovi a nám pomaly dochádza dych v boji proti nim... Trhliny sú nestále. Na jednom mieste sa objavia a zostanú tam maximálne pár dní až týždňov. Potom zmiznú a môžu sa objaviť o stovky kilometrov ďalej. Je dôležité aby ste všetky našli a zavreli ich včas. Je to vaša úloha, vaše poslanie zoslané osudom. Verí vám nespočet ľudí a ak ich sklamete, už viac nebude nádej. Preto sa pýtam...“

,,Áno,“ povedal Herbo. ,,Zvládneme to.“ My so Šišom sme prikývli a Tholguldil sa usmial- podľa mňa mu trošku odľahlo.

,,Ale ako ich máme zavrieť?“ spýtal sa Šiša. Pán Tholguldil vstal a prešiel k stĺpu, v ktorom boli vystavené rôzne predmety. Vytiahol odtiaľ nejaké prívesky na strieborných retiazkach a položil ich doprostred stola.

,,Pomocou tohto,“ povedal nakoniec. Všetky tie prívesky boli rovnaké, no predsa sa niečím líšili, nejakým detailom, tvarom kameňa vsadeného uprostred, či ozdobami okolo. Boli veľké asi šesť centimetrov a sršala z nich akási zvláštna moc.

,,Zavrite oči,“ vyzval nás Tholguldil. ,,A každý z vás si vyberie ten, ku ktorému ho to najviac ťahá.“

Keď som zavrela oči, a natiahla ruku k príveskom, z jedného som cítila také neurčité teplo, akoby ma volal. Pevne som ho zovrela v ruke a pozrela si ho zblízka.

,,Sú to Celebely, strieborné hviezdy z vesmíru. Odteraz sú vašou súčasťou, odrážajú kúsok vašej duše. Všetci sa teraz pozrite dovnútra, do kameňa, a povedzte mi, akú farbu tam vidíte.“

,,Červenú,“ okamžite sa ozval Herbo.

,,Veľmi dobre. Značí, že si ako oheň, výbušný, energický, nestály.“

,,Ja mám modrú.“

,,Výborne. Si silný a máš pevného ducha. Tiež si nepredvídateľný, ako more. A ty?“ pozrel sa pán Tholguldil na mňa.

,,Ja... keď ja tam nevidím žiadnu farbu.“

,,Naozaj žiadnu?“

,,Nie,“ povedala som trochu skľúčene. Tholguldil vyzeral zamyslene... čo ak mi teraz povie, že sa asi zmýlili a nemám tu vlastne čo hľadať? Dokelu.

,,Vieš,“ začal nakoniec, ,,ľudí, ktorí vlastnia Celebel a nevidia v ňom žiadnu farbu, je málo. Majú čisté duše a zväčša bývajú jedineční. No majú v sebe tiež ukrytý neobyčajný dar,“ odmlčal sa a my sme mu doslova viseli na perách.

,,Dokážu vrátiť život, privolať dušu späť do tela a znovu rozbúchať srdce. Môžu to urobiť iba jediný krát za život, no prídu o značnú časť svojej moci.“ Čože? To je akoby... akoby... netuším... Moje myšlienky sa plietli jedna cez druhú. Tholguldilov pohľad náhle zvážnel a sprísnel:

,,Nikdy nevracaj k životu ľudí trebárs z ľútosti. Pochabosť je v tomto prípade najmenej vítaná. A nikdy nevracaj späť nikoho z vás. Ani Aradura, ani Taradura, zničilo by vás to. Nielen ty by si prišla o moc, ale aj ten, koho by si vrátila. Prisahaj, že to nikdy nespravíš.“ Prebodol ma svojimi svetlými šedo-modrými očami a ja som v tej chvíli mohla povedať jediné:

,,Prisahám.“

,,Tak dobre,“ opäť sa tváril normálne. ,,Teraz sa už však musíme rozlúčiť. Uvidíme sa zajtra na raňajkách.“ Zazvonil na strieborný zvonček, ktorý vydal jemný, no naliehavý zvuk. Okamžite vošla slúžka, ktorá predstúpila pred kráľa a uklonila sa mu.

,,Áno, môj pane?“ spýtala sa.

,,Odveď našich hostí do izieb, prosím. Ty vieš, do ktorých, Belia,“ usmial sa a ona to opätovala.

,,Ešte moment... môžem sa spýtať, koľko máte rokov?“ ozval sa Herbo.

,,Tristopäťdesiatdeväť, stredný vek. Elfovia z Menelostu však majú aj desaťkrát viac.“

,,Myslel som si,“ uškrnul sa Herbo a Tholguldil sa zvučne zasmial.

,,A teraz už choďte, no strážte si Celebely ako oko v hlave. Dovidenia.“ Poklonili sme sa a spolu so slúžkou Beliou sme vyšli na chodbu. Keď som si pripla svoj Celebel okolo krku, retiazka utvorila súvislú šnúru a nikde sa viac nedala rozopnúť. Ako oko v hlave, pomyslela som si a pousmiala sa. Len tak sama pre seba.

 

Žádné komentáře
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.