Pre lásku zomreli viacerí.

Chudáci, možno ani nechceli.

S láskou sú samé trampoty,

A nezaslúžia si ju ľudia ako ty.

Pre niektorých je láska proste priveľa,

Nepozeraj teraz na mňa ako na teľa.

Však bez lásky žijeme v pokoji,

Nikto z nás si ju neosvojí.

Je falošná, zradná i nestála.

Koho to ešte baví? Nič by som jej už nedala.

Toľkokrát ma už zradila,

Odkedy sa vo mne zrodila.

Tak načo nám stále lezie do tela?

Už akoby som odpoveď vedela.

Ona sa tam predsa nasilu natesná,

A neodíde dokým nebude spokojná, láska nebeská...

No teraz preháňam... vidím iba to zlé.

A ak s tým neprestanem bude zle nedobre.

Však láska je tu s nami aby nás chránila.

Prepáčte, ja omlúvam sa, že som sa jej stránila.

No pravdou zostáva, že vie byť sladká ako med,

Rovnako však býva vratká, zmení sa na jed.

V medených tónoch o láske piesne anjeli spievajú,

A ak je aj láska krutá, dopustiť na ňu nedajú...

Nuž nedajme ani my.

Netreba mať pocit viny.

Veď áno, láska je v každom z nás.

Škoda, že pri jej mene prebehne mnou mráz.

Veľmi ma sklamala, to áno, no netreba,

Báť sa ísť ďalej bez nej a myslieť len na seba.

Nechajme teda všetko v rukách osudu;

Či už zošle nám lásku anjela, alebo šerednú obludu.

A spievajme spolu do noci, na lunu,

Nech šťastie vládne nad nami, nech neskladá si korunu.

A láska nech poteší každého z nás.

Keď už nie naveky, tak aspoň raz...