Plameň sviece osvetľuje ti tvár,

Ty vieš, že nedokážeš mi dať ten dar,

Lebo nestálosť tvojho srdca je priveľká,

Väčšia než minuloročná vianočná nádielka,

Väčšia než obloha posiata hviezdami,

Ja nechcem lásku zaliatu klamstvami.

V plameni sviece odhalíš všetko, čo budem chcieť,

Snáď aj zľakneš sa po prečítaní týchto viet,

No potom si uvedomíš svoju najväčšiu výhodu;

Že ty nedokážeš skrotiť stálosť, skrotil si len slobodu,

Ktorá ťa aj v tejto chvíli drží nad vodou,

Lebo si nazrel do tajomna, spolčuješ sa s nezhodou.

Plameň sviece odhaľuje tvoje váhanie,

Viem, že nechceš raniť, no ani povedať nie.

Možno aj trúfol by si si podísť bližšie a začať,

No ty si nie si istý... ,,Mám ju vlastne rád?“

Hovoríš si v tichu, v noci, v tme a temnote,

Vieš, že ak to nebudem ja, príde stratenie v samote.

No ty stále váhaš. A netušíš, čo robiť.

,,Pretože je lepšia pomyselná samota, než ju navždy stratiť...?“

Kto tuší, čo sa deje? My áno. Ovládla nás v tichu.

A navždy naše srdcia bude mučiť bez oddychu.

Láska.