LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Poviedky a úvahy

Volfy

Autor: Nina Linderová

Volfy

 

Škola, trieda, žiaci. No proste úplne normálne veci. Možno áno, možno nie. V každej triede sa píšu príbehy, píše ich sám život. Všade je niekto výnimočný. Poznáme dva druhy výnimočnosti. Psychickú a fyzickú. Teraz si napíšeme o obidvoch. Zaujalo vás to? Čítajte ďalej.

 

Bola to obyčajná škola. Žiaci sa učili dobre, v triedach vládla harmónia a dobrý kolektív. Až sa raz všetko zmenilo... kvôli žiakovi a žiačke ôsmej triedy.

Písalo sa 17. októbra 2005 a Tomáš Volfinský sa už zase necítil vo svojej koži. Vždy to skončilo tak isto- na druhý deň sa ani neodvážil ísť do školy. Ale dnes... možno to bude inak, vždy v to dúfal. Nemohol za to, no predsa sa cítil vinný. Vedeli o tom iba jeho rodičia. Nenávidel to. Bol pondelok a on ani nemohol ísť von so svojimi kamošmi. A prečo? Lebo sa mali stretnúť až o ôsmej a vtedy je už tma... a spln.

,,Volfy,“ prebral ho z ponurých myšlienok kamoš Zoli.

,,No?“

,,Čo ti je? Si zase nejak moc ticho.“

,,Ale nič, v pohode. Čo teraz máme?“

,,Písomku z angliny. Zistil si niečo nové o Lujze?“

,,Nie. A ty?“ Pri Lujzinom mene sa mu zlepšila nálada. Mal ju rád, možno až príliš.

,,Páčiš sa jej.“

,,Čože?“
,,Viem to od Sáry, vieš, že je to jej najlepšia kamoška.“

Volfy bol z toho dosť v šoku. Keby mohol, hneď by niečo podnikol. Ale... Už zase nie, lebo... Prečo on? To nevedel.

Večer, tesne pred východom mesiaca, bol pevne priviazaný v tmavej komore. Nemohol sa pohnúť. Dúfal, že na budúci mesiac si našetrí dosť peňazí na liek... Už to začínalo. Cítil zrýchlený tlkot svojho srdca. Na okamih zavrel oči a zadržal dych. A potom, keď ich otvoril, už to nebol štrnásťročný Volfy. Jeho premena bola desivá, strhujúca a rýchla. Rozšírili sa mu zreničky, pretiahla tvár, predĺžili končatiny. Namiesto nechtov mu vyrástli neľudské pazúry. Oblečenie sa na ňom trhalo. Chcel s tým bojovať, no nedalo sa. Teraz túžil po čerstvej krvi a mäse. Musí sa iba dostať zo svojich pút. Zaprel sa a hrozivo zavyl. Trhal sebou, vrieskal, búchal sa o stenu... Nič nepomáhalo. A toto sa dialo každý spln- Volfy sa menil na vlkolaka.

 

Lujza Volfyho už dlho tajne pozorovala. Páčil sa jej. Všimla si, že každý mesiac približne dva dni chýba v škole. Ale nebol to presne mesiac. Pozerala sa do kalendára. Každých 32 dní... vždy dva dni po splne. Dva dni po splne? Prečo? Hádam nie je vlkolak alebo čo? Táto myšlienka ju dosť pobavila... To však ešte netušila, že bohužiaľ zistila krutú a dobre skrývanú pravdu.

Rozhodla sa, že bude Volfyho sledovať až domov a potom ho prekvapí s úlohami (ak bude chýbať). V pondelok to aj urobila- sledovala ho. Zistila, že býva blízko nej a rozhodla sa, že ak bude ďalší deň chýbať, pôjde mu doniesť úlohy a spýta sa ho, prečo nebol v škole.

Tak sa aj stalo. Lujza po škole nervózne postávala pred Volfyho domom, až sa odvážila zazvoniť. Otvoril jeho otec, ktorý jej oznámil, že Volfy teraz nemôže prísť, tak nech mu tie úlohy nechá u neho a on mu ich dá. Lujze sa to zdalo čudné, ale nehovorila nič...

