LLS-love life story

Príbeh, ktorý vás dostane

Kalendár

Novinky

Poviedky a úvahy

Estel

Autor: Nina Linderová

Akokoľvek chcela, nešlo to. Potrebovala ho. Netušila ako sa to stalo. Jednoducho to urobila.

A viac to nešlo vrátiť.

 

Estel. Nádej. Viera. Jej meno bolo Estel. Ale volá sa tak aj teraz? Teraz keď spáchala zločin, ktorý nemal s vierou nič spoločné? Ako je to možné? Nevedela. V hlave sa jej premietali všetky udalosti posledných dní.

 

Ráno. Všetci členovia rodiny ešte spali. Spomenula si na včerajší večer. Svadba. Jej plánovaná svadba. Mala sa vydať za knieža, knieža, ktoré v živote nevidela. Rodičia ju donútili aby súhlasila. Poslali správu ešte v ten večer. Tomu Kniežaťu.

Estel tomu nechcela uveriť. Nebolo to možné. Teraz, keď všetko vyzeralo tak nádejne, teraz keď už sa zdalo, že je po problémoch. Armen, áno Armen to konečne povedal, požiadal ju o ruku! A ona... súhlasila. Potom, večer ju zasnúbili s Kniežaťom.

Ráno. Všetci členovia rodiny ešte spali. Ticho ako tieň sa zakrádala špinavým mestom. Za Armenom. Nevedela kam inam by sa mala podieť.

Opatrne otvorila dvere a prešmykla sa až k Armenovej posteli. Zašepkala jeho meno. Otvoril oči, pochopil, že sa stalo niečo zlé. Vyšli von. Estel, neschopná hovoriť iba plakala, Armen, nevediac o čo ide ju utišoval, vraj bude všetko dobré. Potom mu vysvetlila, čo sa stalo. Poslal ju domov, vraj niečo vymyslí. Pobozkal ju a počkal, kým zmizne za prvým rohom.

Estel bežala domov. Mesto sa zobúdzalo, obchodníci vykladali svoj tovar, bolo počuť prvé hlasy karhajúce deti- sluhov.

Vrátila sa načas. Teda skoro... otec už vstal.

,,Kde si bola?“ jeho tón prezradzoval nedôveru.

,,Iba sa prejsť...“

,,Viem, kde si bola. A teraz ma dobre počúvaj, toho mladíka, Armena, si nikdy nezoberieš, ty patríš svojmu snúbencovi!“

,,Ale on bol mojim prvým snúbencom!“ Otcova sekera dopadla sťažka na zem. Podišiel ku svojej dcére tak blízko, že cítila jeho smradľavý dych.

,,On nikdy nebol a nikdy nebude tvojim snúbencom, je ti to jasné?!“ Keď neodpovedala, zahnal sa a veľkou dlaňou ju udrel, až jej zostal na tvári červený odtlačok.

Estel neplakala. Verila mu. Verila Armenovi. On urobí všetko preto aby sa nemusela vydať za Knieža.

Večer. Rodina jedla, pri stole vládla napätá atmosféra. Vtom ktosi zaklopal na dvere. Najmladšie dieťa išlo otvoriť. Do neveľkej miestnosti vstúpil Armen. Estel skamenela. Vstala, no mama sediaca vedľa nej ju stiahla späť na stoličku. Namiesto nej vstal jej otec. Vzpriamil sa v celej svojej výške i šírke, vyzeral ako ozruta. Armen však nestrácal odvahu. Pozrel mu do očí a povedal to, čo nemal. Požiadal o Estelinu ruku. Otca rozzúrila jeho odvaha. Pristúpil k nemu. Armen zbledol, no nepohol sa. Estel chcela vykríknuť, chcela urobiť čokoľvek, no nešlo to. V tom okamihu jej zamrzlo celé telo. Otec nehovoril nič, iba potichu zašepkal:

,,Patrí mne. A ja ju nedám obyčajnému chudákovi z predmestia.“ Potom mu prebodol srdce, srdce, ktoré patrilo Estel. Armen spadol bezvládne na zem.