 

O mesiac, presne 16. novembra, bol ďalší spln. Keď sa Volfy menil, myslel na Lujzu a svoje nešťastie. Samé pochmúrne myšlienky. Po tom, čo ho prišla nečakane navštíviť sa zľakol, že odhalí jeho tajomstvo. Tie zlé myšlienky mu však dodali silu a ňou sa potom vlkolak vyslobodil z pút. Ešte nebola úplná noc, no mesiac jasne a chladne svietil. Vlkolak vybehol z komory, z domu, z dvora. Bežal do neďalekého parku. Cestou natrafil na túlavého psa. Odhryzol mu hlavu, z papule mu kvapkala krv. Odfŕkol si a šiel ďalej. Nezastavoval sa.

Keď dorazil do parku, takmer nikto tam nebol. Bola zima, všetci sa chúlili doma. Zavyl na mesiac. Jeho oči blýskali po troch štyroch ľuďoch. Vtom si všimol dievča. V nemom úžase ho sledovala. Vlkolak viac neváhal; vrhol sa na ňu a zvalil ju do trávy. Zaryl sa jej do boku a ona ani nevládala kričať. Potom urobil smrteľný chmat; rozhrýzol jej krk... Všade bola krv a on ukájal svoju túžbu po mäse.

 

V tom čase sa tam prechádzal policajt- bol na hliadke. Keď zbadal lesknúcu sa krv a netvora, ktorý sa nakláňal nad mŕtvolou, došlo mu zle. Premohol sa však, vytiahol pištoľ a dvakrát vystrelil... potom omdlel.

Prvá guľka netrafila cieľ, no druhá sa netvorovi zavŕtala rovno do brucha. Zvalil sa na bok a kňučal. Jeho špinavé pysky svietili v žiari mesiaca...

Ľudia, ktorí prišli do parku a uvideli, čo sa stalo, ihneď zavolali záchranku. O päť minút bola na mieste. Dievča bolo mŕtve, no vlkolak ešte žil. Pichli mu silný uspávací prostriedok a odviezli ho k zverolekárovi, aby zistil, čo to je za zviera.

Keď doktor zbadal vlkolaka, myslel si, že sa mu sníva. Ošetril mu ranu a určil mu lôžko, lôžko pre ľudí.

 

Po dvoch dňoch sa Volfy prebral, ale nepamätal si vôbec nič. Vedľa jeho postele sedel zverolekár a povedal mu, že v predvčerom v noci zabil dievča. Volfy neveril vlastným ušiam:

,,Čože?“

,,Áno, premenil si sa na vlkolaka. No.. ty si ho poznal, bola to Lujza, tvoja spolužiaka...“

Volfy viac nevnímal, nedokázal sa sústrediť. Bol omráčený, načisto zmätený. Cítil tlak v hrudi, nevedel sa nadýchnuť... Lujza je mŕtva, zabil si ju, hovoril mu posmešný vnútorný hlas. Nenávidel ho. To on mu vždy nanútil túžbu po krvi.

 

Keď Volfy prišiel o týždeň do školy, všetci vedeli, čo sa stalo. Nikto sa s ním neodvážil rozprávať. Báli sa ho. On ich však nevnímal. Nevnímal nič okolo seba. Mučila ho hrozná predstava umierajúcej Lujzy. Prenasledovali ho desivé myšlienky. Dostával závraty pri pomyslení na to, ako ju žerie za živa...

Nevedel to ovládnuť. Túžil zomrieť. Hneď. Zazvonilo na poslednú hodinu a on sa ponáhľal na štvrté poschodie školy. Otvoril okno a stúpil na vonkajší parapet. Zatočila sa mu hlava a prišlo mu zle. Chvíľu omámene pozeral dolu. A potom urobil krok do neznáma. Zatvoril oči a vychutnával voľný pád... Bol na mieste mŕtvy.

 

V škole vládlo napätie. V priebehu jediného mesiaca zomreli dvaja žiaci ich školy. A nie hocijak. Rodičia odhlasovali deti, učitelia dávali výpovede. Všetkých zlomili desivé udalosti. A čo bude ďalej? Iné školy, iní ľudia, iné príbehy. Možno lepšie, možno horšie. Každý sa však chcel zbaviť spomienok na Lujzu a Volfyho. Aj za cenu toho, že prežije ešte niečo horšie. Koniec koncov, taký je život nie?

                                    

                                                                                                                     Koniec

Poslední komentáře
28.02.2008 17:28:11: boze si bezcitna ale inac to bolo uplne super
16.09.2007 17:09:05: wow ninka, aj toto je uplne super, dobre drzis citatela v napati! je to uplne uzasne! po LLS by si m...
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.