Deti kričali, mama plakala a otec sa smial. Estel sa rozbehla za mŕtvym telom svojho milého. Vytiahla mu zo srdca dýku. Stihol jej povedať jediné; že sa raz pomstí. Potom zomrel. A spolu s ním akoby sa vyparila polovica života aj z Estel. Akoby vybledlo jej meno, nádej bola mŕtva, všetko bolo mŕtve.

Otec ju schmatol za plece a surovo odstrčil od Armonovho tela. Estel nezostávalo nič iné len ísť do izby, kde všetci spávali. Otec strážil dvere aby nemohla utiecť. Vtedy stratila pojem o čase. Nikto ju neprišiel utešiť, ani mama, ani súrodenci, otec im zaiste nedovolil vstúpiť do izby. A Estel plakala. Sama a potichu, nevedela plakať nahlas, nikdy to neskúšala. Dusila sa, pukalo jej srdce, nebola schopná nič robiť... Nakoniec zaspala. Možno boli tri hodiny po polnoci, možno ich bolo päť, nikto nevedel...

Ráno. Všetci členovia rodiny ešte spali. Estel nie. Vedela, čo musí urobiť. Inak to nepôjde. Zobrala nôž na mäso, bol dostatočne veľký. Otec spal posediačky. Prešla cez miestnosť tak, aby nezobudila ostatných uložených na zemi. Zastala rovno pred otcom. Zo spánku sa trochu pomrvil, na okamih stuhla. Potom sa napriahla a vrazila otcovi nôž do srdca aby sa nemohol zachrániť a zároveň aby zistil, kto ho zabil. Naklonila sa k nemu a zašepkala:

,,Nikdy som ti nepatrila.“ Potom utiekla. Ďaleko, preč z mesta, cez les, cez polia, doliny a ďalšiu osadu, utekala a nezastavovala sa.

Keď od vyčerpania odpadla uprostred podivného smrekovcového lesa, bola polnoc. Nepočula chichot, ktorý ju obklopoval zo všetkých strán, nevnímala nič. Ani víly tancujúce okolo nej v kruhu, ani ich spev, ani priezračné svetlo, ktoré ich sprevádzalo.

 

Ty, duša zblúdená,

Nikým nechcená

Bohom stvorená

 

Príď k nám, ty smieš

Iba ty vieš,

Že ak umrieš

 

V pekle svojho otca

Uväznená večne

Budeš... ak umrieš.

 

A tvoj milý sa nikdy nedočká

Nikdy nedočká, nikdy nedočká... nikdy nedočká... teba

 

Vtedy Estel precitla, počula slová piesne víl, vedela, čo od nej chcú. A Estel vedela, že je to správne, že inak nemá šancu. Jedine takto je nádej, že budú môcť byť spolu. Armen... ach, Armen, čo sa to vlastne stalo? Zavrela oči, víly ju zahalili svetlom, krútila sa dookola, víly sa smiali, pocítila strašnú bolesť až naraz... Stala sa jednou z nich. Cítila sa ľahučká ako vzduch, na chrbte mala malé krídla. S očakávaním pozrela na víly. Usmiali sa na ňu, povzbudivo, priateľsky. Váhovo vstúpila do ich kruhu. Naplnil ju pocit nekonečnej radosti, mala chuť spievať a tancovať... chcela aby to trvalo večne. A vedela, že teraz môže, môže dúfať a veriť, že nájde Armena. Raz určite. Pretože nádej nezomiera. A jej meno bolo nádej.

Poslední komentáře
27.02.2008 22:31:36: cau tina:) no... tak snad hej, ale nerozmyslala som nad tym... no kedze nie som taka kruta tak poved...
27.02.2008 18:18:19: Chcela by som sa spytat ci sa estel stretne s armenom.inac to bolo dojemne.Imac ja som tina v knizni...
16.09.2007 16:59:29: ninus, toto bol uplne genialny pribeh! cooo! uplne som ho bez dychu zhltla. perfektny!
 
Ak pre mňa máte radu, kritiku, prípadne pochvalu ohľadne týchto stránok, ozvite sa na môj mail ardil@zoznam.sk.